Reklama

Ctibažní vedátori, recesisti a podvodníci

Obeťou slávychtivých vedcov, hlupákov a podvodníkov sa nezriedka stala aj veda. Príčina nie je až taká nepochopiteľná. Vedecký úspech prináša slávu a peniaze. Niektorí ľudia chceli byť slávni aspoň povestné tri dni, iní zasa túžili zbohatnúť a našli sa aj takí, čo si priali ctihodnú inštitúciu zosmiešniť. Veľa ráz sa im to podarilo
Počet zobrazení: 1415

Obeťou slávychtivých vedcov, hlupákov a podvodníkov sa nezriedka stala aj veda. Príčina nie je až taká nepochopiteľná. Vedecký úspech prináša slávu a peniaze. Niektorí ľudia chceli byť slávni aspoň povestné tri dni, iní zasa túžili zbohatnúť a našli sa aj takí, čo si priali ctihodnú inštitúciu zosmiešniť. Veľa ráz sa im to podarilo. Podoba sošky z Dolných Věstoníc je dodnes veľmi dobre známa. Keď ju roku 1925 profesor Karel Absolon objavil pri archeologickom prieskume sídliska pravekých lovcov mamutov na južnej Morave, dostala nadnesený názov Věstonická Venuša. Soška nepochybne znázorňuje ženu, ale jej telesné formy majú veľmi ďaleko od toho, čo by sme mohli prirovnať bohyni lásky a krásy. S najväčšou pravdepodobnosťou slúžila pri nejakých magických či kultových obradoch. Sfalšovaná sestra Venuše Dnes už málokto vie o histórii falošnej sošky, ktorá pomáhala obžive novinárov na prelome 20. a 30. rokoch minulého storočia. Na svete sa objavila okolo roku 1927. Jej majiteľom bol František Müllender, sedliak z Horných Věstoníc. V „lepších“ časoch to vraj bol boháč, ktorý ľahkomyseľnosťou prišiel o majetok. Keď sa vytasil s Venušou, tvrdil, že ju už má 30 rokov a že ju objavil pri kopaní studne. So svojou údajnou sestrou mala málo spoločné. Tá prvá bola umelecké dielo, v tomto prípade išlo o primitívne zhotoveného panáka. Müllender nepochybne potreboval peniaze. Sošku sa pokúsil predať 27. apríla 1927 riaditeľovi viedenského Prírodovedeckého múzea dr. Jozefovi Bauerovi. Ten už po krátkom obzretí ,,nálezu“ prišiel k záveru, že ide o falzifikát. Požiadal preto sedliaka, aby mu ho ponechal na nejaký čas na expertízu. Na druhý deň Bauer Müllenderovi oznámil, že soška je síce vyrobená z fosílneho mamutieho kla, ale určite nie v paleolite. Riaditeľ tušil, že sa k záležitosti asi bude musieť ešte vrátiť, tak o veci spísal protokol. Sošku videli aj iní viedenskí archeológovia, no všetci ju považovali za falzifikát. Zachráňte národnú pamiatku! Na začiatku roku 1930 dostala brnianska polícia udanie, že Müllender chce predať sošku do cudziny za vyše milión korún. Pamiatkový úrad presadil u policajného riaditeľstva, aby ju podľa zákona zakazujúceho vývoz umeleckých pamiatok do cudziny skonfiškovala. U Müllendera urobila polícia dve domové prehliadky, úspešná bola až tá druhá. Podľa spravodajcu Českého slova miestne obyvateľstvo nepochybovalo o pravosti sošky a verilo, že jej predajom získa znova ľahkomyseľne premárnený majetok. Vedci však zväčša sošku za taký veľký poklad nepovažovali. Profesor Absolon, ktorý mal po konfiškácii možnosť dôkladne preskúmať falošnú sestru Věstonickej Venuše, vo svojom posudku napísal, že ide o „úbohý, v novšej dobe v zlom úmysle vyrezaný falzifikát“, ktorý by sa nanajvýš hodil ako exponát do kriminalistického múzea. V pravosť ,,umeleckého diela“ však uveril profesor Leonhard Franz z pražskej nemeckej univerzity. Jeho starobylosť chcel dokázať na základe ožarovania ultrafialovými lúčmi. No čoskoro sa ukázalo, že táto metóda v tejto oblasti neprináša spoľahlivé výsledky. Sošku po podrobnom preskúmaní vlastníkovi vrátili ako bezcennú. Spory okolo pôvodu však zvýšili jej cenu a Müllender ju nakoniec výhodne predal do Nemecka. Polícia sa dopočula, že sa sedliak na druhý deň po konfiškácii podnapitý vo věstonickej krčme chvastal, že sošku vyrezal sám preto, aby si urobil psinu z pánov vedátorov. Je však tiež nepochybné, že ju vyrezával vtedy, keď svetové múzeá za naozajstnú Věstonickú Venušu ponúkali horibilné sumy. Neexistujúci pračlovek z Piltdownu Charles Dawson bol síce pôvodným povolaním právnik, ale získal si určité meno medzi historikmi prácou o dejinách zámku Hastings a medzi archeológmi viacerými zaujímavými nálezmi. Vo februári 1912 oznámil svojmu priateľovi sirovi Arthurovi Smithovi z Britského múzea nález mimoriadneho významu. V kameňolome neďaleko sussexskej dediny Piltdown sa mu podarilo vykopať lebku, ktorá mala opičie i ľudské znaky. Pracovníci oddelenia geologických exponátov sa nakoniec zhodli na jej pravosti. Európskych vedcov nález vzrušil, britských nadchol. V ovzduší vedeckej senzácie trocha zapadlo upozornenie nemeckého antropológa profesora Franza Weidenreicha, ktorý po dôkladnom preštudovaní exemplára vyhlásil: ,,Piltdownský nález je praobyčajný podvrh, ktorý nemá najmenšiu vedeckú hodnotu. Dolná čeľusť patrí dnešnému orangutanovi a lebka tiež pochádza zo súčasnosti alebo nedávno uplynulej doby.“ Keď sa na to istý britský novinár spýtal sira Smitha, ten mu odpovedal: ,,Z tých, čo spochybňujú nález, hovorí závisť. Úplne obyčajná závisť, že nemajú taký exemplár v Nemecku, Holandsku alebo vo Francúzsku. Lenže toto všetko tu už raz kedysi bolo. Len si spomeňte na objav lebky neandertálskeho človeka. Desiatky vedcov považovali tento nález za fantastický výmysel. Do tej doby, ako sa odhalili ďalšie podobné exempláre, ktoré existenciu neandertálcov, ako sú dnes títo tvorovia nazývaní, potvrdili. Alebo si spomeňte na polemiky, ktoré vyvolala Darwinova práca O vzniku druhov. Nepripadá vám dnešná situácia podobná?“ Odhalenie drzej mystifikácie Dawson zomrel roku 1916 už v úplnom zabudnutí. Nezapríčinila to iba okolnosť, že väčší záujem vyvolávala vo svete prvá svetová vojna, ale odhalili mu jeden iný podvod. Práca o Hastingskom zámku nebola jeho dielom, ale plagiátom. Opísal totiž text starej zabudnutej knihy a vyhlásil sa za jeho autora. Keďže k jeho smrti došlo za nejasných okolností, polícia urobila v dome prehliadku. Našli tam veľké množstvo kostí a dokonale zariadené chemické laboratórium. Pozvali preto príslušných odborníkov, medzi nimi aj Kennetha Oakleya, antropológa z Britského múzea, podriadeného Arthura Smitha. Oakley objavil niekoľko šimpanzích kostier, ktorým chýbala spodná čeľusť a viacero starých ľudských lebiek. Prišiel k uzáveru, že Dawson sa chystal vyrobiť niekoľko ďalších nálezov podobných tomu z Piltdownu. Veď aj existencia neandertálcov sa všeobecne uznala až po ďalších nálezoch. Keď sa Oakley zveril so svojimi zisteniami nadriadenému, ten ho donútil o tom mlčať. Zverejnenie pravdy o piltdownskom človeku by s najväčšou pravdepodobnosťou zničilo jeho vedeckú kariéru. Krátko po skončení druhej svetovej vojny sir Smith zomrel. Jeho posledným želaním bolo, aby ho pochovali neďaleko kameňolomu, kde mala byť nájdená lebka piltdownského človeka. Po Smithovej smrti mohol Kenneth Oakley prehovoriť. Stal sa nástupcom svojho šéfa a tak dal nález preskúmať modernými vedeckými metódami. Vedci o výsledkoch svojho bádania vydali správu, kde sa okrem iného hovorí: „Lícna kosť, čeľusť a stoličky pochádzajú z novodobých opíc, a to šimpanzov a orangutanov, lebka patrila človeku, je však stará nanajvýš 50 tisíc rokov. Jej zdanlivá staroba bola vyvolaná máčaním v dvojchromane draselnom. Celý exponát bol vynaliezavo zlepený, takže vytváral dojem kompaktného celku. Zrejme na oklamanie expertov, ktorí by mali lebku prípadne skúmať, sa pri jej zhotovení použili kosti z niekoľkých druhov živočíchov.“ Zabudnutý podvrh Václava Hanku Našej verejnosti je aspoň trocha známa história Královodvorského a Zelenohorského rukopisu. Ich objav povzbudil obrodzujúci sa český národ a okrem iného sa stali inšpiračným zdrojom mnohých umeleckých diel. Veď opera Libuša, ktorej libreto je vlastne znením Zelenohorského rukopisu, sa dodnes považuje za jedno z najvýznamnejších českých umeleckých diel. Hoci medzi európskymi a českými historikmi boli isté pochybnosti o pravosti rukopisov, až profesor filozofie Tomáš Garrigue Masaryk mal na sklonku 19. storočia odvahu vysloviť verejne svoje pochybnosti. Neskôr sa však vyslovoval názor, že hoci išlo o podvrh, pohnútky k nemu boli vraj čestné – povzbudiť hrdosť národa. História, o ktorej bude ďalej reč ukazuje, že Václav Hanka zďaleka nebol čestný človek a pohnútky jeho činov neboli nezištné. Kdesi v trezore pražského Národného múzea sa nachádza 18 zlatých mincí, ktoré majú na líci vyrazený nápis RASTISL a na rube zobrazeného antického bojovníka. Ich váha je rozličná, od 1,14 do 3,83 gramov. V muzeálnych vitrínach, kde by ich mohli obdivovať návštevníci, sa nenachádzajú z jednoduchého dôvodu: sú to falzifikáty. Za pätnásť zlatých Existujú dve vysvetlenia, ako sa mince do múzea dostali. Jedno pochádza od Hanku, druhé od objaviteľa falzifikátov, ktorým bol pracovník numizmatického oddelenia múzea Jozef Smolík. Hanka 24. marca 1841 poslal list profesorovi slovanskej filológie na moskovskej univerzite Osipovi Bodjanskému. V ňom o. i. napísal: „Získal som zlatú mincu kniežaťa Rastislava z okolia mesta Litomyšl. Človek, ktorý sa s ňou ku mne dostavil, povedal, že videl dve až tri podobné. Prosil som ho, aby sa ich pokúsil pre mňa získať. V nádeji, že mi prenesie aspoň jednu, prenechávam Vám túto za pätnásť zlatých...“ List poslal do Moskvy ešte pred tým, ako o „objave“ začal hovoriť v Česku. Smolík tvrdí, že to, čo Hanka písal ruskému profesorovi, bola lož. Mince pochádzali z dielne falšovateľa Viléma Kiliána, ktorý sa s Hankom veľmi dobre poznal. Inak bol Kilián vážený pražský občan a pokladník českých stavov. O jeho šikovnosti napríklad svedčí aj falošné razidlo na mince, ktoré sa po istý čas nachádzalo v numizmatickom oddelení Národného múzea, no ktosi ho odtiaľ ukradol. Aby nevyvolal podozrenie, Hanka chcel dosiahnuť, aby sa o minciach začalo najprv hovoriť v cudzine a až potom doma. Hoci bol Bodjanskij zakladateľom ruskej slavistiky, o ,,nález“ z Litomyšle akosi nejavil záujem. Bola by to inak vedecká senzácia, ak by sa vo Veľkomoravskej ríši bývalo platilo zlatými mincami. Bola by totiž na oveľa vyššej hospodárskej a kultúrnej úrovni, ako o tom dnes vieme. Napokon, nález Zelenohorského rukopisu Hanka zorganizoval tak, že sa po dlhý čas za objaviteľa považoval hospodár zo Zelenej Hory Josef Kovář. Nález Královodvorského rukopisu zorganizoval ako náhodu za prítomnosti viacerých ľudí, ktorí netušili, že všetko bolo dopredu pripravené.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama