Len nestratiť dôstojnosť

Do Kyjeva som zvyčajne prichádzal na jar, keď kvitli gaštany. V pamäti mám zapísanú aleju košatých stromov, ktorá sa začínala, ak ste na konci Kreščatiku zabočili napravo k hotelu Ukrajina, a potom sa pozvoľna dvíhala do strmého kopca. Tam, kde sa pred križovatkou končil nízky železný kovový plot, stála skupina topoľov. Pripomenula mi báseň Ivana Kraska. Práve tam som našiel budovu Prvého kyjevského gymnázia. Pamätná tabuľa na priečelí upozorňuje, že tam študoval esejista, muž prenikavého myslenia Anatolij Lunačarskij. „Milovali sme články v Kyjevskej mysli podpísané Homo novus,“ napísal v Románe o živote Konstantin Paustovskij. „Oveľa neskôr som sa dozvedel, že to bol pseudonym Lunačarského.“ Budova Prvého kyjevského gymnázia si najmä vo vnútri zachovala patinu čias, keď sa tu v študentských uniformách a vo furažkách po schodiskách preháňali alebo po kovových zábradliach spúšťali mladí nezbedníci Michail Bulgakov a Konstantin Paustovskij. Železné schodisko bolo na konci každého schodu ošúchané od kovových podpätkov a strieborne sa lesklo. V gymnáziu voňala stará olejová farba, ktorou do výšky poldruha metra zelenomodro natierali steny chodieb, aby ich mladí rozbujdošení študenti neokopávali. Veď si viete predstaviť to mladé stádo trieliacich prostovlasých mladíkov, ktorí si podkladali nohy a ich okované bagandže dupotali na kovovom schodisku, keď sa zo školy rútili na ulicu, aby čím skôr dobehli k svojim popoludňajším hrám. Kým Kosťa Paustovskij bol jemný, skôr utiahnutý študent, Míša Bulgakov priam provokatívne stál na čele každej školskej odbojnej akcie. Lenže aj jemný Kostik zachovával tradície, ktoré zaviedli študentskí mazáci. Čím študentova čapica vyzerala ošúchanejšie, tým navonok jasnejšie ukazovala gymanzistovu chrabrosť. Preto si ihneď prispôsobil čapicu – furažku. Vytiahol z nej železnú obruč a vytrhol zamatovú podšívku. Tieto „múdrosti“ Kosťovi do hlavy natlačili jeho starší bratia. Odporúčali mu, aby na čiapke v lavici pravidelne sedával, aby ju nosil zhúžvanú vo vrecku nohavíc. No erbovým znakom, ktorým furažka získala bojový vzhľad, bolo, ak ňou študent zo stromu ako zbraňou zrážal zrelé gaštany. „V našom gymnáziu sa každá trieda delila na dve oddelenia – na prvé a druhé. Prvé bolo aristokratické, druhé demokratické. Do prvého oddelenia chodili zväčša všelijakí mamľasi, synkovia generálov, statkárov, vysokých úradníkov a finančníkov. Do nášho – to bolo druhé – chodili deti miestnej inteligencie z rodín Židov a Poliakov. Toto rozdelenie sa zrejme robilo úplne vedome, na príkaz vyšších miest,“ napísal Paustovskij. „Medzi prvým a druhým oddelením panovalo tvrdé nepriateľstvo. Prejavovalo sa vzájomným pohŕdaním. Ale raz v roku, na jeseň, bývala tradičná bitka medzi prvými a druhými oddeleniami všetkých tried. Každý rok sa deň bitky menil. Robili sme to preto, aby sme preľstili bdelosť nášho riaditeľstva. Nepamätám sa na prípad, keď by bolo zvíťazilo prvé oddelenie. Takmer vždy stál v prvých radoch víťazov gymnazista so šelmovsky ohnutým nosom, budúci spisovateľ Michail Bulgakov. Vrhal sa do boja na najnebezpečnejších miestach. Po jeho boku kráčalo víťazstvo a venčilo ho zlatým vencom jeho vlastných rozstrapatených vlasov. Hromotĺci z prvého oddelenia sa Bulgakova báli a usilovali sa ho všelijako dobehnúť. Po bitke roznášali klebety, že sa vraj Bulgakov bil nezákonným spôsobom, oháňal sa údajne okolo seba kovovou prackou zo svojho remeňa. Ale nik tejto klebete neveril, dokonca ani inšpektor Boďanskij.“ Budova, profesori aj inšpektor Boďanskij si dobre zapamätali „pobyt“ Bulgakova na gymnáziu. Bol to mladík dravý, samý žart a mystifikácia, menil gymnaziálny poriadok na sled nepredvídateľných, čudesných udalostí. Svojimi výmyslami posúval celkom reálne skúsenosti až na pokraj fantastického sveta. ‚,Máte jedovatý zrak a uštipačný jazyk,“ zarmútene mu vravieval inšpektor Boďanskij. ‚,Vy si koledujete o škandál, hoci pochádzate z váženej profesorskej rodiny.“ Paustovskij sa s Bulgakovom stretol znova roku 1924, keď už bol Michail známym spisovateľom. Spomínal, že aj v Bulgakovovej hre Dni Turbinovcov spoznal vestibul kyjevského gymnázia a strážnika Maxima – Studenú vodu, poctivého a dotieravého starčeka. Ukázalo sa, že kyjevský profesor Suboč mal v prípade Bulgakova pravdu, keď študentom zdôrazňoval, že ,,v živote nie je nič náhodné, okrem smrti“. Vôňa rozkvitnutých gaštanov Vôňu rozkvitnutých gaštanov som cítil v nose aj na brehu Dnepra i v Podole. Časť Kyjeva, ktorá sa nazýva Podol, je prírodný úkaz. Z vŕšku, na ktorom stojí Andrejevskij sobor, najstarší kyjevský kostolík s pozlátenými makovicami na vrcholcoch veží, sa spustíte uličkou vykladanou kamennou dlažbou, kam sa opäť vracajú podoby krámikov starých remeselníkov, farmácií, bylinkárstiev či predajní kníh, v ktorých nájdete aj staré mapy, rytiny a cudzokrajné olejové obrazy. Ocitnete sa v Podole a omráči vás vôňa starého dobrého, typicky ukrajinského Kyjeva. Rovno pod Andrejevským soborom je takmer o kopec opretý dom, v ktorom žil Michail Bulgakov. Moderná pamätná tabuľa zobrazuje mladého literáta vo frajerskom motýliku s preduchovnelým výrazom. Bulgakovovci bývali na svahu Podola oproti kostolu svätého Andreja a z okien domu sa ustavične ozýval klavír, občas aj prenikavé tóny lesného rohu, alebo ste až na ulici začuli miešanie hlasov, prekrikovanie mládeže, smiech, hádky aj spev. Ako rodina sa Bulgakovovci tešili v Kyjeve mimoriadnej povesti. Bol to rozvetvený rod, z ktorého pochádzali zväčša známi intelektuáli. Podol, po ktorom som sa opakovane prechádzal, ma upútal tým, ako omietky na domoch zjasňovali farbu, keď na ne dopadali prvé slnečné lúče. Vstával som pre to veľmi skoro ráno, aby som znova a znova uvidel ten zázrak, keď dolu z neba na steny domov i do uličky zostupovalo slnko. Áno, Podol pre mňa naveky zostane prírodným úkazom. Bulgakov po skončení gymnázia vyštudoval na Kyjevskej univerzite lekársku fakultu a roku 1916 získal červený diplom... Vojna bola presne vo svojej polovici. Absolventov lekárskej fakulty vyhlásili za domobrancov, aby ich uchránili od služby v cárskej armáde a nemuseli v poľných nemocniciach vystriedať skúsených lekárov, ktorých povolali na front. Podľa svedectva spisovateľovej sestry Nadeždy Afanasievny Bulgakovovej sa dvadsaťpäťročný Bulgakov prihlásil do Červeného kríža a celé leto pracoval na juhozápadnom fronte ako chirurg a vykonával jednu amputáciu za druhou. Tvrdý vstup do života! Vynikajúci spoločník Keďže si zvykol na spoločenský ruch v kultúrnom prostredí Kyjeva, mal povesť vynikajúceho spoločníka už od študentských rokov, a predchádzala ho povesť, že „kde bol Míša, tam zaručene vládol smiech, žarty, veselosť a dôvtip. Všetkých prekvapovala jeho sčítanosť, znalosť literatúry, hudby... Mal nevyčerpateľnú vynaliezavosť v nápadoch. Okrem toho vedel bez prípravy, z fleku, na počkanie napísať drobné poviedky, ktoré vyvolávali salvy smiechu a veselosti.“ Ako študent hrával divadlo, ktoré mu učarovalo tak, že popri štúdiu lekárstva chodieval dobrovoľne na prednášky z divadla a zaujímal sa o herectvo. Roku 1916 Michaila vyslali do Smolenskej gubernie do zapadnutého kúta mestečka Nikolskoje. Cez deň obliehali nemocnicu davy pacientov z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. Každý pacient predstavoval jeden ľudský osud. V Nikolskom Bulgakov ľudsky dozrel. Práve tam vznikali námety budúcich Zápiskov mladého lekára, tam si mladý Bulgakov na svoju knižku bohato nažil. Vymodeloval zvláštny nový druh prózy, ktorej charakteristickými črtami boli humanistický prístup k ľuďom, vyslovený súcit s nimi, túžba pomôcť im a nespreneveriť sa lekárskej prísahe i poslaniu lekárskeho povolania. V tvorivých postupoch pritom do vlastnej prózy vedome miešal humor, iróniu, ale predovšetkým sebairóniu. Lebo popri ideáloch, ktoré si mladý lekár Bulgakov priniesol z lekárskej fakulty denne aj v noci narážal na holú realitu – nedostatočnú vybavenosť nemocnice, no najmä na nevzdelanosť a tmárstvo, ktoré boli v Rusku hlboko zakorenené. Bulgakov mal však jedinečnú danosť: dokázal vo vypätých situáciách najvyššej dramatickosti ako leitmotív vlastnej tvorby popustiť uzdu jemnej lyrickosti. Jeho próza pripomína filmový strih, a túto strihovú metódu naplno rozvinul najmä v románe Biela garda, ktorá čerpá námet z občianskej vojny v Kyjeve. Zakladá sa na princípe filmových záberov. Takýto spôsob písania by sme mohli nazvať diagnostický. Bulgakov teda vniesol do ruskej sovietskej literatúry diagnostický štýl, v ktorom sa postreh lekára spájal s neuveriteľne bystrým, prekvapujúcim básnickým videním. Na druhú lekársku štáciu ho osud zavial do Vjazmy po vyše ročnej praxi v Nikolskom. Pozoruhodná je najmä poviedka Morfium. Jej hrdinom je mladý lekár, ktorý podľahne duševnej traume a drsnej realite života. Preto sa z neho stáva morfinista. Časť novely ako by bola autobiografická, časť fantastická. Od prvej chvíle, ako som siahol po Bulgakovových poviedkach, mi práve mladý autor dôverne pripomínal slovenského spisovateľa, lekára Gejzu Vámoša. Žili síce na tisíce kilometrov vzdialení, každý v inej krajine, ale témy aj názor na svet mali takmer totožný. O publikovanie poviedky Morfium sa zaslúžil Konstantin Simonov, ktorý spravoval Bulgakovov archív. Obdivoval, ako Bulgakov perfektne ovládal tému, ktorú básnicky zovšeobecnil. Rovnako obdivoval jej aktuálnosť, ktorá ani časom nevyprchala. Počas pôsobenia vo Vjazme napísal Bulgakov sestre Nadežde do Kyjeva list, v ktorom stálo: „Trýznivo ma to odtiaľto ťahá do Moskvy alebo Kyjeva, kde život klokoce aspoň slabučko. Osobitne túžim po Kyjeve.“ Spisovateľova cesta viedla neskôr do Kyjeva, jeho túžba sa mu teda splnila. Ale vzápätí do Vladikavkazu a napokon do Moskvy, kde zostal až do konca života. Všetko, po čom túžil a čo si zaumienil, napokon dostal. Roku 1921 prišiel do Moskvy, rozhodol sa opustiť medicínu a stal sa profesionálnym spisovateľom. Bulgakovove poviedky majú výrazné autobiografické črty, pripomínajú formu zápiskov s vnútorným monológom, čo je veľmi blízke dráme a svedčí vlastne o jeho smerovaní k dramatickému tvaru. Presvedčil o tom už v Zápiskoch na manžetách, kde približoval začiatky svojho moskovského pobytu. Najveselší ľudia z celej Moskvy Moje objavovanie miest spojených s Bulgakovovým životom pokračovalo v Moskve. Doslova sa mi ponúkala stopami, ktoré tu po sebe navždy zanechal. Stačilo z hotela Pekin, kde som býval, a pred ktorým stojí rozkročený Voloďa Majakovskij, zájsť cez Sadovoje koľco k Patriarchovým rybníkom neďaleko od Malej Bronnej, presne na miesta, kde sa začína dej Bulgakovovho románu Majster a Margaréta. A samozrejme, nemôžem z Moskvy odísť bez toho, aby som nevyhľadal redakciu železničiarskeho časopisu Gudok – Siréna. Sídlila vtedy v Paláci práce na nábreží rieky Moskvy neďaleko Usťinského mosta. Konstantin Paustovskij sem prišiel v septembri 1923 a o niekoľko mesiacov na začiatku roka 1924 sa v redakcii stretli takí majstri pera ako Valanetin Katajev, Ilf – Petrov, Michail Bulgakov. Do časopisu písali aj Viktor Šklovskij a Jurij Oleša, ktorí si za manželky vzali sestry. V Paustovského knihe potuliek som našiel tieto riadky: „V redakcii Sirény som sa raz stretol s Viktorom Šklovským. Zastavil sa predo mnou a nasupene vyhŕkol: - Ak chcete písať, tak sa remeňom priviažte k písaciemu stolu. Rady starších musíte počúvať. - Nemám písací stôl, - bránil sa Paustovskij. - Tak sa priviažte ku kuchynskému! - zvolal a zmizol v susednej miestnosti. Vyslovil svoju poznámku len tak naverímboha. Vtedy sme sa ešte nepoznali. V miestnosti, kde zmizol, sedeli pri dlhých redakčných stoloch najveselší a najzádrapčivejší ľudia z celej vtedajšej Moskvy. Boli to redaktori Sirény – Ilf, Oleša, Michail Bulgakov a Gecht. Sklonení nad stoly sa chechtali a rýchle niečo písali na úzke prúžky novinového papiera. Táto redakčná miestnosť mala zvláštny názov: Štvrtá stránka. Medzi oknami visela jedovatá nástenka: Vzdychy a blchy. Tu sa pripravovala posledná novinová stránka Sirény. Na nej sa publikovali listy čitateľov, ale v takej podobe, že by nijaký čitateľ svoj list nespoznal. Každý príspevok menili redaktori na krátku, duchaplnú poviedku, uštipačnú alebo menej komickú, niekedy aj rozhnevanú a v mnohých prípadoch dokonca dojímavú. Ľudia, ktorí na to neboli pripravení, padali do mdlôb už len z názvov, napr. Vedrom do hlavy, A osol hýbe ušami, Stanica Mervy ničí nám nervy. Bulgakovove články, poviedky pôsobili omračujúcim dojmom, najmä Zápisky na manžetách, ale aj Osudové vajcia, či Diaboliáda.“ Keď som roku 1986 vyhľadal redakciu časopisu Gudok (Siréna), požiadal som jej vedenie, aby som si v starých zviazaných ročníkov mohol zalistovať. Tak som v ročníku 1924 našiel vynikajúce krátke Bulgakovove fejtóny a skeče. Dokonca aj jeho kurzívu krátko po smrti V. I. Lenina, keď bol v rakve vystavený v Stĺpovej sieni a prichádzali sa s ním rozlúčiť davy ľudí. Niekedy do redakcie na kus reči zaskočil Isaak Babeľ. Často sem ako smršť vtrhol Šklovskij pritom energicky velebil Sterna a Velemira Chlebnikova. V čase, keď bol Bulgakov redaktorom Sirény, usadil sa v tmavom rozľahlom byte na Sadovej ulici (vtedy sa volala Sadová – Triumfálna). Jeho susedia si priviezli z vidieka kohúta, ktorý strašne Bulgakova dopaľoval, lebo sa nevedel zadaptovať na nové prostredie, preto celé noci kikiríkal. Mestský život kohúta dokonale poplietol. Stalin vyľakaný z Tarzana Ešte raz si vypomôžem Paustovským. Nielen preto, že mal úžasný cit pre ľudí, ale aj nenapodobiteľný postreh. Videl ľudí takých, akí boli, neprikrášľoval ich, ale ani im neuberal z osobitosti jedinečných čŕt a charakteru: „Bulgakov mal zvláštny, ťažký osud. MCHAT hral iba jeho staré hry. Po siedmich predstaveniach novú Bulgakovovu hru Moliére zakázali. Nakladateľstvo prestalo publikovať jeho prózy. Veľmi tým trpel, súžil sa z toho, napokon to nevydržal a napísal Stalinovi list plný ušľachtilej dôstojnosti ruského spisovateľa. Žiadal v ňom, aby sa rešpektovalo jediné posvätné právo spisovateľa – aby mohol publikovať a byť tak v styku so svojím národom a slúžiť mu celou svojou bytosťou. Odpoveď nedostal. Trápil sa. Nemohol kastrovať vlastné spisovateľské myšlienky. Nemohol vyhodiť svoju fantáziu na smetisko. Pre človeka, ktorý píše, niet strašnejšieho trestu. Zbavili ho možnosti publikovať, a tak si vymyslel pre svojich priateľov podivuhodné poviedky, smutné a žartovné. Rozprával ich doma pri čaji... Spomínam si na jedno Bulgakovovo rozprávanie. Deň čo deň písal Stalinovi dlhé záhadné listy, ktoré podpisoval ako Tarzan. Stalin bol z každého listu prekvapený, a tak trošku aj vyľakaný. Keďže bol ako všetci ľudia zvedavý, požiadal Beriju, aby ihneď našiel pisateľa listov a priviedol ho k nemu. Hneval sa: - Len sa povaľujete, nie ste schopní chytiť jedného chlapa. Napokon Bulgakova zatkli a dopravili do Kremľa. Stalin si ho uprene, dokonca so sympatiami prezeral, poťahoval z fajky a pomaly sa vypytoval: - Tak vy ste ten človek, čo mi píše tie listy? - Áno ja, Josif Vissarionovič. Mlčanie. - Tak teda vy ste ten Bulgakov? - Áno, to som ja, Josif Vissarionovič. - Tak, prečo máte zaplátané nohavice, prečo máte roztrhané topánky? Ajajaj! To nie je pekné! Vonkoncom to nie je pekné! - Totiž... Zárobky za veľa nestoja, Josif Vissarionovič! Stalin sa obrátil k ministrovi zásobovania: - Čo tu sedíš a zízaš? Nemôžeš ho obliecť? Kradne ti tam, kto má ruky, ale jedného spisovateľa neviete obliecť! Čo si tak náhle zbledol? Bojíš sa? Ihneď mu dáš oblek. Z gabardénu. Čo tu sedíš, há? Čo krútiš fúzmi, há? Pozrime sa, aké má parádne topánky! Okamžite ich vyzuj a daj mu ich. Do všetkého, aby vás človek strkal, sám na nič neprídeš! A tak Bulgakov dostane nové šaty, topánky, jedlo a začne chodiť na návštevy do Kremľa, až sa nečakane so Stalinom spriatelí. Stalinovi je dakedy smutno a sťažuje sa mu: - Vidíš, vidíš Míša! To je stále kriku o tom, aký som geniálny, stále a znova som len geniálny, a človek ako ja si ani nemá s kým vypiť koňak! Tak postupne čiarku po čiarke, zrnko po zrnku vytváral Bulgakov Stalinov obraz. A keďže jeho talent mal v sebe toľko dobroty, aj Stalinova podoba bola ľudská a dalo by sa povedať, že sympatická. Raz prišiel Bulgakov k Stalinovi unavený a zarmútený. - Posaď sa, Míša. Čo ťa trápi? O čo ide? - Ale, napísal som hru. - Tak sa máš radovať, že si napísal celú hru. Prečo sa trápiš? - Nijaké divadlo ju nechce hrať, Josif Vissarionovič. - V tých divadlách sa ale dejú veci, hrôza! Len sa upokoj, Míša. Posaď sa. - Stalin zdvihol telefón: - Slečna! Tak slečna! Dajte mi MCHAT! MCHAT mi dajte! Kto je tam? Riaditeľ? Počujte, tu je Stalin. Haló! Počujete? - Stalin sa hnevá a prudko fúka do slúchadla, ktoré však zostáva hluché. - Na tom ministerstve spojov sedia samí nefachčenkovia. Ten telefón ma večne hnevá. Slečna, dajte mi ešte raz MCHAT. Ešte raz, vravím to jasne, nie? Kto je to? MCHAT? Tak počúvajte, ale neskladajte slúchadlo! Tu je Stalin. Neskladajte to! Kde je riaditeľ? Čože? Zomrel? Práve teraz? Tak sa na to pozrite, akí sú dnes ľudia nervózni.“ Ak by nebol Paustovskij zachytil v tejto črte dôležitý okamih z Bulgakovovho života, súčasníci by neboli ani tušili s akým ľudským nadhľadom nazeral spisovateľ na diktátora Kobu-Stalina a s akou brisknou skratkou vedel naznačiť, ako sa ho ľudia báli. Napríklad riaditeľ divadla, ktorý už pritom, keď sa Stalin ozval v telefóne, zinfarktoval. Z Kobu a jeho okolia vanula hrôza. Paustovskij si ešte spomenul na to, ako za ním Bulgakov prišiel do Puškina neďaleko Leningradu tichého, zasneženého dňa. Písal práve vtedy román Biela garda a pre jednu kapitolu si potreboval pozrieť snehové záveje, akési snehové čapice, ktoré sa za dlhú zimu navrstvia na strechách, ale aj na plotoch a silných konároch. Po celé dni sa Bulgakov túlal po opustenom Puškine. Každú chvíľu postával tento vysoký, tenký muž so sivými očami a len sa zamuchlaný do starého vypĺznutého kožucha díval a díval. Potom poznamenal: „V tých snehových čapiciach akoby sa sústredilo všetko to zimné ticho.“ Paustovského priateľ Zuzenko poznamenal, že Bulgakov takto trénuje. Vraj hustí do seba dojmy. Manželky Michaila Afanasieviča V Moskve som okrem redakcie Gudoku objavil čarovný drevený domček s oknami, ktorých rámy boli natreté nabielo. Dozvedel som sa o ňom od Leva Šilova z moskovského Literárneho múzea. Ide o dom, ktorý Bulgakov opísal ako Dom Majstra a nájdete ho, ak sa vydáte po Kropotkinskej ulici, odtiaľ je na skok do Mansurovského pereulku. Je to malá ulička, ktorá spája Kropotkinskú a Metrostrojevskú ulicu. V dome žili bratia Topleninovci (priatelia Stanislavského a Lunačarského) – jeden z nich Sergej pracoval ako „maketčik“ – scénograf pre Malé divadlo. Rozšíril si pivnicu domu na ateliér a tam zhmotňoval svoje nápady. Bulgakov sa so Seriožom Topleninovom spriatelil a keď sa Michail potreboval skryť pred ľuďmi, ponoriť sa do práce, rozmýšľať nad svojimi tvorivými projektmi, obyčajne prichádzal do tohto priateľovho štúdia. Bola to skrýša ako ponorka. V Dome Majstra sa začal aj Bulgakovov ľúbostný román s Jelenou Sergejevnou Šilovskou, ktorej diktoval literárne práce, vyvinul sa z toho ľúbostný vzťah a ona sa neskôr stala jeho treťou ženou. S Bulgakovom je dokonca pochovaná na Novodevičom cintoríne. S literárnym vedcom Levom Alexejevičom Šilovom som sa stretol v Moskovskom dome vedcov na Kropotkinskej ulici. Keďže som vždy miloval Vladimíra Majakovského a táto úchylka srdca mi zostala doteraz, prosil som ho, aby mi porozprával o Majakovského smrti. Práve od Leva Šilova som sa veľa dozvedel aj o Bulgakovovi. Toto je zápis jeho rozprávania z 12. februára 1986: „Odporúčam vám, aby ste sa stretli s druhou Bulgakovovou manželkou. Oficiálne mal Michail Afanasievič tri ženy. Prvú veľmi mladú; s tou sa oženil v Kyjeve, potom ju priviedol do Moskvy a v rokoch 1923 – 1924 ju opustil a našiel si druhú. Pochádzala z významnej ruskej kniežacej rodiny – Beloselskij, neskôr Belozerskij: patrili naozaj k najbohatším rodinám v Rusku. Práve Ľubov Jevgenijevna Belozerskaja sa stala Bulgakovovou druhou manželkou. Michail jej venoval Bielu gardu aj hru Útek, v ktorej zazneli skúsenosti z čias jej emigrácie, a Ľubov bola na to nesmierne pyšná... Najskôr bola Ľubov Belozerskaja manželkou slávneho ruského novinára Vasilievského – Nebukvu, ktorý bol majiteľom a vydavateľom populárneho predrevolučného Modrého časopisu (Sinnij žurnal). Keď inteligencia po revolúcii (1917) začala emigrovať, podstatne mladšia Ľubov odišla s Nebukvom do Československa, ale roku 1924 sa obaja vrátili do Ruska. Niekto zorganizoval literárny večierok, na ktorom sa čítala poézia a próza a práve na tomto večierku Bulgakov po prvý raz uvidel túto krásnu ženu. Vznikla láska na prvý pohľad a neskôr aj manželstvo s Ľubov Belozerskou, s ktorou žil v rokoch 1924 až 1932. Potom sa začal ľúbostný román Bulgakova s Jelenou Sergejevnou Niurenbergerovou – Šilovskou. Bulgakov chcel všetko riešiť rázne a zároveň romanticky. S Jelenou ušli do Leningradu, objednali si hotel... Lenže bola to rozprávka iba na niekoľko týždňov. Bulgakov sa vrátil do Moskvy a všetci traja sa trápili: prežívali mučivé, krízové obdobie. Michail s Jelenou nemali kde bývať – a predstavte si: Michal Afanasievič Jelenu priviedol do bytu k Ľubov Belozerskej, ktorá bola ešte stále jeho manželkou. Viete si to predstaviť, aký to bol život, keď sa títo traja o seba potkýnali v jednom byte. Hádky, napätie, výčitky – ako v antickej dráme... Žili v byte na Veľkej Pirogovke č. 32. Potom konečne Bulgakov dostal byt v družstevnom dome pre spisovateľov na Furmanovovej ulici. Žiaľ, ten dom už neexistuje, nezachránil sa. Ľubov Jevgenijevna žije dodnes na Veľkej Pirogovke, oproti Klinike kožných chorôb, len byt má dnes číslo 35 A. Dom nedávno rekonštruovali, ale v byte je pôvodný nábytok ešte z čias, keď tam žila s Bulgakovom. Nájdete tam i veľa fotografií a rukopisov. Ak je Ľubov živá a zdravá – mám o nej správy spred dvoch – troch mesiacov, určite vás prijme... Skúste jej zatelefonovať. Veď posedieť si v kresle Bulgakova, v ktorom písal svoje literárne skvosty, precítiť atmosféru bytu, v ktorom býval, neviem, neviem, kedy sa vám taká možnosť naskytne. Dám vám telefón: 246-28-63.“ Rozprávková starenka s pradiacou mačkou Telefón dlho vyzváňa. Nič! Pokúšam sa znova vykrútiť číslo. Konečne niekto zdvíha slúchadlo a začujem iba slabučký, chvejúci sa hlások: „Aľó?“ Mám šťastie. Pri telefóne je živá Ľubov Jevgenijevna Belozerskaja – Bulgakovová. Keď ju žiadam o stretnutie, predsa len cítim v jej hlase viac obozretnosti, teda odmietania než ochoty. Až potom, keď poviem, že som z Československa, sa jej prístup od základu zmenil. Že by spomienky? Azda predsa len spomienky na roky emigrácie... Ľubov Jevgenijevna náhle súhlasí. Prijme ma... No najskôr si musím vypočuť zdĺhavú inštrukciu, ako sa dostanem do jej bytu. Znie to ako príbeh z detektívky od Agathy Christie. Inštruktáž má nasledujúcu podobu: „Vystúpite z trolejbusu číslo to a to oproti Klinike kožných chorôb, prejdete podjazdom a nájdete číslo vchodu 35 A. Lenže vy vojdete do vchodu číslo 35 B, vyjdete na štvrté poschodie. Stadiaľ si spod rohožky pred bytom číslo to a to vyberiete kľúč od môjho bytu. Vrátite sa dolu do vchodu číslo 35 A otvoríte si byt číslo 27. Bývam sama, celý čas ležím v posteli, musím byť opatrná pred zlodejmi. Opatrovať ma prichádzajú iba obdivovatelia Bulgakovovej tvorby, zväčša mladí ľudia.“ Držal som sa presne inštrukcií. Vystúpil som z trolejbusu. Pod nohami mi vŕzgal sneh a oči mi slzili v mrazivom moskovskom povetrí, keď som na Veľkej Pirogovke hľadal číslo domu 35. Vo vchode B som našiel kľúč, a vo vchode A na prízemí číslo bytu 27. Kľúč zalomozil v zámke... Otvoril som dvere: naľavo od nich ležala v posteli krásna sivobiela starenka, rozprávková starenka a na prsiach jej priadla mačka. Pozdravil som Ľubov Jevgenijevnu, pobozkal som jej ruku. Usmiala sa. Pochádzala zo starého šľachtického rodu a muselo to už byť dávno, čo jej dakto prejavil takýmto spôsobom džentlmenskú zdvorilosť. Zo steny naše zoznámenie sledoval prísnym pohľadom Michail Afanasievič. On, Bulgakov, bude témou nášho rozhovoru. Je 14. február 1986, 17 hodín... Už v mene Ľubov je symbolika. Po rusky ľubov znamená láska. Mladá dáma Ľubov Belozerskaja bola vzdelaná v hudbe a v literatúre. Šťastná mladosť včerajšej gymnazistky, skvelej žiačky baletnej školy sa skončila v 14. roku, keď sa stala milosrdnou sestrou. Vzápätí prišla občianska vojna a emigrácia. Mala úžasnú schopnosť, charizmaticky priťahovala ľudí; zostávali k nej doslova pripútaní. Ak sa s ňou raz dakto zoznámil, obracal sa za ňou ako slnečnica za slnkom, chcel byť stále v jej prítomnosti, toľko svetla i tepla vyžarovala. Aj sám Bulgakov zažíval dlho mágiu tejto dievčensky-ženskej príťažlivosti. „Úžasný stav,“ vyznal sa, ,,stále znova a viac sa zamilovávam do svojej ženy.“ Rozprávanie, ktoré som teraz mohol počúvať od krásnej, čarovnej starenky sa skladalo z kratučkých postrehov. Boli to iskričky spomienok – záblesky, ako keď oblohu osvieti náhly elektrický výboj pred dunením hromu. Iste to poznáte. Oslnivý záblesk – a potom tma. Nový záblesk. Zachytával som ich do siete svojej pamäti. Záblesky spomienok „Moskva práve oslávila zvítanie s Novým rokom 1924, keď prišla z Berlína skupina navrátilcov. Boli to zväčša literáti – emigranti, ktorí sa nazývali Smenovechovci. Toto hnutie spočiatku v emigrácii odsúdilo revolúciu, ale postupne sa jeho členovia prikláňali k tomu, že sa treba vrátiť do vlasti. Pozvali aj mňa s manželom Nebukvom na večierok do domu v Denežnom pereulku. Zrazu som si všimla ako v hlúčiku s Dmitrijom Stonovom a Jurijom Sliozkinom stál začínajúci spisovateľ Michail Bulgakov. V berlínskom časopise V predvečer (Nakanune) uverejňovali jeho briskné fejtóny a jeho Zápisky na manžetách. Z publikovaných poviedok a fejtónov som postrehla jeho svieži jazyk, nákazlivé, humorné videnie sveta a majstrovský dialóg. Na večierku som sa s Bulgakovom zoznámila. Predo mnou stál muž vo veku 30-32 rokov s modrými očami, so svetlými v strede rozčesnutými vlasmi na dva pruhy, ktoré mal hladko pričesané. Keď rozprával, krčil nos. Tvár príjemná, osobnosť veľkých možností. Mám tým na mysli to, že jeho tvár bola schopná vyjadrovať tie najjemnejšie pocity. Mučila som sa, na koho že sa len ten človek podobá? A konečne ma osvietilo – no predsa na Šaljapina. Jeho oblečenie mi pripadalo komické: mal lakované topánky a jasnožlté sako, ktoré som ihneď prirovnala k farbe kuriatka a posmešne som sa tomu zasmiala. Keď sme sa potom zoznámili bližšie, povedal mi bez horkosti: - Keby povýšená dáma bola vedela, s akou námahou som zháňal tie lakovky, tak by sa mi nevysmievala... Pochopila som, že je to človek, ktorého možno ľahko raniť. Iný by si takú zlomyseľnú poznámku nebol ani všimol. Na tom večierku si náhle sadol za klavír a začal spievať akúsi taliansku romancu a potom valčík z Fausta. Spomínam si, že von na uliciach bol mráz okolo 30 stupňov a horeli ohne. Moskva bola zádumčivá, zomrel Lenin... Nik nevedel, čo príde, čo bude nasledovať, každý skrýval obavy. To prvé stretnutie nám obom zlomilo srdcia. Boli sme ním zasiahnutí ako ranené zvieratá. Od tej chvíle sme nemali pokoja, ani miesta. Bolo to ako príval, preto som sa rozišla so svojím mužom Vasilievským – Nebukvom a začala som bývať v rodine Tarnovských. Náhoda chcela, že som sa na začiatku jari 1924, keď už hrialo slnce, ale pritom ešte mrzlo, stretla na ulici s Bulgakovom. Hneď sme sa rozhodli, presnejšie – on sa rozhodol, že sa vezmeme. To bol celý Michail Afanasievič... Lenže, nemali sme kde bývať. Bulgakov býval na Sadovej číslo 10, ale tam nebolo miesta pre dvoch. Tak sme sa usadili v Obuchovom pereulku a neskoršie u Bulgakovovej sestry Nadeždy Afanasievny Zemskej. Chodievala k nám aj jeho mladšia sestra Jelena Bulgakovová, za ktorou priam šialene pálil Valentin Katajev. Bol do nej neuveriteľne zamilovaný. Bývali okamihy, že keď som sa tak na svojich nových príbuzných Bulgakovovcov prizrela, všimla som si, že príroda im dala svetlé tóny. Všetci boli svetlovlasí, modrookí – po matke, okrem sestry Jeleny. Jevgenij Nikitič Tarnovský, u ktorého som bývala po odchode od Vasilievského – Nebukvu, sa stal predobrazom literárnej postavy profesora Persikova z Bulgakovovej novely Osudové vajcia. Tak vyzeralo moje zoznámenie s Michailom Afanasievičom.“ Prvé mesiace spolužitia – to bol vzácny čas objavovania vzájomných tajomstiev. Ľubov a Michail. Skôr lietali, ako žili. Hoci doba naokolo bola prísna aj zlovestná, oni mali svoj svet. „Usadili sme sa v Obuchovom pereulku č. 9 (teraz sa nazýva Čistyj pereulok) a náš byt sme si domácky nazvali Holubník. Obaja sme mali taký zvláštny zvyk, že sme si všetko blízke, aj veci, ktoré nás obklopovali, pomenúvali nejakými príznačnými prezývkami. Raz si Michail spomenul na detskú veršovačku o chytrej orangutánke, ktorá mala troch synov Mika, Maka a Mikucha. A hneď si aj dal meno: Maka to som ja. I ja som ho tak občas dôverne prezývala. Z toho mu priateľ Kolja Liamin vymyslel pseudonym Makin, prípadne Mak alebo Maka. Meno sa hneď ujalo a čoskoro ho nik z priateľov nenazýval inak. Publikoval fejtóny aj pod pseudonymom EM, EMMA B., ďalej M. alebo Michail, Michail B. Mala som malý príručný kufrík, ktorý ihneď Michail nazval Šteňa. A v tomto kufríku, ktorý vzal do redakcie Sirény, priniesol domov listy od čitateľov a robotníckych korešpondentov. Po večeroch sme ich čítali a zaujímavé sme vyberali ako podkladový materiál na jeho fejtóny. V Siréne pracovala vynikajúca partia spisovateľov: Jurij Oleša písal pod pseudonymom Zubilo, ale pracovali tam aj Valentín Katajev a jeho brat Jevgenij Katajev známy ako Petrov z dvojice Ilf-Petrov. Myslím si, že Bulgakov mal na ich tvorbu pomerne silný vplyv. Na písanie fejtónov dostal dar rovno z nebies od Boha. Typická pre jeho tvorbu v Gudku bola sujetová skratka, ľahkosť, výmysel a humornosť. Bulgakov písal fejtóny neuveriteľne rýchlo. Sám o tom rozprával: - „Fejtón, ktorý mal 75 viet, som vrátane fajčenia a pohvizdovania napísal od 18 do 20 minút. Prepisovanie na stroji mi, ak k tomu prirátam vtipkovanie so sekretárkou, trvalo osem minút. Slovom: pol hodiny a fejtón bol hotový. Spomínala som, že v Holubníku napísal Psie srdce. Predobrazom literárnej postavy chirurga profesora Filipa Filipoviča Preobraženského bol rodný brat spisovateľovej matky lekár – gynekológ Nikolaj Michajlovič Pokrovskij. Matku Varvaru opísal Bulgakov ako Svetlú kráľovnú v románe Biela garda. A ešte jedna súvislosť je zaujímavá. Spisovateľov mladší brat Nikolaj Afanasievič študoval v Záhrebe a potom žil v Paríži. Michailovovou večnou túžbou bolo dostať sa do Paríža. Nie náhodou na prvej strane románu Dni Turbinovcov (pod týmto názvom vyšla Biela garda v Paríži vo vydavateľstve Concorde roku 1927) je napísané venovanie: Mojej žene drahej Ľubaše exemplár vytlačený v pre mňa nedostižnom meste. 3. júla 1928. A do ruského vydania Diáboliády mi napísal venovanie: Mojej priateľke, svetlovlasému chlapcovi Ljubočke a tiež Muke. Michail Bulgakov 27. marec 1928, Moskva.“ (Muka bola prezývka mačky, ktorú mali Bulgakovovci v Holubníku). Pokračovanie v budúcom čísle