Trpký dôsledok ústupu zo zásad
Počas dvoch mesiacov predvolebných bojov sa vo Francúzsku dostala na pretras sociálna skupina, na ktorej existenciu už politici a komentátori dávno zabudli: robotníci. Súčasne sa z politickej debaty vytratil pojem vlastníctva výrobných prostriedkov. Všimnúť by si to mala predovšetkým ľavica, ktorá by mala poznať vzťah medzi čoraz ťažším osudom Francúzska nízkych zárobkov až biedy a pokračujúcou expanziou oblastí spoločenského života oddávajúcich sa financiám a ziskuchtivosti. Jeden politológ, známy viac rozsahom svojej publikačnej činnosti ako originálnosťou svojich analýz, nedávno napísal: ,,Politici sa musia rozžehnať s revolucionárskou politikou, s týmto stáročným náboženstvom, ktoré zúrilo až do začiatku osemdesiatych rokov a nahováralo občanom: ,,Ideme zmeniť váš život“. Ten istý Pascal Perrinau však pripúšťal, že iné ,,stáročné náboženstvá“, ak sú americké, nie sú odsúdeniahodné a vítal prezidenta Georga Busha v Paríži. Rozžehnávanie sa s minulosťou Na Science-Po (Inštitúte politických štúdií), kde je život sladký, je toto rozžehnávanie sa s minulosťou bežné. Medzi priateľmi Lionela Jospina, ktorý prehral posledné prezidentské aj parlamentné voľby vo Francúzsku, je však už len málo takých, čo ešte schvaľujú, že viedol predvolebný boj natoľko totožne s predstavami uvedeného politológa, teda málo ,,revolučne“, že vytruboval ,,Francúzsko sa má dobre, ba výborne!“ a aby to tak išlo aj v budúcnosti, sľuboval program, ktorý ,,nebude socialistický“. Pravica prišla k moci za pomoci svojich bežných amuletov (Čo je dobré pre podnik, je dobré aj pre zamestnancov) a uskutoční politiku, ktorá teda nebude vôbec socialistická. Kedysi ľavica vedela, že bohatí používajú bohatstvo na zvýšenie svojej politickej moci a potom politickú moc na zvýšenie svojho bohatstva; pokúšala sa zmenšiť spoločenské nerovnosti a bojovala proti ,,silnému kapitálu“. Tento rok nebol program socialistického kandidáta socialistický, ale veď taká nebola ani jeho politika, kým vládol. Keď bude v opozícii, zapríčiní mu to nepríjemnosti. Slepá Jospinova politika privatizácie Tajomníčka komunistickej strany Buffetová na zarmúteno podozrievavú otázku: „Idete privatizovať?“ utŕžila od ministra sociálnych záležitostí Françoa Fillona odpoveď: „Samozrejme. Ale iste budeme privatizovať menej ako vláda, v ktorej ste boli aj vy, lebo už toho veľa neostáva…“ V júli 1993 vyhlásila pravicová vláda gigantický privatizačný program, ktorého väčšia časť sa však medzitým uskutočnila za vlády socialistov ako za pravicových vlád premiérov Balladura a Juppého. Teoretický orgán Socialistickej strany La Revue socialiste sa tým hrdil: ,,Za krátke tri roky svojej vlády realizovala pluralitná ľavica (socialisti, komunisti a zelení) v oblasti privatizácie oveľa viac ako ktorákoľvek iná vláda.“ Autor zdôraznil, že napr. pri dohode o 35-hodinovom pracovnom týždni sa brali do úvahy požiadavky zamestnávateľov a – ako protiváha – sa podstatne zvýšila flexibilita práce v podnikoch. Ešte v januári 2002 sa minister Fabius vyslovil za vystúpenie štátu z kapitálovej účasti na elektrárenskom a plynárenskom priemysle, ako aj vo francúzskom Telecome. Až do roku 1988 francúzska ľavica všetko nezoštátňovala, ale nikdy neprivatizovala. Podobne pravica do roku 1986. Za posledných pätnásť rokov však počet zamestnancov verejných podnikov v pomere k celkovému počtu zamestnancov klesol na polovicu, na 5,4 percenta. Ak medzitým došlo niekde k bojovému riešeniu sociálnych požiadaviek, bolo to vždy v rámci verejných podnikov – uhoľné bane v roku 1963, Renault v roku 1968, železnice a parížske metro v roku 1995. Slepá politika vlády Lionela Jospina v privatizácií iste sťaží pozície ľavice v opozícii. Ideologická premena Čo všetko sa udialo za posledné roky! V tom istom čase ako vláda odmietala zvýšiť najnižšie sociálne minimá v Európe, ľavica dávala daňové dary privilegovaným horným vrstvám a niektorým socialistickým politikom: zníženie dane z príjmu, zrušenie cestnej nálepky (ktorá je ekologická a účelná) a premena Francúzska na raj pochybných burzových špekulácií v Európe. Ľavica si pre blízku budúcnosť musí odpovedať na dve otázky: Prvá sa týka jej voličského zázemia. Kto je za ňu, kto ju inšpiruje, kto šíri jej témy? Tí, čo ovplyvňujú verejnú mienku – šéfovia veľkých a malých podnikov, dominujúci novinári, esejisti vychýrených týždenníkov – všetci prevedčení, že všetko je v poriadku, kým sa im dobre darí? Alebo ľud, ktorému určitá ľavica nedôveruje, obávajúc sa jeho tzv. chorôb (strach pred novotami a reformami, extrémizmus, xenofóbia, iracionalita, nechápanie „komplexnosti“)? Oslovovať obidve strany vyžaduje cit pre vyváženosť. Orgán socialistov Le Nouvel Observateur (Nový pozorovateľ) nám to predviedol 6. júna 2002 pri uverejnení rozsiahleho článku s titulom Je aj Francúzsko, ktorému sa vodí zle. Bolo to devätnásť strán textu a dvadsaťjeden strán reklám. Naľavo články o ekonomických hororoch v niektorých regiónoch, napravo reklamy luxusných predmetov (Hermés, BMW, Dunhill, Alfa Romeo). Ani na týždeň sa nesmelo zanedbať „Francúzsko, ktorému sa darí veľmi dobre…“ Masmédiá, ktoré objavujú súčasné nespravodlivosti a nerovnosti s väčším odstupom, ako začali pred rokmi vychvaľovať nástup ,,novej ekonómie“, prijali ideologickú premenu socialistov o to priateľskejšie a povzbudzovali ju, lebo sa stotožnila s ekonomickým vývojom informatiky. Pochopila rastúcu váhu inzerentov a majiteľov, úlohu burzy, činnosť veľkých kapitalistických skupín a nie na poslednom mieste závratné bohatnutie vedúcich novinárov a esejistov. Napríklad v roku 2002 zarobil. Alain Minc 4,4 milióna eur. Pani Sinclairová dostala od televíznej stanice TF1 230 tisíc opcií tejto stanice v hodnote 7 miliónov eur. Druhá otázka sa týka medzinárodných záväzkov z nedávnej minulosti. Na poznámku nového ministra, že „pakt o stabilite (meny v EÚ) nie je vrytý do mramoru“, reagovala socialistka Guigouová rozhorčeným protestom: ,,Toto je po prvý raz, čo počujem ministra ekonómie a financií, že odvoláva medzinárodné záväzky Francúzska.“ Zabudla, že tieto monetaristické okovy síce akceptoval Jacques Chirac, ale veľmi ich kritizoval Lionel Jospin, keď bol prvým tajomníkom Socialistickej strany. Dnes je to ľavica, ktorá vyskakuje, keď pravica uvažuje, či nezmeniť rozhodnutie. Prevýchova ľavice sa ešte len začína. Ak sa však skončí bez toho, že by nová opozícia navrhla aj iné horizonty ako globalizáciu obchodovania a z nej vyplývajúcu sociálnu neistotu a ,,mramorový náhrobok“ pre tých, čo ešte uvažujú, potom alternácia nechá na seba dlho čakať.
