Pohoda, aká má byť...

Zatiaľ čo vlaňajší hudobný festival Topvar POHODA 2001 sa niesol prevažne v znamení neustáleho dažďa a blata, tohtoročnej Bažant POHODE 2002 prialo počasie rozhodne oveľa viac. Nový hlavný sponzor Zlatý Bažant v tom síce prsty celkom určite nemal, no zrejme bol za relatívne prijateľné počasie veľmi vďačný i on.
Počet zobrazení: 22648

Zatiaľ čo vlaňajší hudobný festival Topvar POHODA 2001 sa niesol prevažne v znamení neustáleho dažďa a blata, tohtoročnej Bažant POHODE 2002 prialo počasie rozhodne oveľa viac. Nový hlavný sponzor Zlatý Bažant v tom síce prsty celkom určite nemal, no zrejme bol za relatívne prijateľné počasie veľmi vďačný i on. Prišlo totiž viac ľudí, a teda sa vypilo i viac piva, mladí sa nerušene zabávali, panovala všeobecná spokojnosť a samozrejme – pohoda. Aj tí, ktorí s nostalgiou spomínali na vlaňajšiu špinu, si však prišli na svoje. I tohto roku sa mohli dosýta vyváľať v blate a nie je prekvapením, že takýchto „blaťákov“ sa našlo viac než dosť. K POHODE už blato, zdá sa, jednoducho patrí... Dažďa a blata však našťastie nebolo neúnosne veľa, takže väčšina ľudí si na počasie sťažovať nemusela. Ľudí netrápili letné búrky, ani tropické horúčavy, bolo príjemne, pod mrakom, spŕchlo len občas a v sobotu dokonca vykuklo aj usmievavé slniečko. Skrátka ideálny čas pre najväčší slovenský letný hudobný festival, akým POHODA jednoznačne je. Rekordná návšteva Kemping pre návštevníkov festivalu sa nekompromisne zapĺňal od štvrtkového večera a v sobotu už bol v provizórnom stanovom mestečku naukladaný stan na stane. Rekordná návšteva približne 23-tisíc ľudí (teda o päťtisíc viac ako po minulé dva roky) POHODE rozhodne slúži ku cti. O výber hudobných zoskupení sa i tento rok postaral organizátor POHODY Michal Kaščák, ktorý na festival pozval 126 interpretov z 20 krajín. Medzi najväčších ťahúňov akcie patrila najmä česká legenda Lucie, ale aj kontroverzný Ír Shane McGowan so svojou kapelou The Popes či britské tanečné zoskupenie Stereo MC´S. Nechýbali ani slovenské stálice Vidiek, Neuropa, Para či moravská Mňága a Žďorp. Priaznivci hudobného štýlu ska mohli v Trenčíne obdivovať kapely Polemic, Le Payaco či Ska prašupina, pankáči si zasa prišli na svoje najmä pri vystúpení punkových legiend Zóny A a Slobodnej Európy. Fanúšikovia čoraz populárnejšieho gothic-rocku si mali možnosť pozrieť bratislavských „gotikov“ The Last days of Jesus a pre „techno-maniakov“ boli pripravené tri haly, kde sa mohli utancovať do úplnej pohody. Česká Lucie zaplnila štadión Návštevníci festivalu mali k dispozícii celkovo šesť pódií. Tri z nich sa, ako sme už spomínali, starali o zábavu predovšetkým priaznivcov tanečnej muziky. Väčšina mladých ľudí však predsa len dala prednosť živým vystúpeniam hudobných zoskupení na zvyšných troch pódiách. Po ,,povinnej jazde“ s Mňagou a Žďorpom sme sa vybrali pozrieť na Kofola Stage na ,,najrýchlejšiu dychovku na svete“. Už toto slovné spojenie je podozrivé, lebo sa vyskytuje pred každou akciou upozorňujúcou na balkánsku dychovku – Fanfare Ciorlae, Kočani Orkestar či Boban Markovič Orkestar... Rumunskí Savale Fanfare hrali s radosťou a tá sa prenášala na divákov, ktorí sa dobre bavili. Na druhej strane, ak už niekto raz videl vyššie spomínané kapely, nič nové pod slnkom neobjavil. Zdá sa mi, že podobne, ako sa ľudia pomaly prejedli všetkých tých odvarov kubánskej Buena Vista Social Club, prestanú ich baviť aj tieto ,,kusturicovské najrýchlejšie dychovky“... Z Kofola Stage sme si to namierili do Blaupunkt Stage. Tento bývalý kulturák nám naveky zostane v pamäti vrytý ako miesto, na ktorom sa delegáti snemu KDH na jeseň v roku 2000 lúčili so svojím dlhoročným predsedom Jánom Čarnogurským. Pozdravné prejavy, odovzdávanie valašiek, opaskov a iných podarúnkov vystriedala na tomto mieste zaujímavá alternatívna hudba. Keď sme dorazili, podľa plánu tu mali práve hrať Nylon Union. Kedže program bol zhruba o hodinu posunutý, hrala tu kapelka, ktorej speváčka miestami pripomínala Björk a miestami zasa Hooverphonic. Jednoducho skvelé! Názov sa nám podarilo zistiť až po koncerte – boli to český Roe Deer. Tento názov si zapamätajte, lebo o nich ešte určite budeme počuť! Príležitostí vidieť hrať Nylon Union naživo nie je až tak veľa, a preto sme si túto možnosť jednoducho nemohli nechať ujsť. Spolu s nami aj ďalšie tri stovky ľudí, ktorí zaplnili skoro celú sálu. Naživo zneli trochu inak ako na EP. Hrali svižnú muzičku, ten kto ich nepoznal, mohol mať pocit, že tu hrá nejaký nový objav z manchesterskej Haciendy. Hosťujúca speváčka sa síce svojej predchodkyni z Roe Deer nevyrovnala, ale záverečná pesnička Sunshine bola skutočne hitová vypaľovačka v pravom slova zmysle. Už aby sme sa dočkali debutového albumu! Hlavné pódium sa začalo zapĺňať už okolo tretej a podvečer svojimi ska rytmami roztancovali zástupy mladých ľudí bratislavskí Le Payaco. No štadión pred hlavným pódiom sa celkom zaplnil až o deviatej večer, keď na scénu nastúpila legendárna Lucie. Českí rockeri odohrali v sprievode spievajúceho publika takmer všetky svoje najväčšie hity vrátane Medvídka, Ameriky či Dotknu se ohně, pridali i zopár novších skladieb a predviedli veľmi podarenú šou. Chýbalo nám azda len to, že nezahrali jeden z najstarších hitov – Šrouby do hlavy. Lucie však dostala publikum jednoznačne do varu. Záverečnú pieseň s názvom Sen spievala takmer celá POHODA. Čo tu, dopekla, vlastne robím? A potom sme chvíľu museli čakať... Technika bola síce nachystaná veľmi rýchlo, nechýbala dokonca ani dôležitá rekvizita – írska vlajka, no Shane McGowan si dával načas. V Bratislave do seba údajne vrazil štyri borovičky, pivo a preventívne mal so sebou fľašu absintu. Na pódium ho doslova vyvliekli traja kolegovia. Všetko sa však zmenilo v momente, keď sa chytil mikrofónu a začal spievať. Akoby mu hudba do žíl vliala novú energiu. Pobúchal paličkou, o ktorú sa celý čas opieral, a jeho kapela Popes spustila starú vypaľovačku, ešte z čias The Pogues, jeho If I Should Fall From The Grace With God a zrazu bolo všetko, ako má byť. Je neuveriteľné ako táto 44-ročná (!!!) troska dokáže stále spievať. Miestami síce zabúdal text, ale gitarista s basákom boli stále naporúdzi... V prestávkach sa pokúšal aj niečo povedať, ale jeho bľabotaniu možno rozumela akurát tak skupinka Írov stojaca za nami, aj to veľmi pochybujeme. O tom, že bol úplne na mol a hádam ani nevedel, v ktorej krajine sa práve nachádza, svedčia aj vyjadrenia typu: ,,Prepáčte, že meškám, stratil som sa niekde v transylvánskych horách,“ alebo ,,Teraz pijem tú vašu ruskú minerálku.“ To však nič nemení na fakte, že bol jednoducho skvelý. Veď aký by to bol triezvy McGowan? To by sa ani nerátalo. Počas hodiny ešte zahral staré poguesácke hity ako Dirty Old Town alebo Bottle Of Smoke, jednu prevzatú skladbu od Hanka Wiliamsa, ako aj svoje nové veci, ktoré už vydal pod vlastným menom. Vyčítať sa mu dá azda iba trochu plochý zvuk. V tých írskych pesničkách sa žiada trochu viac ako gitara a basa. Tomu, kto ho videl pred šiestimi rokmi na festivale Jam v pražskom Džbáne, určite na pódiu chýbala harmonika, husle a píšťala, ktoré jeho hudbe dávajú trocha iný, bohatší zvuk. Tí, čo zostali pred hlavným pódiom, však určite nebanovali a zjavne im takéto detaily neprekážali. Jediné, čo nás znepokojilo, bol fakt, že stačí iba šesť rokov, aby sa niekto mohol takto zhumpľovať. Možno ak bude McGowan takýmto tempom pokračovať, tak sa mu podarí umrieť ako mladým géniom, ktorí sa nedožili ani päťdesiatky. V každom prípade po koncerte na zemi ležalo viacero adeptov, ktorí idú v jeho šľapajach... My sme sa šetrili, aby sme ešte vládali, lebo od druhej do štvrtej ráno mal Kenvelo Stage patriť jednej z najväčších hviezd mníchovského labelu Compost Records – Rainerovi Trübymu. Ten, kto pozná jeho bývalú kapelu A Forest Mighty Black či súčasnú Trüby Trio alebo projekt Glücklich I – IV, vie, o kom je reč. Jeho pomalé downbeatové vecičky sú zmesou nu-jazzu, disco a brazilských rytmov. Radosť bola sa na neho pozerať, ako si počína za gramofónmi a ešte väčšia slasť počúvať ako mieša break-beaty s brazílsku bossanovou a funky. Ak si chcel niekto zatancovať na príjemnú a inteligentnú elektronickú muziku, mal jedinečnú príležitosť. Pre mňa to bola skutočná blaženosť, priam nirvána. Škoda, že po dvoch hodinách sa to všetko skončilo, ale aj tak už bol najvyšší čas ísť späť, lebo pred nami bol ďalší deň nabitý hudbou. Ste všetci zapojení? V sobotu sa o výbornú šou na hlavnom pódiu postarali najmä Vidiek, Polemic, Banjo band Ivana Mládka i so svojím nestarnúcim hitom Jóžin z bážin či hviezdy hip-hopu Stereo MC´S. Scéna pre hlavného headlinera sobotného večera sa pripravovala hodinu a pol, a tomu zodpovedal aj zvuk. Bol absolútne dokonalý. Niekedy som mal až podozrenie, že ide o playback z CD. Jeden maník vzadu obsluhoval všetky tie elektronické mašinky a vedľa neho hral ďalší na bicie. Líder kapely Rob Birch poskakoval po celom pódiu, repoval ostošesť a za každou pesničkou položil publiku otázku: ,,What should I do in year 2002?“ Pekná rýmovačka, ale prečo sa to pýtal práve nás, nevedno. Pozornosť každého prítomného diváka (určite nielen mužov) upútali tri čierne vokalistky, ktoré rozkošne pohojdávali svojimi bokmi a niektorí na nich skoro nechali svoje oči. Stereo MC´S odohrali všetky svoje hity od Connected cez I wanna Go higher, Step It Up až po Deep Down and Dirty, pri ktorých sa ľudia výborne zabávali a tancovali. Zdalo sa, že všetci odchádzali spokojní. V punkovom vytržení Ani menšie pódiá však neostali v ústraní. Na Kofola Stage sa okrem iných predstavili aj punkové esá Slobodná Európa a Zóna A. Obe tieto bratislavské kapely predviedli bezchybné výkony, ľudia spolu s nimi spievali staré punkové hity ako Podvod, Analýza, resp. Puf a Muf či Všetko je dnes O. K., tancovalo sa „pogo“, ba lietali i pivá (samozrejme v umelohmotných pohároch). Basgitarista Slobodnej Európy Braňo Alex si neodpustil ani zopár „duchaplných“ verbálnych prejavov, keď najprv všetkým naokolo z ničoho nič oznámil, že „Fico je k...“ a v ďalšej pauze medzi pesničkami publikum informoval, že „komunisti sú k...“. Zóna A pre zmenu obdobné „inteligentné“ výroky vsunula do svojich textov, a tak sa punkoví nadšenci mohli z jedného z ich refrénov dozvedieť, že „všetko je na k..., všetko je na p...“ Nik z prítomných sa však pochopiteľne nečudoval. Punk je už jednoducho taký. Pivo tieklo prúdom O zábavu návštevníkov bolo počas oboch dní postarané aj vďaka rozličným atrakciám, ktoré sa dali v areáli festivalu absolvovať. Okrem už tradičnej výstavy fotografií, literárnej sekcie, internetovej kaviarne či lezeckej steny si mohli niektorí šťastlivci vyskúšať i zoskok z lietadla (samozrejme s padákom a pripútaný k inštruktorovi), či chýrny bungee-jumping. Skok z tridsaťdvametrového žeriavu, ktorý bol umiestnený neďaleko hlavného pódia, stál štyristo korún a niektorí dobrodruhovia si naň dokonca za svoj pobyt na POHODE dokázali vyzbierať od prítomných divákov. Väčšina mladých ľudí však holdovala predovšetkým najobľúbenejšiemu slovenskému „športu“ – konzumovaniu alkoholických nápojov. Na tento účel bolo v areáli POHODY dostatok zariadení a pivo, ktorého cena zväčša nepresiahla dvadsať korún, tieklo prúdom. Tolerancia a pestrosť Na POHODE sa, tak ako každý rok, zišli ľudia s najrozmanitejším zovňajškom, aký si len ľudské oko vie predstaviť. Napriek tejto ohromnej pestrosti však nikto nikoho neurážal a všetci sa navzájom rešpektovali. Dá sa povedať, že na POHODE viac ako kde inde platí, že človeka nemožno súdiť podľa výzoru. Strapatí pankáči či potetované dievčatá na prvý pohľad síce veľmi dôveryhodne nepôsobili, no všetci títo otrhaní a špinaví ľudia boli nadmieru prívetiví, vysmiati, milí a nápomocní. Človek sa nikde nestretol s nevraživosťou, agresiou či zlobou. Márne by ste medzi návštevníkmi hľadali nejakých skinheadov či podobné agresívne zjavy. Preto ani nie je prekvapením, že sa nikde nestrhla nijaká bitka, nikto nikomu fyzicky neubližovali. Človek sa jednoducho mohol cítiť príjemne a v bezpečí, jednoducho v P-O-H-O-D-E!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984