Reklama
Reklama

Cieľové miesto smrť

Na konci 20. storočia zamestnávala Interpol aj banda zlodejov kamiónov. V prvom roku aktivity ukradla asi päťdesiat ťažkých vozidiel. Už len tento údaj nemá v dejinách svetovej kriminalistiky páru
Počet zobrazení: 628

Na konci 20. storočia zamestnávala Interpol aj banda zlodejov kamiónov. V prvom roku aktivity ukradla asi päťdesiat ťažkých vozidiel. Už len tento údaj nemá v dejinách svetovej kriminalistiky páru. Scenár bol obyčajne jednoduchý. Kamión zastal na odpočívadle a vodič sa išiel do bufetu najesť. Keď sa vrátil, márne hľadal svoje vozidlo. Alebo si nadránom pospal na lôžku. Niekto si cez pootvorené okno pýtal oheň. Len čo vodič natrčil zapaľovač, zdrapil ho ktosi za ruku a zlomil mu ju v lakti. Kým sa šofér v jarku spamätal, kamión bol preč. Na menej frekventovaných miestach dve autá skrížili kamiónu cestu a skupina ozbrojených mužov vodiča vyzvala, aby sa pešo prešiel k najbližšiemu motorestu a nikde nevolal, inak mu niekto vystrelí mobil z ruky alebo mozog z lebky. Potom si však banda uvedomila, že v každom z tých vodičov majú svedka. A hoci boli útočníci maskovaní, svedectvá sa mohli poskladať ako mozaika alpskej panorámy – tu, pod južnými svahmi Álp sa to zväčša dialo. Aj priestor bol malý a preto nebezpečný. Územie, kde sa k sebe blížia alebo dotýkajú Rakúsko, Taliansko, Slovinsko, Chorvátsko a Srbsko. Tak padlo rozhodnutie: svedkovia nebudú. Mŕtvi nesvedčia Od jesene 1998 do jesene 1999 prišlo o život najmenej desať vodičov. Osem ich bolo zo Slovenska. Prečo práve toľko Slovákov? Európske cesty sú predsa plné kamiónov najrozličnejších štátnych značiek! Azda preto, že v bande boli aj piati Slováci? Veď toľko bolo v nej aj Srbov a Albáncov a bandu viedol Čech. Nik nevie dať presvedčivú odpoveď. Možno sa len domýšľať. Šéf bandy pôsobil niekoľko rokov na Slovensku, poznal tu pomery, dopravné firmy i malých špeditérov. Komplici oslovovali naše firmy mobilmi či faxom po slovensky, komu mohlo prísť na um, že ich volajú na smrť? K tomu si prirátajme našu dôverčivosť, hraničiacu s naivitou a nedostatok obchodných príležitostí, keď sa aj za cenu istého rizika berie každá objednávka! Vozidlo stojí dobrých pár miliónov, úver je na nekresťanský úrok, človek sa musí obracať, aby dlžoby splatil ešte za života, hoci len za života dopravného prostriedku. A možno aj preto, že najaktívnejší člen bandy, bezohľadný tridsaťtriročný Srb Boban M. bol z Trenčína. Tu sa priženil, s dvadsaťpäťročnou Ingridou mal sedemročného syna a päťročnú dcéru, pracoval v brandži, poznal situáciu... Čože už navymýšľame. Pravdou zostáva, že z desiatich obetí boli ôsmi Slováci a dvaja Česi. Aj z päťdesiatich ukradnutých vozidiel mala väčšina značku SK. Prvým nezvestným vodičom – a ako sa neskôr zistilo, aj prvou obeťou – bol dvadsaťsedemročný Jaroslav od Trenčína. Mal jeden kamión a jazdil sám. V septembri 1998 mu volal neznámy pracovník neznámej firmy, aby prišiel do Juhoslávie po náklad sušeného ovocia. Bol rád, že má džob, nič si neoveroval, pýtal si len adresu, kde má kamión pristaviť. Muž mu povedal, že ho počkajú za Suboticou pri benzínovom čerpadle. Tam ho zmárnili. Koncom leta volal ktosi dopravnej spoločnosti v Spišskej Novej Vsi a objednal si kamión na prevoz plastických hmôt z Talianska do Trnavy. Firma odmietla ísť bez písomnej objednávky. Jediný prípad v celej sérii. Objednávateľ teda zavolal znova a oznámil, že objednávku faxuje a vodiča bude ráno čakať na rakúsko-talianskom hraničnom prechode. Vodičom bol Jaroslav U. Keď došiel na dohodnuté miesto, nikoho tam nebolo. Oznámil to do ústredia. O chvíľu už volal objednávateľ do firmy, že kamión čakajú na talianskej strane, kúsok od hraníc. Dispečing podal správu šoférovi. Ten sa viac neozval. Keď sa neozval ani na druhý deň, firma zburcovala policajtov. Až vtedy sa zistilo, že fax nebol z Talianska, ale z Trnavy a uvedená firma, ktorej sa mali plasty doviezť, nejestvuje. Kamaráti sa vybrali vodiča hľadať, po troch dňoch sa však vrátili. Nikde nič. Telo pod čačinou Niekoľko dní po spomínanom prípade si Slovák Andrej M. telefonicky objednal z Brna autobus, aby odviezol českých turistov, vracajúcich sa z Grécka, ktorým sa v Juhoslávii pokazil autobus. Na šoférov si aj s dvoma kumpánmi počkal na hraniciach s Maďarskom. Na parkovisku č. 2 vedľa magistrály Subotica – Nový Sad vodičov zastrelili a elegantný klimatizovaný mercedes z odpočívadla zmizol. Policajti usúdili, že si autobus museli gangstri vopred vytypovať. O vodičoch z Brna nevedel nikto nič. V januári 1999 ktosi zatelefonoval na mobil tridsaťšesťročného Miroslava U. z Bratislavy. Číslo nebolo ťažko zistiť – doslova klalo oči na karosérii jeho odťahového vozidla. Miro si spakoval veci a vybral sa k ohlásenej havárii slovenského auta pri dolnorakúskom meste Bruck an Leith. Vyšiel z auta, aby sa poobzeral po havarovanom vozidle, keď k nemu pristúpili dvaja muži a povedali mu, aby sa s autom rozlúčil a pobral peši do mesta. Miro ich poslal do psej matere a jednému hneď zavalil. Ten sa skydol do jarku, ale jeho kamarát, dvadsaťpäťročný Igor P. z Topoľčian, vystrelil smrteľnú ranu. Mirovi vzali peniaze, doklady, mobil a odvliekli ho na kraj lesa. Tretí, doteraz v hre neúčinkujúci komplic už medzitým s odťahovým vozidlom zmizol. Obaja útočníci chceli mŕtvolu zakopať, ale zem bola zmrznutá na kameň. Tak ju len zahádzali čečinou a zmizli tiež. Telo Miroslava U. našiel už na druhý deň istý Rakúšan, ktorý sa šiel prejsť do lesa so psíkom. Mŕtvola človeka bez dokladov, podľa všetkého vodiča, bola prelomom vo vyšetrovaní. Testy DNA identifikovali obeť. Potvrdilo sa, že išlo o majiteľa drahého odťahovacieho vozidla a že prípad zrejme patrí do reťaze podobných krádeží a v posledných mesiacoch pravdepodobne aj vrážd. Keď polícia našla Igora P. a jeho komplica Jozefa S., mali ešte dva Mirove mobilné telefóny, jeden z bundy, druhý z vozidla a Igor mal nohu v sadre ako následok pádu do priekopy. Sieť sa sťahovala. Kým však do nej padlo osemnásť gangstrov, odohralo sa ešte niekoľko brutálnych prepadov. Prípad Jozefa z Martina Tridsaťosemročný Jozef M. z Martina sa vydal v jednu májovú nedeľu 1999 so svojím kamiónom do Vinkovca, mestečka na srbsko-chorvátskych hraniciach. Firma ho poslala, aby odviezol tovar z pokazeného kamióna do Skalice. Jozef si na kratšie cesty zvykol niekedy vziať jednu či druhú z dcér – mali trinásť a štrnásť rokov. Teraz však objednávateľ avizoval, že nazad povezie aj vodičov pokazeného kamióna. Tak sa len do dverí ešte raz vrátil, tri jeho žienky sedeli na balkóne a tešili sa z jarného dňa. Nemohol tušiť, že objednávateľ si poznámkou o dvoch kolegoch, ktorých povezie nazad zabezpečil, aby na miesto určenia prišiel Jozef sám. Keď po niekoľkých dňoch nebolo jeho ani kamiónau, polícia prípad zaradila do sledovanej reťaze. Prípady už prenikli aj do tlače. Noviny priniesli dokonca reportáž z pátrania Jozefovho šéfa. Ten prebrúsil celú trasu, odbočky, parkoviská, motoresty – márne. Do Vinkovca vylákali v tom čase aj kamión Emila Ch. z Bánoviec nad Bebravou. Ten sa dokonca stihol aj ozvať manželke, šesťročnému synovi a dvojročnej dcérke: ,,Ahojte, už som na mieste. Je tu pekne... A čo deti? Fajn... Tak dovi...!“ To boli zrejme jeho posledné slová. Tank ich prezradil Koncom septembra 1999 volal nejaký Slovák z Juhoslávie jednej bratislavskej dopravnej firme, ktorá vlastnila moderný vyslobodzovací kamión Service Iveco Eurotrakker, že kamión Slovenského Červeného kríža, ktorý vezie humanitárnu pomoc od nás do Bosny, má poruchu a miestni opravári si s ním nevedia rady. Je to naliehavé, na potraviny a lieky čakajú tisíce ľudí. Dvoch slovenských šoférov vylákal na cestu Slovák Daniel M. a Čech Vlastimil N. Tridsaťosemročný Štefan a dvadsaťpäťročný Ľubo sa doma rozlúčili s manželkami a deťmi – Štefan mal dve veľké dcéry, Ľubo desaťmesačného syna – a nasadli do tanku, ako vyslobodzovací a servisný kamión nazývali. Povedali si, že ak sa nič neskomplikuje, v nedeľu ráno sú doma. Nevrátili sa, aspoň živí nie. Objednávatelia ich čakali na dohovorenom mieste. Prisadli si do vozidla, aby im ukázali, kde kamión Červeného kríža zaviazol. Na parkovisku č. 3 Daniel zastrelil Štefana a Vlastimil mladšieho Ľuba. Obhliadka mŕtvol svedčila o tom, že sa obete statočne bránili, dlho museli odolávať smrti, lebo útočníci vystrieľali oba zásobníky a pri jednej obeti si museli ešte pomôcť nožom. Kamión neunikol pozornosti polície. Takých monštier nie je v Európe veľa, s takou vybavenosťou vari desať. To si banda neuvedomila. Jedného z vrahov zatkli v hoteli, pred ktorým servisná obluda parkovala. A do siete onedlho popadalo dvadsať zločincov. Desivá séria vrážd. Kto by to bol voľakedy čo len tušil, na akých gangstrov Slováci dorastú. Na akých zabijakov dorastieme.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama