Reklama

Taktika vodcov proletárov

V právnom štáte by mala byť moc podriadená právu. Štátne orgány môžu robiť len to, čo zákony dovoľujú, kým občania všetko, čo im zákony nezakazujú
Počet zobrazení: 1142

V právnom štáte by mala byť moc podriadená právu. Štátne orgány môžu robiť len to, čo zákony dovoľujú, kým občania všetko, čo im zákony nezakazujú. Ak štát nedodržiava zákon alebo prekračuje rozsah poverenia a zasahuje do sféry slobody občana, vzniká situácia, ktorá občana oprávňuje odmietnuť poslušnosť štátu a postaviť sa mu na odpor. Toto právo sa nazýva ius resitendi, právo odporu voči štátnej moci... Každá demokracia má viacero slabých stránok. Po prvé, aby sa stala úspešnou, musia byť jednotlivci ochotní klásť blahobyt väčšiny pred svoje osobné záujmy. Takýto nesebecký prístup však ťažko nájsť. Ďalšiu slabú stránku odhalil už Platón: „Nevedomosť a neschopnosť politikov je osobitnou kliatbou demokracií.“ Je veľmi diskutabilné, do akej miery rozhodnutia vlády naozaj reprezentujú to, čo chce ľud. Najmä v nepriamej demokracii, kde je účasť občanov na mocenskom rozhodovaní sprostredkovaná: realizuje sa prostredníctvom zvolených zástupcov. Frederic Bastiat sa teda pýta aj za nás: „Ak sú ľudia naozaj takí neschopní a takí nevedomí, ako politici naznačujú, prečo je potom volebné právo týchto ľudí ochraňované s takou dôležitosťou a propagandou?“ A odhlasujú zástupcovia ľudu názory väčšiny voličov? Alebo častejšie svoje vlastné? Alebo jednoducho odhlasujú oficiálnu politiku svojej strany? Hlas ľudu, hlas Boží Pre tieto a mnohé ďalšie príčiny sotva možno demokracie nazvať ideálnymi vládami. Anglický básnik John Dryden pripomína: „Väčšina sa môže práve tak veľmi mýliť ako menšina.“ Americký spisovateľ Henry Miller si na účet demokracie zažartoval: „Slepý vedie slepého. To je cesta demokracie.“ Zdá sa teda, že ani latinské Vox populi, vox dei (Hlas ľudu, hlas Boží) nemusí byť vždy pravdivé. Demokracia sľubuje, že všetok ľud môže rozhodovať na úžitok všetkých. Skutočnosťou však je, že občania nemajú ani vedomosti, ani čisté pohnútky nevyhnutné na to, aby sa dôsledne rozhodovali pre všeobecné blaho. Na jeseň roku 1917 sa rozšírilo po celom svete slovo komunizmus. Jeho pôvod sa odvodzuje z latinského slova communis (patriaci všetkým). Prvé myšlienky o ňom sformuloval starogrécky filozof Platón vo svojom diele Ústava pred vyše dvetisíctristo rokmi. Prvá komunistická vláda vznikla v Rusku, s revolúciou však znova povstala diktatúra. Na začiatku a v polovici 19. storočia sa socializmus zdal moderným politickým hnutím. Pohotovo ho prijali najmä vo Francúzsku. Aj v iných európskych krajinách, v ktorých priemyselná revolúcia spôsobila pálčivé sociálne problémy, ľudia dozreli pre myšlienku, že nie súkromné, no spoločné vlastníctvo prostriedkov umožní masám, aby sa mohli spravodlivo podieľať na výsledkoch spoločnej práce. Socializmus sa stal nádejou pre budúcnosť. Dokonca mnohí kňazi učili, že socializmus je jednoducho iný názov pre kresťanstvo. Karol Marx vo svojom Manifeste komunistickej strany tvrdil: „Robotníci nemajú čo stratiť okrem pút, ale môžu získať celý svet.“ Marxizmus sa ako svetonázor rozšíril najmä v prostredí robotníckeho hnutia. Táto ideológia mala pokrokovú predstavu vývinu dejín s viacerými utopickými prvkami. Verili spravodlivej budúcnosti, čím sa stali pre mnohých nepochybne príťažlivými. Verili v rovnosť všetkých ľudí. Tvrdili, že bude odstránený protiklad medzi mestom a dedinou, medzi duševnou a telesnou prácou, že sa odstráni vykorisťovanie človeka človekom. Pritom mal každý pracovať podľa svojich schopností a dostať podľa svojich potrieb. Na dosiahnutie tohto cieľa však musí štát disponovať všetkým bohatstvom krajiny. Organizované bezprávie V komunistických štátoch riadila komunistická strana vládu, armádu a verejnú správu. Mala vplyv aj na hospodárstvo, televíziu, rozhlas, tlač a výchovu. Ľudu sa poskytovali iba tie informácie, ktoré neodporovali strane. Tá vkladala celý aparát súdov a polície do svojich služieb a obete považovala, pokiaľ sa bránili, za zločincov. Komunistický systém znevýhodňoval jedného občana na úkor druhého tým, že tento občan bol nútený urobiť čosi, čo keby neurobil, spáchal by zločin. Komunisti tak učinili zo zákona svoju zbraň. Skúsme si predstaviť reguláciu práce nátlakom, ktorá nie je násilím voči slobode. Alebo skonfiškovanie majetku nátlakom, ktoré nie je násilím voči vlastníctvu. Pokiaľ sa nechceme zmieriť s týmto protikladom, prídeme k záveru, že štát nemôže organizovať prácu a priemysel a neorganizoval by pritom bezprávie. Keď sa začala proletárska revolúcia, Vladimír I. Lenin metodicky prepracoval marxistickú teóriu, aby lepšie vyhovovala podmienkam Ruska. Zvlášť tvrdo vystupoval proti tým, ktorí nesúhlasili s jeho radikalizmom. Obávali sa toho, že namiesto sociálnej rovnosti sa boľševizmus zvrhne v diktatúru revolučnej elity. Nemýlili sa. Po puči sa Lenin ihneď postavil do čela boľševickej vlády. Nová hlava štátu konala rozhodne a rýchlo. Nevyhnutnosť ovládnuť všetky oblasti života viedla k založeniu Čeky, politickej polície, ktorá si vydobyla väčšiu moc a horšiu povesť ako tajná cárska polícia. Lenin zatiaľ vydával dekréty v duchu dogmatických marxistických poučiek. Stal sa faktickým diktátorom novovzniknutého Sovietskeho zväzu. Vnucuje sa nám otázka, prečo sa tu a tam objaví niekto ako Lenin? Má taký jedinec možnosť vytvárať dejiny? Alebo vytvárajú dejiny jedincov? Možno je to časový súlad umožňujúci pohnúť vývojom a jedinec, ktorý včas pochopí potreby takéhoto vývoja. Môžeme si teda celkom dobre predstaviť, že aj medzi nami je množstvo podobných ľudí. Majú však smolu a iní vari šťastie, že ešte neprišiel ich čas. Ale leninizmus sa stal iba príčinou a predzvesťou hrôz a zločinov, ku ktorým prišlo počas vlády Josifa V. Stalina. Ten krajinu pretvoril na svetovú superveľmoc, no jeho režim patril k najukrutnejším a najvražednejším, aký dejiny poznali. Podobne ako Adolf Hitler aj Stalin vzišiel z tvrdých a neutešených podmienok. Na rozdiel od Hitlera však nemal osobné čaro a šarm, ani rečnícke schopnosti. Roku 1912 si ho Lenin vybral do ústredného výboru strany. Mlčanlivý a zle sa vyjadrujúci Džugašvili sa stal šéfredaktorom Pravdy, oficiálnych straníckych novín. V tom čase si zmenil meno. Malo evokovať predstavu človeka ukutého z ocele (po rusky staľ). Po Leninovej smrti sa bezohľadne vysporiadal so všetkými protivníkmi. Kult osobnosti Lev Trockij, vlastným menom Leib Bronštejn, povedal: „V krajine, v ktorej je jediným zamestnávateľom štát, byť v opozícii znamená pomaly umierať hladom. Stará zásada - kto nepracuje, nech neje, bola nahradená novou: kto neposlúcha, nech neje.“ Milióny odporcov Stalinovho režimu zahynuli v táboroch alebo na popraviskách, ďalšie milióny zomreli hladom. Bezuzdný teror donútil národ k úplnej poslušnosti. O nič lepšie sa nesprával ani vodca čínskej revolúcie Mao Ce-Tung. Premenil armádu a štátne orgány na nástroje svojej moci. Jeho tvár so známym materským znamienkom na brade tvorila výzdobu každej verejnej budovy v Číne. Uctievali ho ako otca a vodcu národa, ustavične citovali jeho myšlienky, nik ho nesmel kritizovať. Pri takejto nekritickej úcte je kult osobnosti veľmi slabé slovo. Komunizmus tvrdí, že slobodné podnikanie spôsobuje nezamestnanosť, chudobu, monopolizáciu a konflikty medzi zamestnancami a zamestnávateľom. Riešením týchto problémov je rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie národného dôchodku. Je však komunizmus naozaj spravodlivá a dokonalá spoločnosť? Sľubuje nám vytvorenie beztriednej spoločnosti ľudí, ktorí sa tešia úplnej rovnosti pred zákonom. Skutočnosť je však taká, že triedy a nerovnosť ešte existujú a že skorumpovaní politici čoraz viac ošklbávajú obyčajného človeka. Domnelá nadradenosť Nacisti sa zasa usilovali obnoviť bývalú slávu návratom do bájnej minulosti. Vo väčšine krajín sa fašisti chopili moci po národnej pohrome, hospodárskom bankrote alebo vojenskej porážke. To sa týka Talianska i Nemecka. Hoci stáli v prvej svetovej vojne na opačných stranách, oba štáty vyšli z boja značne oslabené. Nemecko prežívalo nezvládnuteľnú infláciu a nezamestnanosť prudko rástla. Dodnes však celkom jasne nedokážeme zhodnotiť a pochopiť skutočný pôvod a charakter nacistickej filozofie. Napriek tomu, že máme k dispozícii veľa informácií, mnohé zostáva utajené. Nacistická ideológia spojila mýtus a domnelú árijskú nadradenosť s nadradenosťou germánskej rasy. Zdroj tejto slepej poslušnosti a absolútnej moci, ktorá nemá v moderných dejinách obdobu, odhalil už René Alleau: „Táto fanatická autohypnóza presvedčila stúpencov, že oni sú noví ľudia, na ktorých čakala doba, ktorá im umožní ovládnuť Nemecko a svet.“ Napriek zhode svojich ciest sa taliansky fašizmus a nemecký nacizmus výrazne odlišovali, najmä videním budúcnosti. Zatiaľ čo Benito Mussolini vyzýval svojich krajanov, aby napodobnili činy starovekých Rimanov, nacistická revolúcia ducha smerovala k povzbudzovaniu Nemcov, aby robili to, čo robili dávnovekí teutónski obri. Taliansky fašizmus sa usiloval obnoviť bývalú slávu tým, že dotiahne priemyselne zaostalé Taliansko do 20. storočia. Nemecko sa naopak snažilo obnoviť bývalú slávu návratom do bájnej minulosti. Nemecký politik Wilhelm Kube roku 1919 povedal: „My Nemci sa nemôžeme nadlho uspokojiť s pasívnou úlohou. Otvorene vyhlasujeme, že sme prívrženci pomsty!“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama