Reklama

Od Tálesa po Johna Locka

Filozofia, ako matka všetkých vied, ponúka nespočetné množstvo zaujímavých a originálnych myšlienok. Zároveň však i plejádu tých najpestrejších životných osudov veľkých mysliteľov. Akoby platilo, že nevšednú filozofiu musí sprevádzať i nevšedný život filozofa.
Počet zobrazení: 1319

Filozofia, ako matka všetkých vied, ponúka nespočetné množstvo zaujímavých a originálnych myšlienok. Zároveň však i plejádu tých najpestrejších životných osudov veľkých mysliteľov. Akoby platilo, že nevšednú filozofiu musí sprevádzať i nevšedný život filozofa. O tom, že sa oplatí nahliadnuť do jej zákulisia a pousmiať nad skutkami ideových dejateľov, niet pochýb. Veď ich povesť veľkých mysliteľov to rozhodne nemôže naštrbiť. Vznik filozofie sa spája s menom milétskeho mysliteľa Tálesa, dobre známeho i v oblasti matematiky. Ako jeden z nemnohých filozofov nemal problémy so zabezpečením svojho živobytia, keďže svoju múdrosť využíval i pri nie práve filozofických činnostiach. Bol totiž údajne veľmi prešibaným obchodníkom. Traduje sa o ňom rozprávanie, že keď jedného dňa spozoroval, že úroda olív bude pravdepodobne obzvlášť bohatá, skúpil všetky lisy na olivy a potom ich za vysoké poplatky prenajímal. Myslitelia podnikavci Značne ľstivý bol i ďalší antický filozof a matematik Pytagoras, ktorý v úsilí po získaní moci vytvoril sektársku organizáciu, ktorej despoticky vládol, pričom sa cez ňu domáhal politického vplyvu. Praktiky tejto sekty však veľmi nevoňali ostatným obyvateľom mesta a jedného dňa vypálili jej sídlo i so všetkými členmi. Pytagorovci, ako sa nazývali príslušníci tohto združenia, sú mimochodom známi i ako prví organizovaní vegetariáni na európskom kontinente. Do sporov s politickou mocou sa dostal okrem pytagorovcov i eleátsky mysliteľ Zenón, známy pre svoje logické vyvracanie existencie akéhokoľvek pohybu. Zenóna uväznili a dokonca mučili, aby z neho vymámili isté dôležité tajomstvo. On si však radšej statočne odhryzol jazyk, ako by vyzradil čo i len slovo svojim nepriateľom. Nie je zomrieť ako zomrieť... Najzásadnejším odporcom demokracie spomedzi gréckych mysliteľov bol efezský rodák Herakleitos, známy tiež výrokom: „Všetko plynie.“ Sám bol veľmi pyšný a pohŕdavý a z nechuti k ľuďom sa dokonca dobrovoľne odobral žiť do hôr, kde sa živil korienkami a trávou. Privodil si však takto nepríjemnú chorobu (vodnateľnosť), ktorú sa rozhodol liečiť podľa vlastného receptu – obalil sa celý dobytčím trusom a ležal na slnku. Podľa legendy ho, žiaľ, počas svojskej kúry zožrali psy, ktoré ho takto ležiaceho a páchnuceho považovali za mŕtveho. Podobne neslávne skončil i ďalší antický filozof Empedokles. S úmyslom posilniť rozšírený názor, že je bohom (Empedokles sám bol o svojom božstve presvedčený), vrhol sa do kráteru Etny, aby tak zahladil všetky stopy svojej smrti a mohla sa vytvoriť legenda o jeho nadprirodzenom konci. Sopka však jeho zámer údajne zmarila, keďže vyvrhla jednu jeho topánku. Povaľači a zhýralci Veľmi svojský spôsob života viedol slávny aténsky mysliteľ Sokrates, autor výroku: „Viem, že nič neviem.“ Namiesto toho, aby sa staral o svoju rodinu, blúdil radšej ulicami mesta a oslovoval okoloidúcich, aby si s nimi podebatoval. Podľa väčšiny spoluobčanov, i podľa jeho ženy, to bol obyčajný povaľač, darmožráč a táraj. Aténčania ním často opovrhovalim, vysmievali sa mu, ba občas ho dokonca schytili a zbili. Jeho žena Xantipa, neskôr preslávená ako symbol odvrátenej strany ženstva, muža taktiež vôbec nešanovala. Neraz mu na hlavu vyliala z okna vedro špinavej vody, alebo mu na verejnom trhovisku stiahla z tela plášť. Sokrates nachádzal útechu v diskusiách s aténskymi mládencami. Debaty pritom občas skĺzali i do perverzných sfér, keďže homosexualita bola v tom čase v Grécku javom celkom bežným, ba dokonca vítaným. Naopak, muži ženy krajne podceňovali a opovrhovali nimi. O tom svedčia i názory, ktoré o nich hlásali slávni Sokratovi nasledovníci Platón a Aristoteles. Platón ich charakterizoval ako povrchné, hádavé a poverčivé. Byť ženou, ako sa vyjadril, je kliatbou bohov. K najextravagantnejším filozofom antiky či dokonca celých dejín myslenia patrí bezpochyby sinopský rodák Diogenes. Je o ňom známe, že žil v sude a často nahý masturboval na verejnosti. Chcel takto vyjadriť svoj pohŕdavý postoj k materiálnemu svetu a k spoločnosti. Veľkým zhýralcom bol vraj i hlásateľ hedonizmu Epikuros. Prisudzuje sa mu prehnaná chuť k jedlu a pitiu. Pretože si nestriedmo preplňoval žalúdok, musel sa údajne niekoľkokrát denne vyvracať. K jeho slabostiam patril tiež alkohol a po nociach sa často spíjal do nemoty. Napriek tomu mal vo svojej škole veľkú autoritu a doktrínu hedonizmu rozšíril aj o duchovný rozmer. Hriechy svätcov Nedá sa s istotou vyhlásiť, že by s príchodom kresťanstva významní filozofi obmedzili svoje hýrenie. O tom sčasti svedčí i životný osud Augustína Aurélia, neskôr vyhláseného za svätého. Za svojej mladosti mal mnoho mileniek (žil dokonca istý čas s konkubínou), nehovoriac o tom, že patril k značne divokej skupine študentov, ktorá po nociach prepadávala nevinných chodcov. Augustín sa, pravda, po prechode na kresťanskú vieru, kajal za svoje hriechy. To sa však nedá povedať o ďalšom významnom kresťanskom mysliteľovi Petrovi Abelardovi. Tento katolícky kňaz zviedol o dvadsať rokov mladšiu chránenku svojho strýka, uniesol ju a oženil sa s ňou. Pravda, tajne, aby sa nemusel zriecť cirkevnej kariéry. Namiesto kariéry sa však musel vzdať svojho mužstva, keďže jeho strýc naňho v hneve za zneuctenie svojej chránenky poslal dvoch zabijakov, ktorí ho jednej noci prepadli a vykastrovali. Celkom iný vzťah k ženám mal ďalší, azda najvýznamnejší, kresťanský filozof Tomáš Akvinský. Je známe, že keď sa rozhodol vstúpiť do dominikánskeho rádu, bratia chceli jeho zámeru zabrániť. Uniesli ho a uväznili na osamelom zámku. Aby Tomáša odradili od odhodlania oddať sa do božích rúk, poslali mu do cely pôvabnú, celkom nahú kurtizánu. Namiesto sexuálnych orgií však túto „ľahkú“ dámu čakalo nemalé prekvapenie: k nekompromisnej cudnosti odhodlaný Tomáš sa na ňu vrhol s horiacim polenom v ruke, ktoré vytrhol z krbu, aby sa pred ňou bránil. Akvinský, ktorého filozofia je dodnes oficiálnou doktrínou katolíckej cirkvi, si síce na ženy nepotrpel, ale holdoval inému hriechu – nadmernému jedeniu. Jeho obezita bola chýrna a hovorí sa dokonca, že na jeho čitateľskom pulte museli urobiť kruhový výrez, aby sa doňho zmestil, keď chcel študovať. Politika s ručením obmedzením Filozofickú renesanciu charakterizujú predovšetkým mená ako Erazmus Rotterdamský, Michel de Montaigne, či Niccolo Machiavelli. O prvom je známe, že bol nemanželským synom kňaza. To opäť svedčí o tom, že celibát kresťanskí duchovní, zdá sa, nebrali celkom vážne. Montaigne, ako jeden zo zakladateľov literárneho žánru eseje, vyrastal za veľmi nezvyčajných podmienok. Ako dieťa ho rodičia izolovali od súrodencov, aby sa celkom oddal učeniu. Keďže ho namiesto rodnej francúzštiny ako prvý jazyk naučili akademickú latinčinu, nemohol sa rozprávať ani s vlastnou matkou, pretože tá tento jazyk pochopiteľne neovládala. Montaigne trpel ako dieťa strašnou samotou. Neskôr však, už ako veľmi úspešný starosta Bordeaux, samotu dokonca vyhľadával a bol veľmi rád, keď sa mu podarilo svojho úradu zbaviť. Machiavelli, známy svojou myšlienkou, že účel svätí prostriedky, bol na rozdiel od Montaigna po celý svoj život politikou priam posadnutý. O tom svedčí aj celé jeho filozofické dielo. Jeho politická kariéra sa však náhle zasekla, keď ho obvinili z účasti na sprisahaní proti Medicejovcom. Machiavelli bol taký ctižiadostivý a až natoľko lipol na politike, že po neúspešných pokusoch o návrat do nej zronený umiera. Nemenej ctižiadostivý ako Machiavelli bol anglický empirický filozof Francis Bacon. I jeho politická kariéra sa však skončila fiaskom po tom, čo ho usvedčili z korupcie. Zomrel osamelý a v ústraní. Cestovať či necestovať? To je otázka... Novovekú filozofiu okrem spomínaného Bacona otvára azda najvýznamnejší filozof a matematik 17. storočia René Descartes, autor výroku: „Myslím, teda som.“ Pozoruhodné je, že ako mladý bol náruživým cestovateľom, a keďže cestovné kancelárie v tom čase ešte neboli bežnou súčasťou života, vstúpil za účelom cestovania do armády. Bolo mu pritom celkom ľahostajné, na čej strane práve bojuje a za aké ideály sa bije. A tak raz tento „bojovník“ slúžil pod katolíckym velením, inokedy zasa bez akýchkoľvek výčitiek svedomia pod protestantským. Na rozdiel od Descartesa ďalší významný racionalista novoveku, holandský mysliteľ Baruch Spinoza necestoval takmer vôbec. Ako mladého ho vyobcovali zo židovskej obce za to, že otvorene kritizoval židovské sväté učenie, pričom na neho v tejto súvislosti dokonca podnikli vražedný útok. Spinoza žil odvtedy v ústraní a celé mesiace nevychádzal von zo svojho bytu. Neskôr si svojimi názormi znepriatelil aj kresťanských duchovných a až do jeho osamelej smrti ho hanobili zo všetkých strán. V Nemecku prúd racionalizmu zastupoval najmä filozof a matematik Gottfried Leibniz. Podobne ako Spinoza i on väčšinu času trávil doma za písacím stolom. Často celé dni nevstal od stola, až sa mu z tejto fyzickej nečinnosti vytvorila na pravej nohe otvorená rana. Rovnako ako svojho času Herakleitos i on sa rozhodol byť sám sebe lekárom a na ranu si podľa svojho receptu prikladal pijací papier. No len čo s touto kúrou začal, dostal silnú dnu. Aby zabránil bolestiam a znecitlivel si nervy, nechal si vyrobiť zveráky, ktoré si namontoval všade tam, kde cítil bolesť. Tým sa mu však nervy natoľko poškodili, že nakoniec mohol svoje nohy používať len veľmi málo odvtedy skoro stále ležal v posteli. Liberalizmus – doktrína starých mládencov? Na Britských ostrovoch sa v novoveku začína formovať politická doktrína liberalizmu. Za otca tohto myšlienkového prúdu sa považuje filozof John Locke, ktorý však, zdá sa, o slobode iba teoretizoval, zatiaľ čo sa sám podieľal na obchode s otrokmi. V jeho živote, podobne ako u väčšiny anglických liberálov tohto obdobia, nefigurujú ženy. Väčšinu života tento mysliteľ strávil so svojím priateľom, politikom lordom Shaftesburrym, v celoživotnom strachu o svoje chatrné zdravie. Zatiaľ čo u Locka sa stretneme prevažne s politickým liberalizmom, v Škótsku onedlho vychádzajú prvé diela obhajujúce ekonomický liberalizmus, a teda voľný trh a konkurenciu. Prvým predstaviteľom tohto prúdu sa stáva Adam Smith, známy svojou myšlienkou o neviditeľnej ruke trhu. K pikantériám jeho života patrí, že ho ešte ako dieťa uniesli potulní Cigáni, no malého Adama (našťastie?) veľmi skoro našli a vyslobodili. Zvyšok svojho detstva už prežil v pokoji. Možno však až priveľkom, keďže ho - ako sa hovorí -matka veľmi rozmaznávala. Smith mimochodom na nej lipol až do konca svojho života a nikdy si nenašiel žiadnu ženu. Tiež je zaujímavé, že pôvodne mal tento filozof a ekonóm problémy s akademickou kariérou, pretože trpel samovravou a v rozhovoroch so sebou sa často i od srdca zasmial, čo v akademickej obci pôsobilo značne nedôveryhodne. Ďalším predstaviteľom ekonomického liberalizmu bol Smithov dobrý priateľ, skeptický filozof David Hume. Ani on sa nikdy neoženil a ako sám tvrdil, „žena nepatrí k nevyhnutným životným potrebám“. Nakoniec, ani ženy oňho neprejavovali nejaký veľký záujem, čoho príčinou bol najmä jeho výzor. Hume totiž pôsobil veľmi neohrabane, mal tučnú neforemnú tvár, bezduchý pohľad a asymetrickú postavu. Ľudia sa mu za jeho zovňajšok často posmievali, najmä keď pôsobil v armáde. Ako napísal jeden jeho súčasník: „Múdrosť sa ešte nikdy neobliekla do takej čudnej postavy.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama