Dva festivaly v kúpeľnom meste
Sedemčlenná medzinárodná porota počas ceremoniálu vpochodovala na pódium za zvukov festivalovej znelky a napodobňovala z nej pohyby troch hercov. Podujatie potvrdilo svoju pozíciu hlavnej filmovej udalosti v krajinách postkomunistickej Európy. Počas deviatich dní navštívilo Medzinárodný filmový festival (MFF) 130 tisíc divákov, z toho 6800 tvorili obľúbené študentské a divácke akreditácie, za ktoré sa platilo 700 českých korún. Pricestovalo 806 filmových profesionálov (režisérov, producentov, obchodníkov) a 577 novinárov. Šéfom medzinárodnej poroty bol francúzsky režisér Jean-Marc Barr, kozmopolita, ktorý vyrastal v USA a počas majstrovstiev sveta vo futbale fanúšikoval Amerike. Barr verí, že celá Európa začne počas päťdesiatich rokov hovoriť po anglicky. Členom poroty bol tiež najvýznamnejší americký filmový kritik Roger Ebert, o ktorom je známe, že cestuje len na dôležité medzinárodné festivaly. Z tône na výslnie Festival nie je na výslní dlho. Ešte v roku 1995 hrozilo, že sa presunie do Prahy alebo bude zrušený. Navštívilo ho vtedy malé množstvo divákov, mal malú medzinárodnú prestíž a ťažko nachádzal novú identitu prerušenú rokom 1989. Mýlil by sa však ten, kto by si myslel, že v Karlových Varoch prebiehal jeden filmový festival. Boli hneď dva. Je to dané už rozdelením rolí dvoch šéfov – prezident MFF a herec Jiří Bartoška sa stará o peniaze, umelecká riaditeľka Eva Zaoralová o program. Ten prvý festival je čisto filmový, s takmer troma stovkami filmov a tisícami tzv. „batôžkarov“ – mladých ľudí, ktorí sa do Varov schádzajú z celých Čiech. Chodia do kín a spia v okolitých parkoch, v zákutiach festivalového hotela Thermal alebo v stanoch či chatkách za 200 korún za noc. Batôžkari vytvárajú spolu so zväčša ruskými hosťami kúpeľného mesta neodolateľnú zmes a festival vďaka nim pripomína veľký happening. Druhý festival je nefilmový – skladá sa z honosných večierkov pre sponzorov a hospodársko-politickú elitu krajiny, na ktorých filmári nemajú takmer miesto. Tieto večierky sú príležitosťou pre to, aby sa tu utužili priateľstvá medzi politikmi a podnikateľmi a občas tam príde nejaká hviezda. Druhý festival vznikol vo chvíli, keď Karlove Vary prestali byť len filmovou udalosťou a keď ho ako svoju platformu začali využívať politici okolo bývalého premiéra Václava Klausa. Money, money, money... MFF dosiahol tento rok rozpočet 120 miliónov Kč, z toho len 30,5 milióna hradil štát a mesto. Ostatné peniaze pochádzali od sponzorov. Tí by pravdepodobne neboli ochotní prostriedky vydať, keby sa v Karlových Varoch nemohli zabávať. Nič proti firme Philip Morris, ktorá toto podujatie dotuje už niekoľko rokov: pokiaľ niekto s tabakovým sponzorovaním nesúhlasí, môže si cigarety kúpiť od inej firmy. V prípade firiem ČEZ (energetická spoločnosť zásobujúca český trh elektrinou) a Český Telecom je to však trochu iné: obe majú na českom trhu monopolné postavenie a človek si ich produkty musí jednoducho kúpiť. Nejeden účastník pokrčil obočie nad sponzoringom firmy Setuza, výrobcu tukov, ktorej mnohomiliónový úver musela pre hospodárske problémy firmy prevziať konsolidačná agentúra, teda štát. Povedané inými slovami, štátnych peňazí je vo festivale omnoho viac ako uvádzaných 20 percent rozpočtu a do veľkej miery ho teda zaplatia daňoví poplatníci. Prst namierený proti rasizmu Festival uviedol významné filmy z jednotlivých krajín, aj snímky málo známe a debuty. Medzi tými známymi boli filmy z iných festivalov (Berlín, Cannes, Toronto) premietané súčasne s medzinárodnými premiérami a filmami, ktoré ešte nik nevidel. Pozoruhodná bola nemecká súťažná snímka Niekde v Afrike od režisérky Caroline Linkovej, ktorá získala Zvláštnu cenu poroty. Rozpráva o židovskej rodine, ktorá v roku 1938 utečie pred Hitlerom do Kene a hospodári tu medzi bizónmi a hadmi. V rakúsko-poľsko-nemeckej súťažnej koprodukcii Gebirtig s témou holokaustu hrá jednu z hlavných postáv Daniel Olbrychski, ktorého rakúsky režisér Lukas Stepanik považuje za jedného z najlepších svetových hercov vôbec. Sympatie v súťažnom programe získal aj islandský Smiech čajok od Ágústa Gudmundssona a príspevok kanadskej produkcie Khaled o desaťročnom chlapcovi žijúcom v chudobnom činžiaku v Toronte s ťažko chorou matkou. Khaledov príbeh je zvláštny a niektorí diváci sa pýtali, či by to, čo Khaled prežil, bolo vôbec reálne. Na matku, ktorá prešla drogami a alkoholom a nechodí na terapie, tlačí sociálny pracovník. Chce dať chlapca do pestúnskej starostlivosti. To desí chlapca i matku samotnú. V skutočnosti sa totiž stará chlapec o mamu viac ako ona o neho. Matka zrazu zomrie a chlapec je odhodlaný viesť tichú vojnu s okolím. Tvrdí, že mama práve zaspala či odpočíva, a uchováva svoje tajomstvo tak dlho, ako to len ide. Príbehy obyčajných ľudí Očividne najlepšie boli snímky všímajúce si obyčajných ľudí. Napríklad americký film Trinásť rozhovorov o tom istom od Jill Sprecherovej uvedený mimo súťaže. Hlavnú úlohu v ňom hrá mladá a smutná americká herečka Clea Du Vall, ktorá vyrastala v slamoch pod Hollywoodom. „Celé detstvo som strávila v malom byte, kde som sa delila s rodičmi o jedinú izbu,“ hovorí Du Vall. Filipínsky Batang West Side (réžia Lav Diaz) bol najdlhším filmom festivalového programu – trvá totiž päť hodín. Na ulici v New Yorku je nájdený mŕtvy Filipínec a začne sa vyšetrovanie, ktoré vedie tiež Filipínec v USA už adaptovaný. Film ukazuje život menej známej filipínskej komunity v Amerike. Tí, čo vydržali do konca, sa dozvedeli nečakané rozriešenie zauzleného životného príbehu: ako sa niekedy stáva, dospeje sa pri hľadaní pravdy i k iným výsledkom, nezamýšľaným, ktoré môžu byť závažnejšie ako tie, ktoré sme pôvodne hľadali. Jedným z najlepších filmov bola koprodukcia Na miskách váh od známeho maďarského režiséra Istvána Szabóa s Harveyom Keitelom a Stellanom Skarsgardom v hlavných rolách. Skarsgard bol taktiež jeden z hlavných hosťov festivalu. V súčasnosti práve dokrútil film Dogville s Larsom von Trierom. Szabóova snímka sa zaoberá kolaboráciou – významného nemeckého dirigenta Wilhelma Furtwänglera krátko po vojne vyšetruje americký dôstojník (Harvey Keitel), pretože sa podľa jeho názoru „zasvätil diablovi“. Dirigent sa však bráni tým, že umenie a politika sa musia posudzovať oddelene. Víťazná dokumentárna mystifikácia Najobľúbenejším filmom divákov sa stala francúzsko-španielska koprodukcia Erasmus a spol. od Cédrica Klapische a trojica nových českých filmov Rok diabla, Babie leto a Smradi. MFF v kúpeľnom meste Karlove Vary sa skončil teda víťazstvom českého mystifikačno-dokumentárneho filmu Rok diabla. Ide o zvláštny druh provokatívneho dokumentu, ktorý nerozlišuje medzi faktami a fikciou a kde sa jedno od druhého nedá rozoznať. Hlavnú úlohu v Zelenkovom filme hrajú pesničkári Jaromír Nohavica a Karel Plíhal. Zelenka umiestnil dej do protialkoholickej liečebne, povrchovej bane a na koncerty. Režisér bol hlavnou cenou viditeľne prekvapený. Zaradil sa tak bok po boku Obžalovaného (Ján Kadár, Elmar Klos), ktorý tu zvíťazil v roku 1964, Menzelovho Rozmarného leta (1968), Vláčilových Tieňov horúceho leta (1978) a Svěrákovej Jazdy (1995). „Podozrievam porotu, že bola pod vplyvom drog,“ povedal tridsaťpäťročný Petr Zelenka. O filme Rok diabla sa obyčajne tvrdí, že je omnoho „národnejší“ ako Zelenkove predchádzajúce filmy a že bude teda ťažšie prekračovať hranice. Po úspechu v Karlových Varoch sa zdá, že to môže byť úplne inak. Pri spomínaných Smradoch (režisér Zdeněk Tyc) nie je možné nepozastaviť sa nad ich kontroverzným názvom. Kto však Smradi sú? Ide o dvoch rómskych chlapcov, ktorých adoptujú mladí manželia. Odsťahujú sa na vidiek a dúfajú, že i susedia nájdu cestu k ich chlapcom. Sen o šťastnej pospolitosti sa však rozplynie, keď sused nespravodlivo obviní jedného z nich z rozbitia skla na aute. Smradi sú prstom namiereným proti rasizmu. Film vznikol podľa románu spisovateľky Terezy Boučkovej, ktorá vychádzala z vlastných zážitkov. Sama adoptovala niekoľko rómskych detí a žije s nimi na vidieku neďaleko Berouna. Český film v domácom prostredí nemá o divákov núdzu. Všetky predstavenia českých snímkov boli ihneď vypredané, i tých, ktoré už rok bežia v normálnom kine. Vďaka vysokému počtu českých filmov prišla vlani na domácu produkciu rekordná tretina návštevníkov. Tento rok, žiaľ, asi rekord v návštevnosti domáceho filmu nenastane. Svoj podiel na tom má i minuloročná kríza v Českej televízii, ktorá ich nakrúcanie zbrzdila. Agent 007 ochorel Súčasťou festivalu bola aj sekcia Na východ od Západu, v ktorej sa premietali len filmy postkomunistických krajín. Je známe, že niektorí filmoví obchodníci a profesionáli prichádzajú do Karlových Varov iba pre ne, pretože inde ich nemajú šancu vidieť. Premietali sa tu snímky z Maďarska, Poľska, Ruska, Juhoslávie, Bulharska, Tadžikistanu, Ukrajiny a Moldavska. Najvýznamnejším hosťom podujatia bol britský herec Michael York. Agent 007 Sean Connery, ktorý nakrúca v Prahe a mal festival slávnostne ukončiť a prevziať cenu za mimoriadny prínos svetovej kinematografii, sa zo zdravotných dôvodov nemohol zúčastniť. Prezident MFF Jiří Bartoška mu cenu odovzdal v Prahe. Po prvýkrát bol súčasťou festivalu zárodok filmového trhu – takzvaný Film Industry Office, kde českí a zahraniční producenti dostali šancu predstaviť svoju tvorbu zahraničným kolegom vrátane svojich ešte nedokončených projektov.
