Reklama

Ak je na zemi raj

Bratislavské vydavateľstvo Karpaty-Infopress vydáva v týchto dňoch v rámci edície Hory-diaľavy piatu knihu spomienok a esejí, ten
Počet zobrazení: 2356

Bratislavské vydavateľstvo Karpaty-Infopress vydáva v týchto dňoch v rámci edície Hory-diaľavy piatu knihu spomienok a esejí, tentoraz zameranú na prírodu, ľudí, dávnu i nedávnu históriu malebnej, no ťažko skúšanej krajiny pod Kaukazom – Gruzínska. Autor ju venoval svojmu priateľovi z Tbilisi, básnikovi Morisovi Pocchišvilimu. Pre našich čitateľov sme z knihy vybrali dve ukážky. Šota a Tamara Sedeli sme s gruzínskym básnikom, nositeľom Hviezdoslavovej ceny Morisom Pocchišvilim v tôni vysokánskych topoľov v stredovekom gruzínskom stredisku vedy Ikalto. Za starým bielym chrámom s červenou strechou, obkľúčeným zeleňou stromov a múrmi, vyčnievali zrúcaniny ešte staršieho kláštora, postaveného v 6. storočí nášho letopočtu pri meste Telavi, severovýchodne od Tbilisi. Kráľ David Budovateľ zriadil v 12. storočí v kláštore svätyňu vedy a umenia, chýrnu školu, sestru Gelatskej akadémie. V oboch kultúrnych strediskách tvrdia, že tam študoval veľký mysliteľ, humanista a básnik Šota Rustaveli. Gruzínci ho volajú rodným menom ako aj iných klasikov literatúry. Moris sa pokojne usmial a povedal: - Dobre, že si sa rozhodol preložiť perlu našej literatúry, Šotovho Junáka v tigrej koži. Na mojich veršoch si sa rozcvičil a teraz ťa čaká najdôležitejšia práca. Poznal som viaceré texty veľkolepej poémy z ruských, nemeckých a francúzskych prekladov, presedel som dlhé hodiny s odborníkmi na Rustaveliho, zaznamenával som si doslovný preklad a poémou som bol nadšený. Morisovi zažiarili oči a pokračoval: – Možno sedel Šota na tejto kamennej lavičke. Iste sa čuduješ, že doposiaľ nepoznáme podrobnosti z básnikovho života až na tie, ktoré uvádza vo svojich veršoch. No nezabudni, že už vyše osem storočí duša i um nášho národa žijú v knihe, ktorej autorom je Šota Rustaveli. Je to poéma o láske a priateľstve. Spomenul som si na slová ruského básnika Konstantina Baľmonta, ktorý prvý preložil celú knihu do ruštiny, a to v roku 1933. Junák v tigrej koži je, podľa neho, najkrajšia poéma o láske, aká sa zrodila v Európe. Neskôr francúzsky spisovateľ Louis Aragon vyhlásil: „Lepšie ako Rustaveli nik neospieval lásku, nik ju tak nepovýšil, ako to urobil Rustaveli vo svojej poéme.“ – Ale Junák v tigrej koži, po gruzínsky Vepchis Tkaosani, je nie iba poémou o láske, – rozhovoril sa Moris, – láska je však korunou a svetlom. Jej pomocou víťazí dobro nad zlom. Je to svet priateľstva, vlastenectva, čistoty a rytierstva, sily srdca v nešťastí, biblia nádeje, činu, úsilia dosiahnuť nedosiahnuteľné. Je to akýsi kódex mravnosti, ktorého krédo znie: láska nás povýši. Čiže ukáže nám jedinú cestu k nesmrteľnosti. Keď písal Rustaveli svoje dielo, ešte nebol na svete ani Mikuláš Kopernik, ani Krištof Kolumbus, na mieste Berlína stáli dve germánske dediny, nenarodil sa zatiaľ ani Dante, nevidela vtedy ešte svetlo sveta ani jeho Božská komédia. A až o štyristo rokov sa zjavil Viliam Shakespeare s Rómeom a Júliou a o štvrťtisícročie neskôr náš Ján Kollár. Junák v tigrej koži vznikol asi v tom čase ako ruské Slovo o pluku Igorovom a germánske Piesne Nibelungov. Zatiaľ čo významné literárne diela Wolframa von Eschenbacha Parzifal z roku 1210 a Ludvica Ariosta Zúrivý Roland (Orlando furioso) z roku 1521 sú dnes už málo známe, Junák v tigrej koži žije nielen v Gruzínsku, ale aj v celej Európe. V gruzínskych múzeách vystavujú mongolského dobyvateľa Timura (Tamerlána) ako krvavého kata národa, veď v 14. storočí vyvraždil viac ľudí v Gruzínsku ako v Indii. Jeho hordy spálili prepisy Rustaveliho diela, ktoré vyšlo prvý raz knižne v Tbilisi až v roku 1712. V Uzbekistane, ako si pamätám z rozhovorov s viacerými intelektuálmi v Taškente, si ho napriek tomu veľmi vážia. V Strednej Ázii sa za jeho vlády upevnila ríša, kvitli remeslá, obchod a umenie. Vyrástli skvosty architektúry v starobylej Buchare a v Samarkande. Cenia si ho aj v Mongolsku. Poéma svedčí o tom, že Rustaveli poznal aj gréckych básnikov a filozofov (Platóna, Aristotela, materialistov aj novoplatonistov), arabskú a perzskú literatúru. Z knihy sa nám prihovárajú životné pravdy. Ožívajú mi v pamäti: „Čo rozdáš, to ti ostane, čo skryješ, to je stratené.“ „Štedro dávaj, veď aj more vydáva a prijíma vody.“ „Kto nemá priateľov, sám si je nepriateľom a každý je toľkokrát človekom, koľko má priateľov.“ „Zájde slnce, ruža chápe, že jej čaro odchádza.“ Básnikov odkaz „Lepšia je slávna, čestná smrť, ako žiť život nečestný. Radšej umrieť s mečom, ako žiť v hanbe“ sprevádzal dlhé stáročia Gruzíncov v ich boji za slobodu proti novým utláčateľom a katanom. Dielo je oveľa pokrokovejšie ako vtedajšie práce európskych mysliteľov, poznačených cirkevným dogmatizmom. Básnik hovorí: „Nepoznám väčšiu hodnotu, ako je život človeka.“ Alebo: „Tam, kde sa končí život, brat, ďalej už cesty nevedú.“ V prológu sa autor predstavuje čitateľovi a tých málo viet o sebe je asi všetko, okrem okrajových drobných dokladov, čo by mali vylíčiť jeho život. Podľa nepriamych dôkazov sa narodil v obci Mescheti neďaleko mestečka Rustavi na juh od Tbilisi. Autor úvodom oznamuje, že prameňom jeho rozprávania je stará perzská legenda. Dej poémy sa odohráva na území Arabska, Indie, Chataja a ďalších vymyslených krajín. Medzi postavami nevystupuje ani jeden Gruzínec, ani raz sa nespomína gruzínska krajina. To všetko treba chápať ako poetickú licenciu, aby autor odviedol pozornosť predovšetkým od tej, ktorú oslavuje ako slnce, od krásnej a múdrej kráľovnej Tamary. Za jej vlády Gruzínsko prekvitalo. Rustaveliho poéma odzrkadľuje zvláštnosti gruzínskeho sociálneho života v 12. storočí. Krajina, rozdelená vtedy na sedem častí, sa spája v jediné kráľovstvo, i keď túto skutočnosť autor premieta do Indie. Láska zblížila troch hrdinov knihy – princa Tariela, odetého do tigrej kože, Avtandila, ktorého vyslala princezná Tinatina, a Pridona počas dobrodružnej cesty na strašný hrad v horách, kde kadžovia – zlí duchovia – väznili Tarielovu lásku Nestan Daredžan. Iba vďaka priateľstvu a čistej láske podarilo sa trom priateľom oslobodiť devu a zoznámiť ju s Avtandilovou milou Tinatin. Mužské aj ženské postavy sú prísne individualizované a živo vykreslené. Gruzínsky duch pretkáva všetkých sedemtisíc veršov. Dýcha z nich gruzínska príroda s radosťami a starosťami ľudí zo Zakaukazska a na rozdiel od východnej filozofie autor sa pridŕža historickej gruzínskej tradície prehĺbenej kresťanstvom a úctou k matke. Z textu cítiť zápas dobra so zlom, rozumu a pravdy s tmárstvom, víťazstvo slobody nad útlakom. Poéma má 1699 strof. Autor použil klasickú formu gruzínskej poézie – šesťslabičný verš šairi s prestávkou po ôsmej slabike. – Nie nadarmo, – prerušil moje myšlienky Moris, – jeden z prvých prípitkov za stolom prednesie tamada žene, panej domu. Čo vlastne vedia gruzínski literárni historici o Rustavelim okrem toho, čo sám píše o sebe? Je o ňom známe ešte oveľa menej ako o autorovi Rómea a Júlie. S menom Šotu Rustaveliho sa spája vysoká štátnická funkcia na dvore kráľovnej Tamary. Legenda hovorí, že ide o tvorcu Junáka v tigrej koži, ktorý rukopis knihy odovzdal ospevovanej kráľovnej a odišiel do sveta ako pustovník. V polovici 18. storočia v jeruzalemskom Chráme svätého kríža, založenom v 6. storočí Gruzíncami, objavili fresku – obraz šedivého bradatého starca s menom Šota Rustaveli. Ďalší prameň hovorí o tom, že v roku 1192 prišiel do Jeruzalema známy gruzínsky básnik Šota Rustaveli, aby na príkaz kráľovnej Tamary dal reštaurovať chrám. Predpokladá sa, že ide o tú istú osobu, nielen o menovca, ale o autora Junáka v tigrej koži a že veľký poet skonal v Jeruzaleme. Básnik Irakli Abašidze navštívil v roku 1960 so skupinou historikov toto mesto, aby spolu preskúmali archívne doklady a dopátrali sa k posledným dňom autora eposu. Hrob nenašli, no Abašidze napísal zbierku básní Po stopách Rustaveliho. Moris rozhodil rukami a pokrútil hlavou: – Načo bolo treba hľadať hrob? Veď Šota predsa neumrel, on žije večne. V roku 1980 vydali v Tbilisi obsiahlu knihu pod názvom Junák v tigrej koži. V gruzínčine, ruštine, nemčine a vo francúzštine oboznamuje s prekladateľmi poémy. Podľa nej Rustaveliho dielo vyšlo v štyridsiatich jazykoch. Od roku 1712 Junák v tigrej koži uzrel svetlo sveta 219-krát, v gruzínčine 61-krát, v ruštine 41-krát, v ostatných jazykoch národov bývalého Sovietskeho zväzu 51-krát, v iných cudzích jazykoch 66-krát. Z toho v angličtine štrnásťkrát, v nemčine desaťkrát, v poľštine osemkrát, vo francúzštine sedemkrát, v čínštine šesťkrát, v japončine a v maďarčine trikrát, v taliančine a rumunčine dvakrát. Po jednom raze v španielčine, mongolčine, perzštine, arabčine, gréčtine, latinčine, v jazyku hindú, v starohebrejčine, slovinčine, češtine a slovenčine. Text knihy stihol zachytiť ako posledný aj môj preklad, ktorý vyšiel v rovnakom roku vo vydavateľstve Tatran s ilustráciami Marcela Dúbravca a s Morisovým doslovom. Predposledný v zozname je gruzínsky vedec – biológ Zurab Makašvili, ktorý dielo prebásnil do esperanta. Prvé miesto zaujal Francúz Mari-Felicité-Xavier, ktorého prvý preklad z roku 1828 nikdy nevydali. Zostavovatelia spomenuli aj Stalina, ktorý údajne preložil dva verše, tie prevzal do svojej knihy jeden z prekladateľov poémy do ruštiny. Junák v tigrej koži nezaostáva pre gruzínskych veriacich za Bibliou. Dodnes je zvykom, že mladucha dostáva do vena prepísanú Rustaveliho poému. V niektorých oblastiach zasa musí ona knihu vlastnoručne prepísať. Ak Gruzínec odchádza na dlhší čas z domu, nezabúda si pribaliť so sebou na cestu Junáka v tigrej koži. V roku 1937 začal režisér Kote Mikaberidze nakrúcať na motívy Rustaveliho poémy film Kadžeti (v doslovnom preklade Zámok čarodejov). Hlavné postavy stvárnili Kochta Karalašvili (Tariel) a Tamara Cicišviliová (Nestan-Daredžan). Vojnové udalosti však zastavili filmárske práce. Poznám viacerých nadšencov, ktorí vedia naspamäť všetkých sedemtisíc veršov, medzi nimi aj môj priateľ Džimšer, pracovník v oblasti obchodu. Daroval mi miniatúrne vydanie knihy viazané v koži, ktoré si veľmi cením. Hovorí sa, že Rustaveli priniesol kráľovnej Tamare svoj rukopis a potom zmizol bez stopy. Vladárka sa okrem Tbilisi zdržiavala aj v Gelati, ktoré dal vystavať začiatkom 12. storočia jej starý otec David Budovateľ. Tamara tu rok čo rok organizovala slávnosti umenia. Táto tradícia nezanikla dodnes. Najbližšia cesta z Ikalto ma viedla krížom krajinou na západ do spomínaného mesta. Sprevádzal ma Grigol Abašidze, pôvodom z obce Čiaturi v kraji Imeretia. Nie je iba básnik, ale aj významný prozaik, autor historických románov a verejný činiteľ. Intímne pozná dejiny kaukazských národov. Napísal trilógiu románov, chronológiu gruzínskych dejín 13. storočia z čias vlády Lašarelu, syna kráľovnej Tamary. Pripomína mi svedka dávnych, slávnych čias svojho národa. Zastavili sme sa pri bielom chráme Alaverdi s vysokou hranatou vežou. Celá stavba, postavená v 11. storočí, je 76 metrov vysoká, zaradila sa svojho času medzi najvyššie budovy sveta. Patrila medzi centrá gruzínskeho vzdelania. Podvečer sme s hlbokou úctou stáli v Gelati nad hrobom kráľa Davida pochovaného v roku 1125. Miestny kláštor a Akadémiu volali druhými Aténami alebo novým Jeruzalemom. V ich areáli v 13. storočí sa týčilo k nebu pätnásť kupol na kostoloch i chrámoch. Odtiaľ sa šírila po okolitom svete múdrosť gruzínskych filozofov a bohoslovcov, najmä práce Arsena Ikaltoeliho a Joaniho Petriciho, preložené do gréčtiny a latinčiny. V chráme zažiarila nádherná mozaika, z ktorej sa na nás dívala Matka Božia – krásna, podlhovastá tvár s mandľovými gruzínskymi očami. Pred sedemsto rokmi sa benátsky posol hlboko poklonil pred obrazom. Prehlásil, že krajšiu ženskú tvár a ani krajšiu mozaiku na svete nevidel. Pred veľkým zlatým krížom Grigol povedal: – Naši vrchári nosili ešte roky pred narodením Ježiša Krista ako pohania na odevoch a zbraniach krížiky. Kráľ David sa dal pochovať vo vchode do chrámu, aby ľudia kráčali po ňom a mal k nim bližšie. Za vlády jeho vnučky Tamary počas rokov 1160 až 1213 poľnohospodárstvo, vinohradníctvo, remeslá a kultúra dosiahli vrchol. Nastal zlatý vek Gruzínska. V roku 1185 podpísala dôležitý akt o rozdelení moci medzi panovníkom, Radou, cirkevnou elitou a najvyššími úradníkmi. Tento moderný významný historický dokument, vzniknutý tri desaťročia pred anglickou Magnou chartou, je v povedomí Európanov celkom neznámy. Podobne ako zamlčovaná korzická ústava, čo o polstoročie predstihla americkú a francúzsku, ktoré sa spomínajú takmer v každej učebnici. Gruzínska pravoslávna cirkev, nezávislá od ruskej a oveľa staršia, bola mimoriadne tolerantná. Nikoho nespaľovala za iný názor, nevyhľadávala bosorky a moslimovia v kresťanskom Gruzínsku sa cítili za vlády Tamary slobodnejšie ako v susedných mohamedánskych krajinách. Okrem Rustaveliho ju aj iní básnici a letopisci ospevujú ako neobyčajne krásnu, vznešenú a múdru ženu. Čiernooká s jemnými črtami bielej tváre a s dvoma havraními vrkočmi so zlatou korunou na hlave, vykladanou drahokamami pôsobila na svojich obdivovateľov ako slnko. Úspešne sa bránila proti cudzím nepriateľom a proti vlastnej rozhašterenej šľachte. Jej prvé manželstvo, uzavreté v roku 1188 s Jurijom (Georgim) Bogoľubským, synom vladimirsko-suzdalského kniežaťa Andreja, nebolo šťastné a trvalo iba rok. Veď vzniklo proti jej vôli, a to z iniciatívy Rady, ktorá napokon dala aj súhlas k rozvodu. O štyri roky sa vnučka Davida - Budovateľa vydala po druhý raz, a to za Jurijovho súpera, osetského kráľoviča Davida Soslana, pochádzajúceho zo slávneho rodu Bagrationov, s ktorým mala syna Giorgiho - Lašu. Ako vladárka riešila podobné problémy, aké tlačia dnešné Gruzínsko. Iba sa jej to darilo podstatne lepšie. Šota Rustaveli a Tamara ostali naveky spojení s poémou Junák v tigrej koži. Vladárka inšpirovala básnika. Podľa jej krásy, citov a múdrosti vykreslil svoje hlavné ženské postavy. Básnik a kráľovná sa zapísali spoločne do sŕdc všetkých Gruzíncov, mladé pokolenie nevynímajúc. A nielen to. Básnik a kráľovná taja doposiaľ miesto svojho posledného odpočinku. Na obe postavy si dodnes pamätá najstarší strom Gruzínska – platan východný (Platanus orientalus), ktorý ôsme storočie rastie pri Telavi. Na dvanásťmetrový obvod jeho kmeňa treba niekoľko poriadnych chlapov, aby ho objalo. Tamara zomrela v roku 1213. Jeden z najväčších pohrebov sa konal v Tbilisi. Po jej smrti kopytá mongolských, perzských a tureckých koní dupali po úrodnej gruzínskej pôde. Meče ich jazdcov prelievali krv gruzínskych vlastencov a pustošili vinice. Nad krajinou vládli dlho cudzinci. Kde leží hrob krásnej vladárky? O tom kolujú iba dohady. Podľa povesti na pohrebe v metropole bolo vystavených v rade dvanásť truhiel, ktoré zakopali na dvanástich rozličných miestach a iba v jednej z nich mala ležať kráľovná. Nepriateľom Gruzínska tak skomplikovali možnosť zneuctiť miesto jej posledného odpočinku. Iná verzia hovorí, že Tamaru uložili tajne do trinástej truhly. Dvaja oddaní rytieri odniesli ju za tmavej noci do hôr, kde ju na neznámom mieste pochovali. Potom, naplnili rohy vínom, vypili si, pobozkali sa, vytiahli kindžale a navzájom si prebodli srdcia. Svedkovia posvätného miesta neostali. Mnohí Gruzínci si myslia, že vladárka odpočíva v Gelati, niekde blízko hrobu svojho starého otca, ale dôkazy chýbajú. Svaneti vravia, že ju pochovali vo výške 2200 metrov, v najvyššie položenej osade Žabiani pri chráme Lamaria. Nuž nečudo, že človek zaľúbený do tejto krásnej krajiny kráča všade veľmi opatrne, aby nestúpil na posvätný hrob Šotovej múzy, kráľovnej Tamary. Tulák – génius Tbilisi má prastaré aj moderné štvrte. Na jeho uliciach neerdžia kone zapriahnuté do kočov, ani somáriky nevlečú vrecia s uhlím. Vzdialené kúty spája podzemná dráha. Keby sa nenarodil maliar Niko Pirosmanišvili, ináč skrátene Pirosmani, nikdy by ste nepochopili ovzdušie gruzínskej metropoly na prelome 19. a 20. storočia. V obrazoch majstra žije staré mesto, dýcha z nich radosť i žiaľ ľudí, pred vašimi očami sa vynárajú scény z uličiek, z vinární, bohatí a chudobní ľudia, osobito videné zvieratá, podľa autora naši priatelia. Maliarov osud bol čudný a veľmi smutný. Narodil sa v roku 1862 v kachetskej dedinke v rodine záhradníka. Ako osemročný osirel a potĺkal sa po Tbilisi ako konduktor železníc, potom ako obchodník s mliečnymi výrobkami. Hoci mal veľký talent, nezískal patričné výtvarné vzdelanie. Od kresieb i malieb rozličných reklám, vinární – gruzínskych duchanov, ktoré dodal záujemcom obyčajne iba za jedlo a víno, prešiel na cestu profesionála. No ostal aj ďalej bezdomovcom, tulákom a bohémom. Umrel v roku 1918 chudobný ako kostolná myš a ani sa len nevie, kde ho pochovali. Odišiel zo sveta osamotený, čo už predvídal, keď povedal, že sa narodil sám a sám aj umrie. Neostalo po ňom nič, ani jeho ošúchaný kufrík s farbami a štetcami, iba obrazy roztratené po celom Gruzínsku i v cudzine. Pirosmanišviliho maľby viseli aj na stenách domov starého Tbilisi i vo vinárňach, kde za reálnymi stolíkmi sedávali tí istí ľudia, čo na obrazoch. Maliar sa dožil prvého uznania ako štyridsaťročný, no vavríny svetovej slávy dosiahol až po smrti. Jeho sláva vyvrcholila v roku 1969 v parížskom Louvri po výstave, ktorú otváral vtedajší minister kultúry Francúzska André Malraux. Ako výmenu za podujatie usporiadali Francúzi výstavu svojho maliara Henryho Matissa v Moskve. Od tých čias odborníci popísali veľa statí do časopisov a veľa kníh o gruzínskom výtvarníkovi. Jedni ho pokladajú za insitného umelca, iní jednoducho za neobyčajného génia. Francúzsky spisovateľ Louis Aragon sa priklonil k druhej skupine. „On je umelcom,“ tvrdí, „a to ešte k tomu jedným z najsvojskejších, akými sú tí najväčší.“ Aragon zdvihol na parížskej výstave pohár s prípitkom: „Dvíham svoj pohár na krajanov Pirosmanišviliho, na tých, čo vytvárajú veľkosť Gruzínska, počnúc Rustavelim po Baratašviliho, Cereteliho, Ticiana Tabidzeho, od dvanásteho do dvadsiateho storočia... Dvíham pohár na zdravie Pirosmanišviliho, na neznámeho z Gruzínska. Do dna na Nika Pirosmanišviliho!“ Zobrazený strapec hrozna vydáva zo seba priamo voňavú šťavu celej vinice, v reďkovke vidno krištáľovú sviežosť všetkých reďkoviek sveta a jeho šašlík i pečené kurča – tabaka dráždivo voňajú, až vám slinky tečú. Z portrétov môžete ľahko vycítiť povahu zobrazeného. Umelec vie otvárať okná do vnútra človeka, do jeho duše. Plejáda moderných gruzínskych výtvarníkov hľadá často inšpirácie k tvorbe u Pirosmanišviliho, ako napríklad Lado Gudiašvili, národná umelkyňa Elena Achveledianiová, Irakli Toidze, Alik Georgadze, ktorý je aj majstrom tepaných obrazov alebo Džemal Chucišvili. Na tomto mieste musím spomenúť aj básnika Morisa Pocchišviliho, ktorý ilustroval viacero vlastných kníh, vrátane prekladu Hviezdoslavových Krvavých sonetov a mal niekoľko výstav svojich obrazov. Z tuláka Nika Pirosmanišviliho sa stal svetoznámy génius. Z ruských literátov ho prvý vyzdvihol mladý Konstantin Grigorievič Paustovskij (Gruzinskij chudožnik, Iskusstvo i promyšlenosť, 1924/2). Odborníci ho porovnávajú s Marcom Chagallom i Henrim Matissom, portrétoval ho aj Pablo Picasso. Začínajúci režisér Giorgi Šengelaja v roku 1969 ho zachytil v umeleckom filme. V Gruzínsku pôsobiaci arménsky novátorský režisér Sergej Paradžanov, autor hraných filmov, ako napríklad Ukrajinská rapsódia (1962) a Legenda o Suramskej pevnosti (spolu s Gruzíncom Dodom Abašidzem, 1985), nakrútil o ňom dokumentárnu snímku Téma Pirosmani (1986). Paradžanov sa veľmi zasadzoval o porozumenie a priateľstvo pod Kaukazom. Osud mu ale neprial. Napísal scenár k filmu Farba granátového jablka o stredovekom arménskom básnikovi Sajat-Novovi, píšucom aj v jazykoch dvoch susedných národov. Monopolná moc ho však obvinila z propagácie mysticizmu. Zabránila, aby ho sám zrežíroval v roku 1969. Neskôr zažil dve väznenia a napokon aj podporu nového republikového prvého tajomníka štátostrany, dnešného prezidenta Eduarda Ševardnadzeho. Na sklonku života v roku 1988 začal režírovať arménsko-gruzínsko-azerbajdžanský film Ašik Kerib, avšak konflikt v Náhornom Karabachu a z neho vyplývajúce etnické napätie ho zastavilo. Básnik Josif Nonešvili ma zaviedol do svojej pracovne a upozornil na dva Pirosmanišviliho obrazy nad písacím stolom – Srna pri potoku a Chlapec nesie obed. – Keď sa chytám pera, – povedal, – najprv sa dívam do čarovných farieb týchto obrazov. Dodávajú mi novú silu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama