Dnešný svetový poriadok nie je nevyhnutný

Susan Georgeová

Susan Georgeová je šesťdesiatsedemročná politologička a riaditeľka Transnacionálneho inštitútu v Amsterdame. Narodila sa v USA, ale dlhé roky žila v Paríži. Ako viceprezidentka dnes najznámejšej antiglobalistickej organizácie Association for the Taxation of Financial Transaction for the Aid of Citizians (ATTAC) patrí medzi výrazné osobnosti tohto združenia za presadenie Tobinovej dane v prospech krajín tretieho sveta. Vznik hnutia za globálnu spravodlivosť bol sledovaný s istými rozpakmi. Ako by ste ho charakterizovali? - Teším sa, keď čoraz viac pozorovateľov, politikov a mienkotvorcov hovorí, že je to hnutie za globálnu sociálnu spravodlivosť. Doteraz nás odbavili poznámkou „ďalší nepriatelia globalizácie“. V porovnaní s týmto označením je to už riadny krok dopredu. Domnievam sa, že v posledných piatich rokoch veľké množstvo ľudí pochopilo dve veci. Po prvé, že dnešný svetový poriadok nie je nezvratný. Neoliberálni ideológovia sa nás pokúsili presvedčiť, že k vládnucemu poriadku neexistuje alternatíva. Po druhé, veľa ľudí si uvedomilo, že tento poriadok má veľmi negatívne dôsledky pre väčšinu svetového obyvateľstva. Ľudia majú základný cit pre spravodlivosť, ktorý je často zraňovaný. Mladí ľudia sú internacionálni. Vedia, že sa dnešné veci nedajú dať do poriadku v národnom meradle, pokiaľ sa neriešia na globálnej úrovni. Prirodzene, neoliberáli mali dvadsať rokov, aby sa dokázali zariadiť vo svete. Ale ku každej Téze vznikne časom Antitéza. V minulých desaťročiach sa ľavicoví aktivisti orientovali na otázky identity a vznikli feministické a gejské hnutia na etickom podklade. Okrem toho existovalo veľa one issue hnutí ako napríklad ekologické. Zaujímavým na vašom hnutí je nový univerzalizmus, ktorý sa pokúša všetky tieto otázky integrovať. Odkiaľ pochádza? Čo je dôvodom tejto prekvapivej zmeny? - Jednou z odpovedí môže byť úspech starších hnutí. Situácia žien, homosexuálov a lesieb je dnes iná ako pred dvadsiatimi rokmi. Bola som vychovaná v časoch, o ktorých dnešné mladé dámy nemajú ani len potuchy. Mnohí ľudia, ktorí sa ešte pred piatimi rokmi nepoznali, spolupracujú dnes rutinným spôsobom. Aj preto, lebo pochopili, že i otázky identity a osobného života sú v značnej miere ovplyvnené globalizáciou. Ak stratíš miesto, pretože nadnárodný koncern rozhodol presídliť výrobu do Vietnamu, potom sa táto zmena dotýka aj tvojej identity. Okrem toho, otázky ako kontrola globálnych finančných trhov, ktoré s úspechom presadzujeme, sú zároveň zásadnými demokratickými otázkami. Čoraz viac ľudí si robí starosti o to, že vybojované demokratické práva erodujú, pretože slabí sú postavení do situácie, na ktorú už demokratické procesy nemajú vplyv. Povedané jednou vetou: musíme si vybojovať vplyv na tejto rovine, ináč stratíme všetko, čo sme vybojovali v minulých obdobiach. Manuel Castells – ale i mnohí ďalší – opisuje dnešnú spoločnosť ako internetovú sieť na globálnej úrovni. Nie je to paradox, že hnutie, o ktorom sa bavíme, tiež vyznáva princípy rýchlo pôsobiacich informačných sietí? Decentralizuje ich, ale hnutie samo funguje bez jasných hierarchií. Neduplikuje tým hnutie iba dnešný duch doby? - Vy ste oveľa teoretickejší ako ja. Ja som veľmi empirická osoba. Dokážem len opísať, ako fungujú nakontaktované siete. Ľudia participujú na globálnom pohybe, ale na individuálnej rovine sa zaujímajú predovšetkým o svoje špecifické problémy. Medzi nimi nájdete roľníkov, odborárov, ženy, učiteľov, lekárov, ošetrovateľov, ochrancov prírody alebo ľudí, ktorí sa zaujímajú o demokratické otázky. Tí sa stretnú, aby spolupracovali na konkrétnej veci – napríklad na kampani proti Svetovej obchodnej organizácii. Na druhej strane, tieto kontakty nie sú povrchné, ale časom sa prehlbujú. V jednom bode máte, prirodzene, pravdu: My všetci máme dosť hierarchií. Ich určitá miera je potrebná na prijímanie rozhodnutí, ale vedenie hnutia je skôr morálnym vedením, či vedením, ktoré sa definuje na základe intelektuálnej produkcie. Neveríme vedeniu v tradičnom straníckom zmysle, kde sa musíš vyšplhať po dlhej aparátnickej špirále. Tieto veci fungujú u nás inak a ľudia sú s tým naozaj spokojní. Hovorili ste o pozitívnych efektoch tohto spôsobu organizácie práce, ale existujú aj negatívne skúsenosti? Staré štruktúry riadenia mali určite negatívne efekty, no garantovali značnú mieru zodpovednosti vedenia voči členskej základni. Tento druh morálneho vedenia, o ktorom rozprávate, zodpovedá len sebe samému. Nemám pravdu? - My máme všetci svoje záväzky. Ja som podpredsedníčkou ATTAC-u, zvolili ma na tri roky. V októbri môžem byť znovuzvolená alebo nie. Cítim sa voči 30 000 členov ATTAC-u, ktorí už toľko pre túto organizáciu vykonali, naozaj zaviazaná. A oni ma môžu aj odvolať z funkcie, ak šliapnem vedľa. Podobne je to v maloroľníckych organizáciách, ako i v odboroch. Zodpovednosť voči hnutiu ako celku však funguje iným spôsobom. Ak sa stretneme na zhromaždení, každý delegát je akceptovaný ako reprezentant vlastnej skupiny. Funguje to naozaj nekomplikovane. Túto otázku dostávame normálne skôr sprava. Pravičiari hovoria: O.K., mimovládne organizácie sú celkom pekná vec, ale kto vás vlastne zvolil? Vtedy odpovedám: My sa neusilujeme o moc! Nechceme nijaké úrady! My sme zaviazaní našim ľuďom, to je všetko. Nechceme oveľa viac, než aby sme ľuďom ako vy poriadne liezli na nervy a nenechali vás na pokoji. Ukážte mi jednu nadnárodnú korporáciu, ktorá je demokratická. Kto zvolil ľudí, ktorí idú do Davosu? Odpovedajú mi obyčajne, držitelia akcií ich zvolili. V porovnaní s tými sú ešte aj nátlakové skupiny ako Greenpeace demokratickejšie. Hoci nemajú masovú základňu, sú závislé od svojich sponzorov. Ak robia veľa hlúpostí, nedostanú od nich peniaze. Vaše hnutie skrýva v sebe množstvo protikladov. Na jednej strane sú v ňom ľudia, ktorí sú klasickými keynisovcami. Potom doň patria iní, ktorí chcú pre zmenu odstrániť „kapitalizmus“. To všetko pod jednou strechou ATTAC-u. Jedni chcú rozbiť Svetovú obchodnú organizáciu, iní by zase radi posilnili globálne inštitúcie, aby mali vhodné nástroje na konanie v globálnom svete... - Aj v týchto otázkach som veľmi pragmatická. Veľmi by som sa potešila, ak by sme našli náhradu za kapitalizmus. Myslím si však, že ju v blízkej budúcnosti nenájdeme, už vôbec nie na spôsob toho, čo komunisti nazvali „veľkým okamihom revolúcie“. Urobme predsa niekoľko jednotlivých krokov. Každý úspech, ktorý dosiahneme, otvorí nové priestory. Neverím, že niektorá z otázok, ktoré ste nadhodili, naše hnutie v dostupnom čase rozdelí alebo rozbije. Domnievam sa, že ešte stále máme národné štáty, štáty verejného blahobytu. Stále ešte môžeme prostredníctvom národných vlád získať vplyv na globálne procesy. V Európe by sme mali napríklad dôslednejšie nútiť naše vlády, aby pracovali v rámci možností EÚ. Musíme sa tiež postarať o to, aby pochopili, že budú mať problémy vo voľbách, pokiaľ nebudú zohľadňovať záujmy prevažujúcej väčšiny. Neexistuje ani univerzálny právny systém, na základe ktorého by bolo možné účinne konať. A ak sa ma opýtate, či vôbec chceme nejaké multikoncerny, potom odpovedám – s najväčšou pravdepodobnosťou už nie. Ale najmä treba povedať: Dnes sme tak ďaleko od toho, aby sme túto otázku mohli vôbec seriózne formulovať, že nemá najmenší zmysel začínať spory na túto tému. V 70. a 80. rokoch strávili ľudia nepochopiteľne veľa času pri rozdiskutovaní otázok, ktoré sa nedali rozmeniť na drobné. Uprednostňujem aktivity, ktoré sa zaoberajú riešením reálnych problémov. Požadujete takzvanú Tobinovu daň. Táto funguje iba pod podmienkou, že ju zavedú všetky ostatné krajiny, čo je skôr pravdepodobné o dvadsať rokov ako zajtra. - Ak by sme zaviedli Tobinovu daň iba v Európe, týkalo by sa to 50 percent všetkých finančných operácií. Američania budú poslední, ktorí budú chcieť niečo zavádzať. To predsa vieme všetci. Mnohí ekonómovia argumentujú, že by zavedenie Tobinovej dane bolo nezmyslom, lebo by spôsobovala trhliny v hospodárskej súťaži. Čo vy na tieto argumenty? - To počúvame vždy, keď v nejakej krajine majú klesnúť dane, že všetci zúčastnení vyvezú peniaze a produkciu preč. Aj keď sa to spravidla deje, nikdy nejde o masový únik. Neviem si dosť dobre predstaviť, že by sa mladí bankári z Londýna presídlili iba tak na Kajmanie ostrovy . Samozrejme, technicky sú takéto transakcie možné. A ani my nebudeme mať od začiatku stopercentný úspech. To ma však až tak netrápi. Viac ma zaujíma, kto bude rozhodovať o tom, komu pôjdu príjmy z dane. Skorumpované elity v menej rozvinutých krajinách alebo občianska spoločnosť, Medzinárodný menový fond alebo Svetová banka? To ma naozaj zaujíma. Rozumiete, v posledných rokoch sa nám podarilo radikálne zmeniť diskusiu o Tobinovej dani. Táto otázka je na programe dňa. Pred niekoľkými rokmi nás pre ňu ešte pokladali za utopistov alebo idiotov. Nie je to víťazstvo, ale určite dôležitý krok. V čom spočíva tajomstvo vášho úspechu? - Raz sa ma ktosi na niečo podobné opýtal v Londýne a ja som bez servítky na ústach odpovedala: „Tí bastardi zašli priďaleko!“ A mnohých ľudí sa to dotklo. Reakcia sa musela dostaviť, pretože ľudia nie sú bastardi. Deväťdesiat percent z nás nechce, aby ľudia hladovali alebo aby boli vykorisťovaní. Nechceme akceptovať do neba volajúce nespravodlivosti. Preto konáme. Okrem toho, ATTAC je organizácia, ktorá má úspech preto, lebo pôsobí mimo oficiálneho politického establishmentu. Veľa ľudí má jednoducho už dosť tradičných politických strán. Poďme k bodu obratu. Jedenásty september 2001 ovplyvnil určite aj vaše východiská pôsobenia. Akým smerom? - Po 11. septembri si neoliberáli mysleli, že hnutie za sociálnu spravodlivosť tiež zahynulo v troskách Svetového obchodného centra. Ale rozrastá sa naďalej. Naposledy išlo dvadsaťtisíc ľudí do ulíc, aby protestovalo proti náhrade davoského stretnutia v New Yorku. Aj Noam Chomsky, s ktorým som hovorila pred niekoľkými dňami, mi potvrdil, že ešte nikdy nemal toľko pozvánok na prednášky ako v posledných mesiacoch. Prirodzene 11. september pripravil našim priaznivcom veľa ťažkostí. Spomeňte si len na súčasnú atmosféru, ktorá pripomína McCartyho časy. Ale pomaly sa mení aj to. V podstate zmenil 11. september prekvapujúco veľmi málo. Napriek tomu mám po prvý raz od šesťdesiatych rokov pocit, že sa robí niečo naozaj nové, že sa opäť robia dejiny. A predsa je dátum 11. september 2001 historickým medzníkom... - Áno, aj nie. Na začiatku som si myslela, že jedenásty september spôsobí zmeny k lepšiemu podobným spôsobom, ako výsledky druhej svetovej vojny viedli k radikálnym zmenám štruktúr. Bretton-woodsky systém by nebol možný bez skúseností z kríz a vojny. Dnes sú znovu globálne inštitúcie zastarané a nefunkčné. Ale očividne 11. september nebol dostatočným varovaním práve tak, ako argentínska katastrofa alebo prípad Enronu. Zmena v myslení sa nedosiahla. Elity sveta chcú aj naďalej pokračovať vo svojej politike ako doteraz. Jediné, čo ich dokáže v dnešnej situácii napadnúť, je zhadzovanie bômb. Vaše hnutie sa dostalo do novín aj pre násilný protest v Seatli, Davose a Prahe. Ako sa staviate k takejto stratégii boja? - Nesúhlasím s vašou analýzou. Zodpovední predstavitelia nášho hnutia sa pokúsili takýmto prejavom zabrániť. Veľké médiá sú žeravé na prejavy násilia. Niekedy je to už komické, ak CNN informuje o demonštráciách spôsobom: „Paul, došlo už k násiliu?“ „Doteraz sme ešte nijaké nevideli, Fred.“ „Bude aspoň nejaké, Paul?“ Pri takýchto televíznych prenosoch vzniká dojem, že sa tam modlia, len aby ktosi konečne hodil kameňom. Tiež treba priznať otvorene: pokúšame sa hovoriť s násilníckymi ľuďmi, ale často je to veľmi ťažké. Niektorí z nich sú tiež zaplatení provokatéri. Chápem, že mladí muži sú neraz prchkí, no pre hnutie je to veľká nevýhoda. My sme demokratické hnutie. Nie je žiaduce, aby niekoľko stoviek, ktorí priskočia do vlaku na poslednú chvíľu, sa správalo tak, ako keby mohli zobrať tisíce ostatných za rukojemníkov. Týmto ľuďom odkazujem: To, čo robíte, je hlúposť. Ak chcete organizovať násilie na uliciach, robte si vlastné demonštrácie, ale nerušte našu prácu.

Z Neue Gesellschaft Frankfurter Hefte preložil, skrátil a upravil Martin Muránsky