Palestína krvou kropená
Istý komentátor napísal, že predvídať vývoj blízkovýchodného konfliktu je asi také spoľahlivé, ako sa v apríli pokúšať o stopercentnú predpoveď počasia v horách. V tomto konflikte nepochybne pôsobia sily, ktoré by chceli mierové riešenie odsunúť do čo najvzdialenejšej budúcnosti. Mier si však želá nielen väčšina arabských krajín, Izraelčanov a Palestínčanov, ale všetky rozhodujúce svetové mocnosti vrátane Európskej únie. Kedysi veľmi populárna novinárka Oriana Falacciová pred časom uverejnila článok, v ktorom obvinila krajiny EÚ, že priveľmi dávajú najavo sympatie Palestínčanom, čo spolu s inými okolnosťami začína vyvolávať netušený nárast antisemitských nálad. Nemožno poprieť, že dochádza k antisemitským akciám a páchateľmi nie sú iba Arabi žijúci v európskych štátoch. Súvisí to však skôr s narastajúcim vplyvom krajnej pravice a neonacistov, pre ktorých je antisemitizmus už tradičnou súčasťou ich mytológie. Oživenie antisemitizmu S antisemitizmom však nemožno stotožňovať kritiku extrémneho sionizmu. Napokon samotná Falacciová v období, keď Ariela Šarona viaceré médiá prezývali „mäsiar z Bejrútu“, s ním urobila rozhovor, v ktorom ho usvedčila z extrémistických postojov voči Palestínčanom. Tých by Šaron bol býval najradšej zo Svätej zeme vyhnal do Jordánska. Keď už nič iné, súčasný premiér dokáže kľúčové problémy posudzovať iba z vojenského hľadiska, nevie domyslieť ich politický rozmer, čo malo katastrofálne dôsledky, keď svojho času okupoval značnú časť Libanonu a niesol zodpovednosť za masakre v palestínsky táboroch. Rovnako nepremyslené bolo vyhlásiť bombardovanie útočiska vodcu Hamasu v Gaze, pri ktorom zahynuli aj ženy a malé deti, za „úspech“. Že to bola prinajmenšom ťažká chyba, musel Šarona poučiť izraelský prezident. Málokedy sa niektorému politikovi podarí tak sa stotožniť so svojím národom, ako sa to podarilo Arafatovi. Niektorí kritici na jeho adresu uvádzajú, že sa v Palestíne nenarodil a dokonca podstatnú časť života prežil v exile. Naozaj, narodil sa a študoval v Egypte, ale pochádzal z rodiny palestínskeho vysťahovalca. Mal preto možnosť prežiť pocity príslušníka národa zbaveného vlasti a vyhnaného do cudziny. Navyše Egypt bol iným arabským krajinám vzorom a v istom zmysle ho považovali za vodcu arabského sveta. Dokonca je vzorom spolunažívania moslimskej väčšiny a kresťanskej menšiny, čo tiež malo na budúceho vodcu Palestínčanov veľký vplyv. Arafatovi sa počas desaťročí podarilo po celom svete zviditeľniť palestínsku otázku a získať medzinárodné uznanie. Možno voči nemu mnohé namietať, ale dnes mu nik nemôže odňať to postavenie, ktoré má medzi Palestínčanmi. Americké úsilie v tomto smere iba zvyšuje nepopularitu tejto superveľmoci v arabskom svete. Fenomén terorizmu Terorizmus môže mať najrozličnejšie podoby a formy. Jedno poučenie z dejín platí ako axióma: nemožno ho zlikvidovať výlučne vojenskými prostriedkami, ale treba eliminovať i jeho politické korene. V prípade palestínskeho terorizmu je dôležitá jedna okolnosť: hoci sa odveta izraelských orgánov zameriava na územia, ktoré by mali byť pod palestínskou správou, odohráva sa na okupovanom teritóriu. Nepochybne časť Palestínčanov neuznáva existenciu štátu Izrael a dodnes sníva o jeho zničení, no násilnými prostriedkami sa ich nikdy nepodarí izolovať a oslabiť vplyv ich názorov. Ak by Palestínčania vládli vo vlastnom štáte, svetová verejnosť by prípadné pokračovanie teroristických akcií na území Izraela posudzovala inak ako dnes. Pravda, títo Palestínčania majú väzby napríklad na Irán, Irak alebo Líbyu. Žiaľ, na oboch stranách majú priveľký vplyv extrémisti, ktorým pravdepodobne vyhovuje neistá situácia. V prípade Palestínčanov to môžu byť väzby na naznačených zahraničných podporovateľov a sponzorov. V prípade Izraelčanov je to zrejme tiež čosi podobné, snaha vyvolávať v Židoch pocit, že Izrael stále potrebuje ich pomoc a podporu. Pravda, Izrael je vo veľmi citlivej oblasti našej planéty a ak by sa táto hra vymkla z rúk organizátorom, malo by to nedozierne dôsledky.
