Pútnik

S profesorom Kŕŕŕskom som sa zoznámil asi takto. Nie, vlastne by som mal na začiatku zdôrazniť, že sa volal trocha inak, ale Kŕŕŕsk bol jediný spôsob, ako vysloviť jeho meno a nezadrhnúť sa pritom. Nebol ani profesorom v bežnom slova zmysle. To mu bola len pripísaná porovnateľná funkcia, akú mal doma. Raz, asi pred piatimi rokmi, som sedel s Milenou na chate a čítal akési staré časopisy. Vonku bola už tma a trocha mrholilo. V kozube praskalo drevo a dievčina čosi štebotala. Zrazu niekto zabúchal na dvere. Samozrejme som vstal a zakričal, kto tam je. „Dobrý deň, volám sa Kŕrŕsk a som vedec. Chcel by som sa s vami porozprávať.“ Hlas mal zvláštny, akoby hovoril papagáj. Nevenoval som tomu pozornosť a už-už som sa chystal otvoriť vchodové dvere. „Zadržte, najprv mi sľúbte, že sa ma nezľaknete!“ „A prečo by som sa vás mal, doparoma, zľaknúť?“ „Viete, podľa vašich kritérií asi nevyzerám najkrajšie...“ Začalo mi to byť podozrivé. Neďaleko nás sa nachádza známa psychiatrická liečebňa a tak som mal všelijaké podozrenia. Zavolal som Milenu, povedal jej, kde nájde starú loveckú pušku a vyzval ju, nech sa s ňou postaví oproti dverám, ktoré som sa predsa len chystal otvoriť. „Počkajte!“ skríkol zvláštny návštevník. Zrejme počúval moje inštrukcie Milene. „Nedávajte tú pušku tomu dievčaťu. Vezmite si ju radšej sám a jej povedzte, aby otvorila! A preboha, nebojte sa ma, keď ma uvidíte, ja vôbec nie som zlý!“ Ó, ako dobre poznal profesor Kŕŕŕsk našu civilizáciu a naše nežné pohlavie. Možno mal i nejaké skúsenosti zo svojho domova. Nikdy som sa s ním na túto tému nebavil a sám o tom nezačal rozprávať. Som však presvedčený, že si takto zachránil život. Pretože, keď Milena otvorila dvere, nepríčetné zvrieskla, hodila mu do hlavy pohár, ktorý si predtým položila na stolček pri dverách, a odpadla. Priznávam sa, ani mne veľa nechýbalo a bol by som vystrelil. Profesor Kŕŕŕsk bol asi meter tridsať vysoký, oblečený v kombinéze a na hlave mal čiapku. To by samo osebe nebolo nič strašné. Lenže tá jeho hlava by na prvý pohľad porazila aj Hitchcocka! Dve veľké oči, holá biela pokožka sem-tam porastená riedkym perím a zobáčisko aspoň na tridsať centimetrov! „No vravel som vám...“ previnilo prešľapoval. „Nie som človek, zato som inteligentná bytosť a chcem sa s vami porozprávať.“ Ešte stále som na neho vytriešťal oči ako na E.T.-ho a nebol som schopný slova. Srdce mi búšilo až v krku, no predsa som si povedal, že sa budem správať statočne. Pozval som ho ďalej. Kým sa usádzal do kresla, prebral som Milenu k vedomiu. Tá sa iba mlčky oprela o náprotivnú stenu, lapala po dychu a vydávala akési neurčité zvuky, čosi ako glo-glo-glo. „Vy, vy... Kto, kto vlastne ste?“ „Volám sa Kŕŕŕsk a som vedec. Nepochádzam z inej planéty alebo nejakého zlého sna a napriek tomu, že sa od vás líšim, som zo Zeme. Som príslušník vyspelej a slávnej rasy, ktorá ju obývala pred štyridsiatimi miliónmi rokov.“ Tento monológ mal zrejme naučený vopred. „Presnejšie, ja sám som sa na cestu časom vydal pred tridsiatimi ôsmimi miliónmi stodvadsiatimi dvoma tisíc sedemstotridsiatimi rokmi, ale to je nepodstatné. Prišiel som vás varovať.“ „Áno? A pred čím?“ začal som sa trocha spamätávať. „Nemyslím vás osobne,“ napriahol ku mne končatinu, ktorá vyzerala ako halucinózna kombinácia krídla a ruky, „ale vaše ľudstvo ako také. Zo všetkých, ktorí majú chaty v blízkosti môjho dočasného úkrytu v jaskyni, som vás vyhodnotil ako najvhodnejšiu osobu na prvý kontakt. Pozorujem vás už dávno.“ Prebehli mi po chrbte zimomriavky, čo by asi stvárali baby, ktoré som si vodil na chatu, keby zistili, že nás špehuje takýto netvor. A to som si ešte neuvedomil, čo všetko si môže Kŕŕŕsk pomyslieť o mne! „Vašu pomoc potrebujem, aby som o nebezpečenstve, ktoré vašej civilizácii a vôbec životu na tejto planéte hrozí, mohol informovať vašich vedcov a spoločenské autority.“ Ihneď som mu prisľúbil akúkoľvek pomoc a začal sa ho vypytovať na podrobnosti. Profesor Kŕŕŕsk spravil takmer ľudské gesto, keď sa poškriabal svojou končatinou po záhlaví. „Prišlo vám niekedy na um, že vaša civilizácia nie je prvou na tejto planéte?“ Prirodzene som prisvedčil, veď ja sám som na základe tohto nápadu napísal vedecko-fantastickú poviedku. V nej skupina paleontológov meditovala nad problémom, že napriek tomu, že homo sapiens existuje v nezmenenej forme takmer päťdesiattisíc rokov, o rozvoji civilizácie možno hovoriť len v posledných desiatich tisícročiach. Teda materiálna úroveň ľudí spred desaťtisíc rokov bola rovnaká ako pred päťdesiatimi tisícmi. Táto medzera sa im nepozdávala a na základe rozličných indícií dospeli k názoru, že do toho prekliateho štyridsaťtisícročia by sa zmestilo pomerne dlhé obdobie rozvoja, dajme tomu územne ohraničeného, vyspelého spoločenstva, ktoré však zaniklo. Pričom jeho koniec nemusel byť katastrofický. Napríklad si povedali, že deti sú na obtiaž, nemali ich a tak za niekoľko generácií vykapali. Stopy po nich zostať nemuseli, pretože počas ľadových dôb bola hladina oceánu nižšia ako dnes, a tak boli zaplavené. Podobne i geografické pásma sa zmenili a ich hlavné centrum mohlo byť kdesi v málo preskúmanej saharskej púšti. My sme vlastne potomkovia vtedajších okrajových populácií. V kocke som mu to všetko vyložil a spomenul i protiargumenty. Napríklad to, že všetky hospodárske zvieratá sa podľa výskumu jadrovej a mitochondriálnej DNA neoddelili od divých foriem skôr ako pred dvanástimi tisícročiami. No – hádam s výnimkou psov. Profesor po celý čas múdro prikyvoval zobákom no nakoniec skonštatoval: „Pekná a dôvtipná teória, ale nie je to tak. Sám to môžem potvrdiť, pretože som celé to obdobie plynulo precestoval. Nijaké stopy technicky vyspelej kultúry som nenašiel. Navyše tie tisícročia neboli hluché, ako vravíte vy. Rozvíjala sa reč, sociálna organizácia a schopnosť abstraktného myslenia. Teda všetko veci, ktoré sa nedajú jednoznačne dokázať na základe archeologických artefaktov.“ No rozhodol sa vrátiť k pôvodnej téme.: „Pred vašou civilizáciou, ktorá je svojou podstatou civilizáciou cicavcov –- presnejšie primátov, na Zemi existovala civilizácia nás –- pščlkvov. Náš biologický základ sa odvodzoval od triedy vtákov, ako ste si ráčili všimnúť. A rovnako ako vy, cicavce, sme ju považovali za najperspektívnejšiu pre rozvoj intelektu. Vás sme považovali za zaujímavú, no nie veľmi perspektívnu vetvu. Váš spôsob rozmnožovania bol pomalý, samicu priveľmi zaťažoval a na rozdiel od vtákov im chýbal stimul na prudký rozvoj nervovej sústavy –- nevyhnutnosť vnímať priestor trojrozmerne počas letu. Nakoniec sme dosiahli úroveň, ktorá vás mnohonásobne prevyšovala. Dôkazom je i moja cesta časom. V našom úspechu bol i zárodok zmaru. Vaši vedci už objavili v geologických vrstvách úzke pruhy zvýšeného obsahu vysokorádioaktívnych prvkov. I my sme ich našli – pred nami asi päť. Presnejšie v období posledných tristo miliónov rokov. A žiaľ, nesprávne sme ich považovali za pozostatky nejakej kozmickej katastrofy. Tieto obdobia boli poznačené veľkými zmenami v zložení druhov a vznikom nových revolučných foriem života. Bol to prirodzený dôsledok mutagénneho účinku žiarenia. Potom sme však objavili stopy po civilizácii žijúcej na tejto planéte pred nami. Bola to civilizácia druhu, ktorý má v našej reči pravda svoje pomenovanie, no vám stačí, že patril do triedy dinosaurov. Nedelila nás od nich taká časová priepasť ako vás, a tak sme dokázali nájsť po nich výrazné pozostatky. Ich koniec nám však začal byť jasný až vtedy, keď sme sa my sami ocitli pred záhubou –- už za hranicou, spoza ktorej niet návratu. Títo kultúrni a vznešení dinosauri vyvinuli jadrovú technológiu, ktorú však nedokázali zvládnuť a ktorá ich zničila – spolu s celým ich svetom. Rovnako ako niekoľko civilizácii ešte pred nimi, po ktorých zostala len vrstvička zvýšeného obsahu rádioaktívnych prvkov. Teda presnejšie –- analogicky sme usudzovali, že aj v ďalších prípadoch ide o pozostatok inteligentného života. My sme objavili princíp atomického štiepenia asi pätnásť tisíc rokov pred tým, ako som sa vydal na cestu. Nakoniec sme prešli na omnoho výhodnejšie formy získavania energie, napríklad nukleárna fúzia, no rádioaktívny odpad má príšerne dlhý polčas rozpadu a tak zostal ako svojrázna časovaná bomba. Samozrejme, bol starostlivo uložený a zabezpečený, ale za tých pár tisícročí došlo k niekoľkým spoločenským diskontinuitám, a tak sa znalosť o úložiskách stratila. Navyše mnohé kontajnery uložili asi tak s perspektívou desať tisíc rokov niekam na dno morí a do ľadovcov, čo sa mohlo zdať dostatočne dlhý čas, keď civilizované pščlkvstvo bolo mladé a optimistické. Panovala všeobecná viera, že nejako sa to potom neskôr vyrieši. Ale zrazu, po istom čase sa rádioaktívne látky začali uvoľňovať. Ak sa to stalo na súši, boli sme schopní zasiahnuť. Ale došlo k veľkému úniku do podzemných vôd a svetového oceánu. A to bola tá pravá katastrofa. V priebehu storočia došlo k úplnému rozkladu ekosystému. I my sme začali vymierať. Moja generácia bola ešte ako tak v poriadku, no po nás sa už nevykľulo takmer nijaké zdravé dieťa. Všade samí mutanti! Bolo to hrozné! Náš svet zomieral a nemali sme šancu tomu zabrániť.“ Videl som na ňom, ako sa chveje dojatím. Perie na hlave sa mu rytmicky, do tempa reči pohybovalo a na svojich nožičkách smiešne nadskakoval. Prišlo mi ho ľúto a súcitne som ho objal okolo ramien. Neskôr sa ma Milena, ktorá to s neskrývaným zdesením pozorovala, s hrôzou pýtala, ako som sa mohol vôbec dotýkať takého monštra. Márne som jej vysvetľoval, že dve inteligentné civilizované a vzdelané bytosti dokážu nájsť porozumenie a priateľstvo napriek rozdielom nielen v rase, ale i v druhu. Prišlo mi na um, prečo nepreleteli na nejakú inú planétu. „Priateľu, cesty medzihviezdnym priestorom prenechajte fantastom! Sú to nesmierne vzdialenosti. Teoreticky síce možné sú, no sú tak nesmierne energeticky a časovo náročné, že sme sa nikdy na to neodhodlali. A keď nás do toho tlačila nevyhnutnosť, bolo už neskoro pátrať po vhodnom systéme. Malé skupiny pščlkvov sa prepravili na Mars a dva Jupiterove mesiace, nepodarilo sa mi presne identifikovať ich mená v našom a vašom jazyku. Tieto kolónie však zrejme nemali dlhú trvácnosť, pretože v opačnom prípade by znovuosídlili Zem, čo sa nestalo. Osobne sa domnievam, som predsa paleontológ, že dinosauroidná civilizácia zahynula rýchlejšie – vo vojnovom konflikte. O ostatných predošlých civilizáciách nie som schopný povedať nič, ani to, kto boli ich biologickí nositelia.“ „A čo tak vrátiť sa do minulosti a zabrániť vtedajším omylom?“ nadhodil som. Profesor si vzdychol: „Vynašli sme síce stroj času, no s ním sa dalo cestovať iba do budúcnosti, cesty nazad niet. Keď sme pochopili tento katastrofický cyklus striedania civilizácii – smrť jednej v rádioaktívnom ohni uvoľní priestor nasledujúcej a dokonca spustí sériu progresívnych mutácií, rozhodli sme sa varovať našich budúcich bratov, aby v správny moment preťali túto reťaz. Pre nás už nebolo záchrany, dokatovali sme navyše celú biosféru. Zato sa v nás zvýšil pocit zodpovednosti za život a planétu ako takú. Viac než pščlkvovia sme začali uvažovať ako Pozemšťania. Vy a ja sme oproti mŕtvemu a cudziemu vesmíru bratia, hoci z úplne iných geologických epoch. Náš genofond je na nejakých 70 percent rovnaký. Nech je zánik mojej rasy pre mňa akokoľvek bolestný, cítim jej pokračovanie vo vašom ľudstve. Takto sa začala utešovať naša spoločnosť vo svojom poslednom štádiu. Verili sme, že vznik inteligentného života je asi v 30-50 miliónových cykloch na Zemi pravidelným javom. Nasvedčujú tomu stopy po devastácii planéty rádioaktívnym zamorením. Pomocou krátko predtým vynájdeného stroja času ma vyslali do budúcnosti.“ „Hm, prečo ste sa do bezpečnej budúcnosti nepresunuli všetci?“ „Vzácny priateľu, pre môj skok do budúcnosti sme spotrebovali našetrenú energiu porovnateľnú s dvojročnou produkciou celej zemegule. I ja sám som musel prejsť starostlivým výberom a prípravou. Fakticky som zomrel, zbavil sa svojej minulosti a vydal sa na cestu bez jasného konca a garantovaného výsledku. Obetoval som sa v záujme záchrany civilizácie, ktorá možno vôbec nevznikne.“ Jeho útla postava sa strácala vo veľkom kresle. Už sa zrejme cítil bezpečne i napätie v miestnosti sa vytratilo. Jeho ehm, morfologickú odlišnosť, som si pomaly prestal všímať. Profesor sa akoby nad čímsi hlbšie zamyslel a prerušil rozprávanie. Pomaly uchlipkával ríbezľové víno z pohára, ktorý mu podala Milena. Tá sa už spamätala z prvého šoku a ujala sa funkcie hostiteľky. Neskôr som si ju doberal, že okolo neho chodila ako okolo divej šelmy a nikdy viac sa nedotkla pohára, z ktorého pil. Ten pohár mám dodnes vo vitríne a hádam ho raz predám ako vzácnu pamätihodnosť. „Ako ste správne odhadli dobu, do ktorej sa máte preniesť?“ „Prehupol som sa najprv o desať miliónov rokov dopredu a potom som sa pravidelne vynáral každých milión rokov a pátral po nejakom perspektívnom druhu. Môžem cestovať nielen v čase, ale i priestore. Z hľadiska môjho osobného času som takto v pohybe už sedemnásť rokov. Až som sa stretol s prvými vyspelejšími primátmi. Následne som intervaly postupne začal skracovať, bál som sa, že premeškám obdobie prvých počiatkov rozvoja atómovej technológie, lebo prv by ste mi neporozumeli, alebo sa dostanem do obdobia, keď vám už moje rady nepomôžu. Potom by som musel cestovať zase dopredu, preniesť sa cez váš zánik a nájsť rasu, ktorá by prišla po vás. Našťastie som si to správne načasoval, najlepším znakom pokročilosti bol vynález rozhlasu. Posledných sto rokov som nerobil nič iné, len sa pravidelne na niekoľko minút vynáral a zapínal si rádio, či ste už objavili princíp elektromagnetického žiarenia. Odvtedy boli moje zastávky dlhšie a začal som študovať jeden z vašich jazykov a náučné relácie v televízii a rozhlase. Naposledy som sa vynoril pred dvoma rokmi, so všetkým zariadením a zásobami som sa skryl v neďalekej jaskyni a pozoroval vašu civilizáciu. Teraz som sa rozhodol vystúpiť verejne.“ A tak sa i stalo. Sprostredkoval som profesorovi Kŕŕŕskovi stretnutie s novinármi, politikmi a predstaviteľmi vedeckej obce. Potom nasledovala cesta do OSN, medzinárodných inštitúcií pre jadrovú energetiku a bezpečnosť, prednáškové turné, konzultácie. Nedá sa povedať, že by sa naša civilizácia k svojmu záchrancovi zachovala chrapúnsky. Nemal politické ambície a jeho popularita nikomu neprekážala. Akosi samozrejme sa predpokladalo, že sa pokúsi začleniť do našej spoločnosti. Dekorovali ho množstvom rádov a vyznamenaní, viacero štátov mu ponúklo občianstvo a poskytlo nemalý dôchodok. Dostal aj zopár milostných listov s manželskými návrhmi. Prirodzene ich hádzal do koša. V dobrej nálade básnil o kráske s modrozeleným perím, krehkými pazúrikmi a útlymi krídelkami. Viacero univerzít a výskumných pracovísk ho chcelo ihneď zamestnať. Pre jazykovú bariéru (všetci vo svete dúfali, že iba dočasnej) však mohol reflektovať iba na ponuku bratislavskej univerzity, kde mu automaticky prischlo šéfovanie na katedre paleontológie. Mať na takejto katedre odborníka, ktorý na vlastné oči videl celé treťohory, je neskutočne báječné. Kŕŕŕsk sa však viac venoval spolupráci so špeciálnou výskumnou skupinou, ktorej poskytol súborný elektronický záznam o civilizácii pščlkvov a databázu ich objavov. Bolo to posolstvo dávno vyhynuvšej rasy svojim bratom v rozume. Ich pamätník a nádej na duchovnú nesmrteľnosť. Boli by sme aj my takí altruistickí? Dokázala by nás pred zánikom utešiť myšlienka, že z našej skvelosti bude o tridsať milión rokov ťažiť druh vyšľachtený povedzme z netopierov? V každom prípade štúdium zanechaných materiálov a Kŕŕŕskových zázračných prístrojov potrvá niekoľko generácií a urýchli náš vedecko-technický pokrok. Možno i morálny a sociálny. Veď sme dostali do rúk takmer kompletnú históriu civilizácie, ktorá existovala päťkrát dlhšie ako naša. Všetky pocty prijímal Kŕŕŕsk stoicky, bez väčšieho záujmu. Dlho mi vŕtala v hlave myšlienka, či nás nepovažuje len za barbarov, ktorí akurát včera vyliezli z močiara. A či sa v duchu neškerí ako európsky turista ovenčený v divošskej osade vencom z kvetov... Zostal som jeho osobným priateľom a on občas prespával v mojom staromládeneckom byte. Paradoxne o to vzrušujúcejšia bola návšteva v ňom pre moje priateľky. Ale po trojročnom pobyte začal byť profesor akýsi nesvoj: „Pocestujem asi ďalej do budúcnosti, ja som sa plne zasvätil svojmu poslaniu a musím spraviť všetko pre jeho úspech. Stále mám obavu, či ste si vzali moje výzvy dostatočne k srdcu. Pôjdem varovať ľudstvo do viacerých historických epoch, aby som mu aktualizoval nebezpečenstvo, o ktorom by vaši potomkovia vedeli len zo zožltnutých stránok starých novín a fotografií mýtického obluďáka. Vieš (po čase sme si potykali), ľudstvo sa mi stále vidí veľmi ľahkovážne. Mám o vašu budúcnosť isté obavy. Ak moje varovania nakoniec nebudú účinné, pôjdem vystríhať civilizáciu, ktorá príde po vás. Taký medviedik čistotný so svojimi labkami sa mi zdá celkom perspektívnym druhom.“