Všetko, čo robím, je mojím koníčkom

Z päťtisíc obyvateľov obce Seredne, ležiacej čoby kameňom dohodil za našou hranicou s Ukrajinou, je 350 Slovákov. Na nedávnu Paschu sa zišli prakticky všetci. Všetky vekové kategórie
Počet zobrazení: 900

Z päťtisíc obyvateľov obce Seredne, ležiacej čoby kameňom dohodil za našou hranicou s Ukrajinou, je 350 Slovákov. Na nedávnu Paschu sa zišli prakticky všetci. Všetky vekové kategórie. „V minulosti sa však viac dbalo o zachovanie slovenského jazyka, kultúry, vlastnej identity,“ hovorí Alžbeta Antalovciová, ktorá nás pozvala do svojho útulného rodinného domu. Nezabudne pritom pripomenúť, že rokmi sa „čistota“ rodín dala udržať len ťažko. Vraj, láska si nevyberá národnosť. V tomto smere Slováci v Seredňom hovoria o šestnásťročnej práci otca Žarkovského s veriacimi ako o nemalom prínose. Nielenže celebruje bohoslužby v ich materčine, ale venuje sa aj charitatívnej činnosti. Napriek úsiliu o čistotu jazyka však v Seredňom najčastejšie počuť čosi, čo pripomína našu východniarčinu. Akýže si ty Ukrajinec? Pani Betka je inžinierkou ekonómie a jej manžel Pavol stavebný inžinier. Obaja pracujú v Užhorode. Muž nie je Slovák, ale nemá ani ukrajinské, ani rusínske korene. Skôr smerujú do Maďarska, hoci oficiálne je Ukrajincom. „Niekedy si ho doberám. Akýže si ty Ukrajinec s takým priezviskom,“ usmieva sa pani Betka. Skutočne, priezvisko Antalovci nemá nič spoločné s tými, ktoré sú bežné na Ukrajine. „Keď som sa vydávala, vôbec som sa nezamýšľala nad tým, či je Slovák alebo Ukrajinec,“ konštatuje nositeľka vysobášeného priezviska. Mimochodom, možno sa s ním stretnúť aj u nás pod Tatrami. Devätnásťročný syn Pavol, ktorý sa učí v Banskej Bystrici, to nedávno s radosťou zvestoval, keď ho našiel na internete. Študuje na fakulte bankovníctva a financií. „Má to dosť ťažké,“ hovorí jeho mama opatrne, ale napriek tomu s neskrývanou hrdosťou. Na rozdiel od „normálnych“ študentov vraj opakovať ročník nemôže. Je totiž štipendistom študujúcim na základe slovenskej kvóty pre našich krajanov na Ukrajine. „Je to veľká pomoc, za čo sme slovenskej strane veľmi povďační.“ Keď mala pani Betka, dnes už päťdesiatnička, osemnásť, tak o takej možnosti mohla iba snívať. Rovnako ako všetci jej slovenskí rovesníci. „,Dnes máme už aj knižnicu so slovenskou literatúrou, ktorou nás zásobujú zo Slovenska. Aj slovenskú školu,“ nezabudne pripomenúť. Z rozprávania rodičov však vie, že to tak nebolo vždy. Najťažšie sa mali za Rakúsko-Uhorska. Vtedy aj viac dbali o slovenčinu. Svoje stopy zanechalo i obdobie maďarskej prítomnosti počas druhej svetovej vojny a neskôr ukrajinská realita. V Seredňom by Slováka nezvolili, ale... Na otázku, či aj dnes pociťuje akýsi asimilačný tlak, pokrúti pani Betka záporne hlavou. „Za svojich päťdesiat rokov som ho nikdy nepociťovala,“ konštatuje. Hádam v nejakej skrytej forme existuje, ale ukrajinská vláda podľa jej slov tunajším Slovákom pomáha udržať si národnú identitu. Aj keď pripúšťa, že v ich obci by nikdy nezvolili za starostu Slováka, no zároveň jedným dychom pridáva, že vo vyššej politickej sfére, ako sú poslanci do oblastného parlamentu, to však neplatí. Sedia tam totiž aj Slováci či Maďari. Tajomstvo dobrej slovenčiny „Sledujem vašu televíziu a rozhlas. Aj vďaka nim sa mi podarilo udržať sa v dobrej jazykovej kondícii. Dokonca našej rodine nerobí problém ani čeština. Veď napokon môjmu synovi v Banskej Bystrici prednášajú i českí kantori,“ odhaľuje tajomstvo dobrej znalosti rodného jazyka len niekoľko kilometrov východne od našej hranice. Hovorí, že rodinu na Slovensku nemajú, lebo patrí k tým Slovákom, čo v tomto kraji žijú odjakživa. „Sme možno vzácnejší Slováci ako u vás tam na Slovensku,“ dodáva s úsmevom. Aj kuchyňu majú podobnú našej. Samozrejme, má špecifiká. Napríklad halušky nerobia s bryndzou, no so syrom alebo s tvarohom. Na otázku, či niekedy zavíta na Slovensko, záporne pokrúti hlavou. „Mnohí z našich chodia. Aj pracovať. Ale ja som výnimka,“ dodáva. Akosi neholduje cestovaniu. Bola síce už v Prahe, ale ešte v roku 1974. „Asi preto, aby som práve tu udržala slovenský naturel,“ žartuje. Ak by odišla, kto bude strážiť jeho čistotu. Sedíme v hale vykladanej drevom. Domček pôsobí nadštandardne. Hotový zámok. Pani Betka nesúhlasí. Sú u nich aj krajšie. A to už nehovorí o Slovensku. Vydala sa, keď mala už tridsať. Manžel tiež nebol najmladší. Čosi mali našetrené. Niečo im doložili rodičia. Napokon, muž je stavbár, tak v mnohom si pri budovaní rodinného hniezda pomohli sami. Za štyri roky ho dokončili. „Určite to poznáte, ľudia si pri stavbe na vidieku vzájomne pomáhajú,“ spomína. Na odborné práce však bolo treba remeselníkov a tí za šošovicu nerobia. Treba ich nielen platiť, ale aj živiť. A to nie je málo. Peňazí nie je nikdy dosť „Vystačíte s peniazmi?“ pýtame sa s obavami, že tému rýchlo zhodí zo stola. Lenže tak ako vždy aj v tomto prípade nič neskrýva. „Pre každú ukrajinskú rodinu je to neľahká otázka,“ púšťa sa do ošemetnej témy. „Nie je tajomstvo, že hrivna sa neustále devalvuje. Hovoriť preto o hodnote peňazí je ťažké. Všetko sa porovnáva s dolárom.“ Podľa jej slov peňazí na normálne prežitie je stále málo. Je rozdiel, či žijete v meste alebo na vidieku. „Aj teraz som sa vrátila zo záhrady, kde si dopestujeme zeleninu,“ ukazuje ruky, zvyknuté pohrať sa s pôdou i rastlinkami. Ako gazdiná tvrdí, že mesačne potrebujú aspoň sto hrivien, čo v prepočte nie je ani 20 dolárov. Ubezpečuje nás, že na dedine sa dá z toho vyžiť. Keď vidí údiv v našich očiach, rýchlo dodáva, že iba v lete. V zime treba platiť za energiu, a tá je drahá. Dnes už aj na Ukrajine. Pri spomienke na nedávnu minulosť si neodpustí konštatovanie, že voľakedy štát v tomto smere viac pomáhal a nebol až taký „vynachádzavý“ ako za posledné dva-tri roky. „V porovnaní s vami je tu oveľa skromnejší život,“ pripomína. „Na Slovensku mnohí nariekajú, no často býva náreku viac ako treba.“ Do politiky sa nemieša Pani Betka pravidelne sleduje, tak ako väčšina Slovákov v Seredňom, život na našej strane hranice. Aj ten politický. „Som zvedavá, čo urobíte vo voľbách,“ potmehúdsky zatne. Na našu reakciu, že veď si máme z koho zobrať príklad po nedávnych ukrajinských parlamentných voľbách, nezaváha ani na chvíľu a s tónom hodným politického analytika upozorní: „Počkajte pár dní, až začnú rokovať naši poslanci. To ešte len bude divadielko.“ Do politiky sa však nemieša. Hoci, ako priznáva, v nej vyrastala. Život ju naučil, že ľahšie a bez rizika je babranie sa v záhrade. Aj keď na druhej strane pripúšťa, že je potrebná i všestrannosť. Teda nielen záhrada a rodina, ale aj spoločenský život. A koníčky? Nemá vraj čas. „Vlastne všetko, čo robím, je mojím koníčkom,“ dodá po chvíľke rozmýšľania. Najradšej však leňoší. Je to síce zriedkakedy, no oddýchne si práve vtedy, keď nič nerobí. Veď traja chlapi, vrátane mladšieho šestnásťročného syna Andreja, v chalupe dajú zabrať. Má však krédo, ktorému je stále verná: človek je šťastný, keď žije pre niekoho. A ona žije pre chlapov. Samozrejme, pre tých svojich.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984