Politika kultúry v Indii
Na kultúru sa často nazerá ako na niečo apolitické, ale ako jedno z vyjadrení vnútorného sveta človeka odráža názory a túžby. Je obrazom existujúceho a toho, čo existovať má. Vo svojej podstate je preto vysoko politická. Kultúru často využívajú držitelia moci na formovanie spoločnosti do žiadúceho stavu. Dnes je kultúra v tzv. vyspelých politických systémoch odsúvaná z tohto hľadiska na okraj. Ale v chudobných, rozvojových štátoch, kde sa sily ovplyvňujúce vývoj spoločenského systému nachádzajú omnoho bližšie pod povrchom, má jasne politický odkaz. Poskytuje tradičné spôsoby vyjadrovania, ktorým rozumejú i ľudia bez moderného vzdelania. Mnohé z týchto krajín sú naviac pomerne mladé útvary. Na rozdiel od európskych, história ich štátnosti väčšinou nesiaha pred druhú svetovú vojnu. Politické elity tam preto pokladali za svoj prvoradý cieľ „vybudovanie“ národa ako záruky prežitia štátu. Len výnimočne sa to dialo prostredníctvom úsilia spojiť do jednotnej kultúry prvky všetkých etnických a náboženských skupín žijúcich na danom území. Zväčša politická moc sledovala asimiláciu slabších entít. Podobný obraz poskytuje dnes India. Vládnuce pravicové strany spojené s hinduistickými náboženskými rádmi, sa snažia vytvoriť z tejto multietnickej a mnohonáboženskej krajiny Hindustan - krajinu hinduistov s jednotnou kultúrou. Zneužívanie mytologizovaných riek Uctievanie prírody sa dá nájsť vo väčšine civilizácií a v značnej miere i v hinduistickej tradícii. Keďže tie najstaršie kultúry prekvitali v údoliach riek, Rieka bola personifikovaná, zbožňovaná a mytologizovaná. Ganga, či Ganges, bola známa pre svoju schopnosť zmývať hriechy, kúpanie v nej je preto v hinduistickej tradícii povinné. Rovnako tak Sindh, či Indus, bol nielen hranicou gangatického vnútrozemia a úrodných severoindických plání, ale živil tiež jednu z najstarších ľudských civilizácií. V súčasnosti sa však stali rieky centrom kontroverzií a ich uctievanie sa stalo súčasťou politiky. Predseda indickej pravicovej strany Bharatiya Janata Party (BJP, Indická ľudová strana), terajší premiér Vadžpají, viedol v roku 1997 malú skupinu 70 ľudí, aby si v Lehu, správnom stredisku kraja Ladakh, v strede chladnej horskej púšte na severe Indie, uctili Indus. Festival nazvaný Sindhu Darshan bol charakterizovaný ceremóniou, počas ktorej sa vody Gangy vyliali do Indusu. Malo to symbolizovať stretávanie sa indických kultúr, národnú integráciu i priateľskú ruku natiahnutú k Pakistanu. Ale vytvorenie takéhoto festivalu v oblasti, ktorá je prevažne budhistická a je časťou problémového štátu Džammú a Kašmír, posúva jeho význam do trochu inej polohy. Keď BJP vyhrala voľby a prišla k moci, to, čo sa začalo len ako návšteva rieky Indus v Ladakhu, získalo podobu oficiálnej púte podporovanej ministerstvom. Naviac, termín púte vybrali tak, aby sa prekrýval s tradičnými ladackými slávnosťami, ktoré tiež lákajú turistov a tým dávajú celej akcii medzinárodné pokrytie. Bolo to tiež pokusom zaradiť Ladakh do hinduistického priečinka a jeho kultúru zobraziť ako v zásade hinduistickú. Uctievanie rieky sa praktizuje v regióne bez väčšieho podielu hinduistického obyvateľstva a bez histórie podobných tradícií. Turistom má festival odovzdať nenápadný odkaz, že počas návštevy Ladakhu nie sú v druhom Tibete, ale v Indii. Indickosť sa potvrdzuje vykonávanými rituálmi. Takéto „vyhľadávanie tradícií“ slúži zväčša na získanie pocitu, že národ je všadeprítomný a nesmrteľný. A neostalo pri rituáloch. Vládnuca BJP tiež vyzvala vedcov, aby uskutočnili výskum o Induse a vytvorili tým materiál pre propagandu, hovoriaci o výnimočnosti rieky v dejinách a kultúre národa. Nové ,,tradičné“ oslavy Aj ostatné toky a elementy v prírode majú zaradiť do schémy potvrdzujúcej „indickosť“ Indie. Indickosť sa v tomto prípade chápe veľmi úzko, zo zorného uhla hinduistu z vyššej kasty, pochádzajúceho zo severnej Indie. Už dávno posvätná Ganga, znečistená a kontroverzná, sa stala centrálnym bodom oslavovania a zbožňovania. Rituály sa tradične obmedzovali len na niekoľko miest, označujúcich dôležité body na jej ceste k moru. Gangotri, kde sa rieka vynára spod himalájskeho ľadovca, sa oslavuje najčastejšie. Rovnako tak jej sútoky a miesto, kde vyteká z Himalájí do planín - Haridwar. Všade tam stáli aj chrámy, hrajúce historicky dôležitú úlohu, okolo väčšiny z nich neskôr vznikli mestá a, samozrejme, obchod. Lenže uctievanie sa rozšírilo aj do iných miest. Príkladom je pomerne nový Rišikeš, populárny medzi západoeurópskymi a americkými hippies a dôchodcami, ktorí sa rozhodli uchýliť sa doň na úteku pred ruchom a hlukom Haridwaru. Tradičným miestom pre arti, festival pri ktorom sa spievajú hymny, recitujú mantry a zažaté olejové lampy sú obetované rieke, bol Haridwar. S rastúcou militarizáciou pravice v krajine sa tieto sily snažili rozšíriť svoj vplyv na poli kultúry tak ďaleko, ako je to len možné. To pravdepodobne vysvetľuje duplikáciu arti, jeho prenesenie z Haridwaru aj do Rišikešu. Čo je ešte zarážajúcejšie, rituál sa nekončí iba pri vzývaní prírody. Nakoniec sú chválené Matka India a Sanatan Dharam - organizovaný náboženský poriadok, ktorý predpokladá nadradenosť jedného nad druhým, hierarchickú štruktúru spoločnosti a sveta. Ide o mimoriadne agresívny spôsob vyhlasovania nadradenosti jedného náboženstva nad všetkým ostatným. Ostatné dimenzie Šírenie rituálov a ich upravovanie má i nenápadnú ekonomickú dimenziu. Budovaním posvätných miest a vykonávaním obradov po celej dĺžke toku rieky obmedzuje militantná pravica prístup k prírodným zdrojom. Inak povedané - voda patrí len pravoverným, iba tým pravým obyvateľom Indie - hinduistom. Menšinové skupiny a disidenti v rámci hinduizmu sú vylúčení. Z pohľadu životného prostredia znamená nadradenosť viery nad všetko ostatné a nadradenosť „národa“ nad prírodou to, že využívanie prírodných zdrojov v prospech viery, či „národa“ je vysvetliteľné a ospravedlniteľné. Príroda je podľa toho na najnižšom stupienku hierarchie a preto si nezaslúži ochranu. V príbehoch oboch riek možno nájsť identický prvok - kultúrne privlastňovanie. Pri Gange je nástrojom rozšírenie niečoho, čo už existovalo, Indus ilustruje „vynájdenú“ tradíciu. Má to prirodzene cieľ - prebudovanie multikultúrnej Indie na krajinu s jednou tradíciou, jednou vierou, jedným náboženstvom. Je prirodzené, že presadzovateľom krokov je práve koalícia pravicových hinduistických strán a agresívne hinduistických náboženských skupín. Obe praktiky sú úplne neudržateľné, keďže závisia na patrónstve a politickej nálepke, ktorú dali krajine pravicoví extrémisti. Úsilie o uplatnenie hinduistického náboženského poriadku je útokom aj na slobodu tých, čo sa k hinduizmu hlásia. Toto náboženstvo totiž nikdy nebolo kodifikované, ani monolitné. Predpokladá to totiž, že len rešpektovaním príkazov „strážcov indickej kultúry“ možno dokázať vlastenectvo. Je jasné, že takýto trend môže byť veľmi nebezpečný.
