Francúzsky volebný debakel
Priebeh nedávnych prezidentských volieb vo Francúzsku sa niesol v duchu prekvapení. Nik nepochyboval o výsledku prvého kola. V druhom kole súboja sa mali proti sebe jednoznačne postaviť Jacques Chirac a Lionel Jospin. Podobne ako francúzske futbalové mužstvo diskutovalo o svojom budúcom protihráčovi vo finálovom zápase ešte pred postupom do druhého kola, aj L. Jospin a jeho tím netrpezlivo očakávali finálové stretnutie. Chiracova pozícia sa nezdala až taká výhodná. Oslabenie rozličnými aférami, tradičným rozštiepením francúzskej pravice a dvoma rokmi pohnutej vlády, vyústili do otvorenej porážky po rozpustení Národného zhromaždenia. Neúspech predstavoval jasnú odozvu na drsnú politiku Alaina Juppého, ktorého „plán“, hrdo nesúci jeho meno, Francúzi kategoricky odmietli. Priveľká istota sa nevypláca Naopak L. Jospin mal v rukách všetky tromfy, najmä mnohé úspešné reformy. Patrili medzi ne rovnosť pohlaví, uznanie rovnosti homosexuálnych a heterosexuálnych párov, pokus o reformu systému súdnictva, odmietnutie zasahovania do politicko-finančných spisov a silnejšia snaha o sociálnu spravodlivosť (zákon o redukcii týždenného pracovného času na 35 hodín, zákon proti znevýhodňovaniu, všeobecné zdravotné poistenie, stotisíce pracovných miest pre mladých, ktoré pri ťažkej situácii na trhu práce umožňujú aj tým menej kvalifikovaným získať prvé zamestnanie a nadobudnúť potrebnú prax a podobne). Vyzbrojený dosiahnutými úspechmi a pretrvávajúcou bezúhonnosťou nanútenou členom jeho vlády (zákon proti akumulácii mandátov), Jospin požíval dôveru, neporovnateľnú so svojimi protivníkmi. Ako teda vysvetliť neprítomnosť ľavice v druhom kole? Spytovanie svedomia „Výsledok prvého kola prezidentských volieb je ako blesk z jasného neba. (...) Odhliadnuc od demagógie pravice a roztrieštenia ľavice, plne preberám zodpovednosť za túto porážku stiahnutím sa z politického života.“ To sú slová Lionela Jospina na sklonku prvého kola, 21. apríla. Definujú debakel v momente, keď celé Francúzsko ohromili nečakané výsledky. Obsahujú vysvetlenie porážky. Rozštiepenie ľavice by matematicky stačilo na zdôvodnenie Jospinovho neúspechu. Odstúpenie iba jedného zo štyroch kandidátov „Zjednotenej ľavice“ stačilo na preklenutie rozdielu (200 000 hlasov) medzi Jospinom a Le Penom, vodcom extrémnej pravice. V úsilí odlíšiť sa od činnosti vlády, ktorú viedli spoločne so socialistami počas posledných piatich rokov, s cieľom vlastnou odlišnosťou zabrániť voličom prejsť na stranu zjednocovateľa umiernených ľavicových síl, neprestajne živili mýtus miznúcich hraníc medzi ľavicou a pravicou, mýtus už po desaťročia znevažovaný Jean-Marie Le Penom. Lepenizácia myslí Pravica, posadnutá perspektívou straty voličov v prospech extrémnej pravice, zvrtla demokratickú debatu na kvázi jedinečnú tému „neistoty“. Ľavica sa zase obávala straty hlasov ľudových vrstiev, prvých obetí neistoty, a ich následného získania umiernenou či nacionalistickou pravicou. Aj ona začala hovoriť o istote a bezpečnosti. Nielen že sa tak ešte viac zahmlievali tradičné rozdiely medzi ľavicou a pravicou, ale najviac ťažil práve Le Pen „lepenizáciou myslí“. Množstvo voličov, sklamaných bipartizmom, uprednostnilo originál pred kópiou, hlasujúc za Le Pena, ktorý sa týmito témami zaoberá už dve desaťročia. Parlamentné voľby, nasledujúce hneď po prezidentských, však nepotvrdili nárast moci extrémistov. Práve naopak, francúzski voliči sa rozhodli vrátiť späť politickú debatu do ringu, v ktorom stojí tradičná ľavica i pravica. Extrémna ľavica získala viac ako 10 percent v prezidentských voľbách a s ťažkosťami dosiahla 3 percentá v parlamentných voľbách. Le Pen dúfal, že získa desať kresiel a potenciál robiť opozíciu svojmu politickému rivalovi J. Chiracovi, rozhodnúc vo viac ako 300 volebných obvodoch duely medzi umiernenou ľavicou a pravicou. Napokon nezískal v Národnom zhromaždení ani jedno kreslo a úlohu rozhodcu si môže nárokovať iba v tridsiatich obvodoch. Volebná matematika Dá sa vysloviť záver, že jasne formulované výzvy adresované lepenistickým voličom, obsiahnuté v prejavoch novej prezidentskej väčšiny, sa neminuli účinku. Potlačenie neistoty bolo možné aj bez skompromitovania sa s extrémnou pravicou a nebezpečenstvami, ktoré prináša pre republiku. Táto demagogická rétorika spôsobila, že mnoho lepenistických voličov získala Únia za prezidentskú väčšinu, strana založená v období medzi dvoma prezidentskými kolami s cieľom vyhrať parlamentné voľby, ktorej predstavitelia boli dlhodobo považovaní za neveľmi razantných v bezpečnostných otázkach. Druhý silný argument Únie počas volebnej kampane kládol dôraz na predpokladanú nepružnosť spolužitia pravicového prezidenta a socialistického premiéra (kohabitácie) v čase, keď Akcia (proti neistote) si nemôže dovoliť bratovražedné rozdelenie, dve hlavy exekutívy. Mnohí voliči ľavice podľahli strachu z démona kohabitácie a odovzdali svoj hlas Únii, čím jej poskytli pohodlnú absolútnu väčšinu v Národnom zhromaždení. Ten istý mechanizmus, aj keď nie tak úspešne, použili socialisti pri odlievaní hlasov extrémnej ľavice vo svoj prospech. Program Socialistickej strany na parlamentné voľby sa vrátil ku klasickejším prejavom – zvýšenie sociálneho minima a kúpyschopnosti obyvateľstva, posilnenie verejných služieb, definitívne zastavenie otvárania kapitálu národných spoločností... Výčitky svedomia voličov, ktorí sa podieľali na roztrieštení ľavice v prvom kole prezidentských volieb, zefektívnilo výzvu socialistických vodcov za „užitočný hlas“. Odumieranie lojalít? Obrat parlamentných volieb doľava a účinnosť „užitočného hlasu“ v časoch takých ťažkých pre ľavicu nemôžu zaručiť budúci súhlas rozličných zložiek ľavicového elektorátu. Pokiaľ socialisti dokázali vládnuť 15 rokov, od roku 1981 do roku 2002, tak za to vďačia nezvyčajnej súdržnosti „trojice“ marginalizovaných skupín, ľudových vrstiev a stredných tried, čo sa stalo nevyhnutným predpokladom výkonu moci ľavicou. Zdalo sa, že Lionel Jospin odoslal potrebné signály rôznorodým zložkám voličskej základne, aby tá bez pochýb podporila jeho kandidatúru. Nestalo sa, robotníci si najskôr zvolili extrémistov (Le Pen bol prvý, kto z tejto voľby ťažil). Čo sa týka ostatných potenciálnych hlasov, tie sa najčastejšie rozhodli odmlčať. Vinu možno čestne pripisovať „rozptýleniu“ hlasov, „demagógii pravice“ a osobnej zodpovednosti Lionela Jospina. Pokiaľ ide o chybu, tak je kolektívna. Zdá sa, že chýbal skutočný projekt spoločnosti, ku ktorému by sa mohol pripojiť ľavicový volič.
