Reklama
Reklama

Informácia a moc

Spojenými štátmi otriasa jeden finančný škandál za druhým. Svoj tieň vrhajú až na špičku politickej moci – z podvodov
Počet zobrazení: 1041

Spojenými štátmi otriasa jeden finančný škandál za druhým. Svoj tieň vrhajú až na špičku politickej moci – z podvodov je obviňovaný George Bush i viceprezident Dick Chaney. Ich podstatou je zatajovanie skutočností veľkými korporáciami, ktoré sa usilovali zakrývať svoje straty. Zverejnenie zlého ekonomického stavu firmy by totiž prinieslo pokles cien jej akcií na burze, zastavenie investícií, odliv kapitálu a teda neodvratný krach. Do škandálov sú zapletené i audítorské firmy. Namiesto uverejňovania pravdivých informácií, podľa ktorých by sa mohli na trhu orientovať investori, sa spolupodieľali na stavbe potemkinovských dedín prosperity. Vrcholiaca kríza Všetko sa to začalo v decembri minulého roka, keď skrachoval nadnárodný energetický koncern Enron. Vyšetrovanie prípadu spustilo lavínu. Nasledovali Xerox, Merck, vážnym obvineniam čelí i francúzsky mobilný operátor Vivendi. Prepady cien akcií na burzách, ktoré po škandáloch nasledovali, potápajú jednu vlajkovú loď „amerického sna o večnej prosperite“ za druhou. To si prirodzene žiadalo reakciu Washingtonu. Nešlo len o hospodárske straty. Žiariaca hviezda Georgea Busha z 11. septembra začala blednúť. Úsilie formovať verejnú mienku hlásaním nikdy nekončiacej „vojny proti terorizmu“ a honbou za stále novým, teraz už i vnútorným, nepriateľom, vzrušuje málokoho. Ani to, že novodobé „stelesnenie diabla“ – bin Ládin – je stále na slobode, už nepôsobí na americkú verejnosť tak ako kedysi. A nefunguje ani staré eso vyťahované z rukáva vždy, keď to bolo potrebné – Saddám Hussain. Americký občan sa zaujíma čoraz viac o svoju peňaženku. Tá je dnes ohrozená. Prepady cien akcií znamenajú pre mnohé firmy bankrot. Tým rastie nezamestnanosť a strácajú aj drobní akcionári, ktorí nemajú síce nad vývojom trhu nijakú kontrolu, no do akcií investovali často celé úspory. A keďže „vďaka“ charakteru systému sociálneho poistenia v USA podnikajú na burzách aj penzijné fondy, ohrozená je i pokojná staroba mnohých ľudí. Situácia je vnímaná o to kritickejšie, že nasleduje po dlhom období prosperity za prezidentovania Billa Clintona a prevahy demokratov v Kongrese. Prirodzene, je otázka, či ekonomika relatívne prosperovala vďaka, alebo aj napriek vládnej politike a kto z tohto boomu získal najviac, no to Bushovi a republikánom ťažko pomôže. V utorok 7. júla teda vystúpil americký prezident na Wall Street s bojovným prejavom. Hovoril o tvrdších trestoch pre páchateľov podvodov a nejasne aj čosi o voľajakej regulácii. Ukázalo sa, že to nestačilo. Akcie na burzách dosahovali stále nové minimá, dolár sa po dvoch rokoch dostal na úroveň eura. Nasledovali ďalšie prejavy a séria zákonov schválených Kongresom, ktoré sprísnili pravidlá podnikania. V pondelok však v USA zaznamenali nový, neveselý rekord - telekomunikačná firma WorldCom s aktívami 107 miliárd dolárov požiadala súd o ochranu pred veriteľmi. Ide teda o najväčší bankrot vo svetovej histórii! Kríza, samozrejme, hrozí aj rade ďalších firiem, ktorých podvody budú odhalené, ešte narastie a na obnovenie dôvery investorov bude potrebný určitý čas, no zdá, že „tento rok“ sa kapitalizmus ešte nezrúti. Nevyhnutnosť iracionality Hlavným heslom Bushovho prejavu zo 7. júla bolo: Bez dôvery niet kapitalizmu. Ktovie, ako tieto slová zneli apoštolom hospodárskeho neoliberalizmu tvrdiacim, že kapitalizmus ako spoločensko-ekonomický systém stojí na železných, racionálnych zákonoch trhu. Tak iracionálny faktor, ako je ľudská dôvera, by tam potom nemal mať miesto. A teraz zisťujeme, že je dokonca podstatný... Súvislosti idú ešte ďalej. Ak by stál kapitalizmus na všeobecne platných, racionálnych zákonoch, potom by bol v konečnom dôsledku aj jediným možným systémom. No opäť sa ukázalo, že spoločnosť nie je matematická rovnica. Ani ekonomické správanie neriadia neosobné zákony dopytu a ponuky, ale taká osobná vec, ako je dôvera. Tá je zasa funkciou interpretácie – to, ako aktér chce byť vnímaný, plus to, ako ho jeho partner vníma – čo zasa prirodzene závisí od záujmov. Aj terajšie korporačné škandály ukázali, že z trhového hľadiska iracionálne správanie sa – zatajovanie strát podniku, a tým jeho čoray hlbšie zamotávanie do zostupnej špirály – môže vyhovovať záujmom. Operácia verzus tíšenie bolesti Pred americkou politickou elitou stáli dve možnosti ako na situáciu reagovať. Prvým riešením je pokus o skutočnú reformu systému zavedením radikálnych regulačných pravidiel pre korporácie a ich manažment. Nejde len o prísnejšiu kontrolu a jej dôsledné presadzovanie, ale aj o zvýšenie informovanosti o činnosti podnikov a o skutočnom stave ich hospodárenia. Práve nedostatok informácií, ich obmedzenie na úzky okruh vyvolených ponúka možnosti pre podvody. Druhou možnosťou je zavedenie prísnejších trestov pre páchateľov tak, aby mali odstrašujúci účinok. Prezidentov prejav ukázal, že práve toto je cesta, ktorou sa rozhodol vybrať. Ako už veľakrát v minulosti sa spojili kroky smerujúce k udržaniu hierarchickosti ekonomickej roviny spoločnosti a sprísnenie represívnych funkcií štátu. Výsledok sa dal očakávať. Prvé riešenie by si totiž vyžadovalo prestavbu hospodárskeho a tým i spoločenského systému a na to nebol nik ochotný. Hoci v Kongrese prešlo pár zákonov, ide skôr o utíšenie bolesti než operáciu. Napríklad návrh, aby zverejnili takzvané Camel hodnotenie, bol rýchlo zamietnutý. Ide o analýzu stavu firiem robenú na základe šiestich faktorov – kapitálu, kvality akcií, manažmentu, ziskov, likvidity a citlivosti na riziká. Ako však tvrdili odporcovia, je to „vnútorný nástroj regulátorov“. Inak povedané – vyvolených. Politika utajenia Treba si uvedomiť, že informácie sú komoditou, tovarom. V informačnej spoločnosti ich cena stále stúpa. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz to charakterizoval ako informačnú asymetriu. Rozhodovanie sa potom nedeje na základe objektívnych faktov, ale toho, ako sa skutočnosti vnímajú. Keďže je prístup k informáciám strategickou výhodou, ich zverejňovanie by ohrozilo postavenie elity. Z jej uhla pohľadu je „informačný komunizmus“ rovnako neprijateľný ako akékoľvek rovnostárstvo v prístupe ku kapitálu. Prísnejšie tresty, ktoré mali uspať verejnosť, majú na druhej strane obmedzený účinok. Potrestanie totiž predpokladá ochotu trestať a vyšetrovať. V prípade, ak páchateľ a sudca sú tou istou osobou, či majú identické záujmy, je ochota minimálne problematická. Ťažko predpovedať, čo sa dá očakávať od budúcnosti. Možno bude na zakrytie škandálov použitý Irak. Vojna by nielen znova „zjednotila národ“, ale vojenské zákazky by mohli opäť na čas pomôcť americkej ekonomike. Je však jasné, že kríza, aj keby bola prekonaná, sa netýka len Spojených štátov, ale systému ako takého. Zároveň potvrdzuje volanie po tom, aby bola ekonomika znova prinavrátená do sféry politiky. Na trhu nerozhodujú neosobné zákony, ale veľmi osobné záujmy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama