Súdna komédia

Bolo to 10. februára 1997. Na jednom námestí v Bratislave na pravé poludnie zavraždili streľbou z pištole komerčného právnika a istý čas aj ústredného tajomníka Slovenskej národnej strany doktora Jozefa Matulu
Počet zobrazení: 2271

Bolo to 10. februára 1997. Na jednom námestí v Bratislave na pravé poludnie zavraždili streľbou z pištole komerčného právnika a istý čas aj ústredného tajomníka Slovenskej národnej strany doktora Jozefa Matulu. Napriek tomu, že polícii stačilo na zadržanie podozrivých iba niekoľko minút, objasňovanie prípadu trvalo dva roky. Zamotané klbko sa však predsa len rozuzlilo a naraz bola kauza ľahká ako príklad z počtov. Jednoduchá vražda na objednávku. Úspešný muž Osoby: objednávateľ, dvaja komplici, najatý vrah. V čase spáchania skutku mali dvadsaťjeden až dvadsaťšesť rokov. Najmladší – Kristián – objednával, najstarší – Milan – vraždil. Honorár: stotisíc korún. Obeť: JUDr. Jozef Matula. Starý mládenec Matula bol v Bratislave známou postavou. Úspešný a bohatý muž. Tak sa aj správal, najmä v nočných lokáloch. Vyberal si zväčša tie, v ktorých sa schádzali homosexuálni mládenci. Nevôľu okolia vyvolávala však jeho prehnaná suverenita. Do baru vošiel ako majster sveta, k pultu si pozval niekoho z maníkov, dali si pár škótskych s ľadom, potom chlapca zobral do auta a ráno ho vyrazil z bytu. Málokedy udržiaval dlhší vzťah. Ak takto končil svoje avantúry, nemohol sa nenávisti vyhnúť. Jedno takéto odvrhnutie ho stálo život. Prvý rozsudok Po dlhom vyšetrovaní uznal Krajský súd v Bratislave 11. januára 1999 všetkých obžalovaných vinnými a uložil im trest odňatia slobody: po trinásť rokov objednávateľovi Kristiánovi a vrahovi Milanovi, spolupáchateľovi Štefanovi jedenásť a komplicovi Ľudovítovi šesť rokov. Obžalovaní sa odvolali na Najvyšší súd SR. Ten rozsudok nižšieho súdu zrušil a vrátil prípad na nové prešetrenie pre formálne nedostatky. Nik nemohol tušiť, že sa začal jeden z najdlhších trestnoprávnych súdnych procesov v dejinách slovenskej justície. Po pol roku, 17. augusta, a po odstránení chýb, na ktoré upozornili advokáti obžalovaných, krajský súd vyniesol ten istý rozsudok ako prvý raz. Mládenci sa odvolali znova. Najvyšší súd rozhodnutie senátu zrušil opäť. Začal sa cirkus Právnici našli v štrbinách žaloby, procesu a rozsudku mikroskopické kazy. Demokracia je však demokracia a my sme vraj právny štát. Tak sa prípad dostal pred senát krajského súdu tretí raz. To sme sa už prehupli do roku 2000. Iniciatívu na pojednávaniach z rúk obhajcov prevzali často sami obžalovaní. Človek by neveril, aká je to právnická škola – tri roky vo vyšetrovacej väzbe! Chvíľami som ľutoval predsedníčku senátu, chvíľami slovenské súdnictvo. Len najmladší, Kristián, vymyslel v priebehu pojednávaní deväť obštrukcií, vždy nových a originálnych, pre ktoré súd nemohol prísť k záveru, musel pojednávanie prerušiť na neurčito a po čase ho namáhavo zvolávať znova. Obžalovaných došikovali bachari ľahko, skúste však nájsť štyroch právnikov, každý z inej kancelárie a dohodnúť s nimi termín! Kristián vymýšľal majstrovské kúsky, to dosvedčí každý, kto proces sledoval. Napríklad na pojednávaní 24. januára 2000 spôsobil odročenie tým, že svojmu obhajcovi JUDr. Júliusovi K. oficiálne vypovedal plnú moc. Tam súd nemá šancu – pojednávanie musí odročiť, kým si slobodný občan obžalovaný nezvolí iného advokáta. Predsedníčka senátu sa už náhlila a medzi pojednávaniami robila minimálne pauzy. Bála sa blamáže. Nad prípadom totiž visela hrozba: tri roky a dosť. Ak obžalovaných do troch rokov neodsúdia, musia ich pustiť na slobodu. Neplatila totiž ešte päťročná lehota, ako sa v kruhoch justície hovorí, Černákova novela zákona. Stíhaný obhajca Takže sa ďalšie pojednávanie začalo už 2. februára. Kristiána zastupoval nový advokát – JUDr. Peter Sch. Ani súdu a tobôž Kristiánovi neprekážalo, že je v inom procese sám trestne stíhaný. Za marenie úradného rozhodnutia v prípade bossa Hornej Nitry Ivana M. Počas jeho zastupovania prepašoval z basy a do nej sto motákov. Naozaj, čo by sa stalo takému advokátovi, povedzme, vo Švédsku? Mohol by byť aj naďalej obhajcom? Tu sa nestalo nič. Doktor Sch. fungoval ďalej. Pre ďalší formálny prešľap senátu pojednávanie znova nechal odročiť. Polovica februára 2000. Milan, obžalovaný z vraždy, vzniesol námietku zaujatosti voči členovi senátu Mariánovi Drexlerovi, lebo sa poznajú už zo školských lavíc. Boli síce kamaráti, ale raz sa poškriepili. Drexler teda nemôže byť zárukou nestrannosti. Potom vzniesol námietku advokát Sch. voči členovi senátu JUDr. Ivanovi Sándorovi, lebo okrem sudcovskej funkcie je aj generálnym riaditeľom sekcie trestného práva na ministerstve spravodlivosti. Obžalovaný Milan k tomu pridal obvinenie voči predsedníčke senátu JUDr. Alžbete Horváthovej, lebo o tom vedela a napriek tomu ho trpela ako prísediaceho. Pojednávanie sa muselo šestnásty raz odročiť. Posledná možnosť O týždeň bola posledná príležitosť obžalovaných odsúdiť. Ak by sa to súdu nepodarilo, tí štyria mladíci rozšíria rady dôvodne podozrivých, čo sa pohybujú po slobode. Pred očakávaným pojednávaním priniesla Tlačová agentúra SR zaujímavú informáciu. Istý novinár vyhlásil, že chce požiadať o policajnú ochranu, lebo sa obáva o svoj život. Z hodnoverného prameňa sa dozvedel, že jeden z obvinených zostavil zoznam novinárov, ktorým sa chce pomstiť. Tento okamih má nastať už vo štvrtok, keď počítajú, že ich súd bude musieť prepustiť. Na zozname je aj predsedníčka senátu krajského súdu v Bratislave. Ešte v ten deň popoludní požiadali o osobnú ochranu aj ďalší dvaja reportéri. Policajný prezident vo večerných spravodajských televíznych reláciách garantoval potrebné opatrenia. Ako sa dalo očakávať, právnici mali pripravené dobré finty. Ani na sedemnástom pojednávaní rozsudok neodznel. Obžaloba na márne kúsky Pol hodiny po odročení, pred televíznymi kamerami a bleskami fotoaparátov opúšťali dvaja z obžalovaných, medzi nimi aj Milan, ktorý objednávku vykonal, budovu Justičného paláca. Dvaja ešte niekoľko týždňov zostali vo väzení, museli si odslúžiť prídavky za obštrukcie. Vo futbalovej reči – nadstavený čas. Osemnáste a devätnáste pojednávania sa ničím nelíšili od predchádzajúcich. Akurát Milan dal podnet na Ústavný súd SR vo veci prísediaceho JUDr. Ivana Sándora, ktorý bol členom senátu ešte aj vtedy, keď už pracoval na ministerstve spravodlivosti. Ústavný súd vo svojom náleze rozhodol, že funkcionár štátnej správy súdov nemôže byť zároveň sudcom. Medzitým už boli na slobode všetci štyria. Dvadsať súdnych pojednávaní sa v jednej chvíli rozsypalo na márne kúsky. Minister spravodlivosti Ján Čarnogurský musel verejne vyhlásiť, že doktor Sándor nebude pojednávať, kým bude pracovníkom ministerstva. Milan mal však vyššie ambície. Dal na Najvyšší súd SR podnet, že vzhľadom na výrok Ústavného súdu SR bol celý proces protiprávny. Ústavný súd musel vymenovať nový senát. A celý prípad sa začal odznova. Takže odznova. (Koniec seriálu, predchádzajúce časti publikované v č. 27. až 30/2002)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984