Niečo sa deje – buďme pripravení
Žijeme v kľúčovej epoche dejín, ktorá čiastočne pripomína hodnotové kvasenie pred Veľkou francúzskou revolúciou. Civilizačný projekt, ktorý založilo v 18. storočí osvietenstvo, sa vyčerpáva a nezadržateľne odumiera v bolestiach svojich nezamýšľaných dôsledkov. Neoliberálna dogma, ktorá napriek svojim zjavným praktickým zlyhaniam ovláda takmer celý svet, dramatickým spôsobom mení základnú ideologickú paradigmu a hranice sociálneho konfliktu. Vzťah k tomuto fenoménu určuje novú líniu antagonizmov v spoločnosti. Zároveň prehodnocuje i postoj k tradičným formám politického členenia na ľavicu a pravicu, ktoré nadobudlo význam práve po revolučných zmenách roku 1789. Lenže kým neoliberalizmus relativizuje ciele tzv. novej ľavice a novej pravice vytváraním ideologického konsenzu, opozícia voči nemu vyzdvihuje komplikovanejšiu identifikáciu záujmov. Je nesmierne dôležité pochopiť význam a smerovanie spoločenských pohybov, ktoré verejnosť začala vnímať najmä od masovej demonštrácie voči globálnemu kapitalizmu v americkom Seattli v roku 1999. Ak chceme rozumieť podstate zmien v súčasnom svete, musíme si uvedomiť, že živelné revolty sú iba zárodkom procesu, ktorý hľadá politickú formuláciu svojich výhrad a má všetky predpoklady na to, aby prerástol do nového typu politických zoskupení. Z politiky sa vytráca moc Odpor voči neoliberalizmu dnes často spája aj názorové prúdy, ktoré stáli donedávna na opačných koncoch ideologickej barikády. Sila protivníka a vážnosť situácie ich však v čoraz väčšej miere núti hľadať spoločné ciele, nájsť účinnú odpoveď na neoliberálnu expanziu a mobilizovať verejnosť voči ďalšiemu prenikaniu jej zhubných dôsledkov do spoločnosti. Vzhľadom na hlboké štrukturálne zmeny, ktoré so sebou neoliberalizmus prináša, sa už nedá proti nemu bojovať tradičnými prostriedkami. Ľavica ako celok už nemá principiálne spoločné záujmy, a to isté platí o pravici. Neoliberalizmus preniká naprieč oboma vyhranenými ideologickými smermi. Preto je nevyhnutné, aby sa sily bojujúce za spravodlivú, udržateľnú a humánnu spoločnosť spojili do jednej antineoliberálnej koalície tak, ako sa počas Veľkej francúzskej revolúcie dokázali zjednotiť progresívne sily proti aristokracii. Stojíme pred kvalitatívne úplne novou situáciou, s ktorou historicky nemáme prakticky nijaké skúsenosti. Vidíme, ako sa z politiky vytráca moc, ako sa kapitál čoraz väčšmi vymyká demokratickej kontrole, ako sa rast ekonomickej produktivity čoraz viac spája so sociálnym a ekologickým úpadkom, ako peniaze určené na rozvoj čoraz viac pohlcuje armáda. Neexistuje národná ústava, ktorá by bola pripravená na rastúci globálny trh. Štátne inštitúcie nemajú dostatočnú právomoc na riadenie globálnej ekonomiky, majú však postačujúce kompetencie na odovzdanie majetku do rúk nadnárodného investora, ktorého záujmom slúžia. Svetová obchodná organizácia, Medzinárodný menový fond a Svetová banka nemajú kompetencie a charakter demokraticky zvoleného parlamentu, majú však moc väčšiu ako monopolná politická strana v totalitárnom systéme. Ešte v roku 1995 sa optimisticky predpokladalo, že finančná liberalizácia povedie k pohybu úspor z rozvinutých do rozvojových krajín, k nižším cenám pôžičiek a vôbec k rýchlejšiemu ekonomickému rastu. No už o niekoľko rokov mal svet pred očami priveľa dôkazov, aby sa dalo zakryť, že sa stal pravý opak. Najmä ázijská finančná kríza v rokoch 1997 a 1998 odhalila, že skutočnou prioritou manažérov tzv. washingtonského konsenzu je podpora úzkych záujmov finančného kapitálu. Neoliberáli a ich globálna opozícia V tejto situácii môžeme celkom zreteľne pozorovať formovanie nadnárodnej politickej triedy. Tvorí ju spravidla elita politického a ekonomického establishmentu, ktorá mala vždy viac spoločného s elitami v zahraničí ako s ostatným obyvateľstvom svojej krajiny. Táto trieda má tendenciu vytvárať si vlastnú kultúru, ktorá si veľmi nevšíma hranice. Tie dnes pevne platia iba pre prostého človeka. Rodiaca sa globálna elita má vyhranené spoločné záujmy, ktoré by sa dali vyjadriť dokonca aj politickým programom. Nazvime si túto skupinu Neoliberálnou stranou. Hlavným zmyslom jej existencie je vyvíjať politický tlak na vlády jednotlivých krajín, aby deregulovali pracovné trhy, privatizovali štátne podniky a liberalizovali financie. Takéto ciele umožňujú spoluprácu vedúcich postáv popredných svetových ekonomík, hoci vo svojej vlasti by boli nútení správať sa ako politickí rivali. Preto môžu byť členmi Neoliberálnej strany Margaret Thatcherová, ako aj Tony Blair, George Bush, ako aj Bill Clinton, Gerhard Schröder, ako aj Helmut Kohl. Ak sú ich kandidáti na najvyššie funkcie štátu dostatočne populistickí – ako Clinton v USA alebo Fernando Cardoso v Brazílii – môžu získať vytúžený post povedzme kritikou zlej distribúcie trhovo riadených statkov. No hneď, ako sú zvolení, dajú manažmentu najväčších svetových bánk a obchodných korporácií k dispozícii ekonomiky svojich krajín v presvedčení (ako to pamätne vyjadrila Thatcherová), že „iná alternatíva nejestvuje“. Tak, ako sa vytvára zatiaľ iba virtuálna Neoliberálna strana, formuje sa aj opozícia voči nej. Trochu zjednodušene by sme mohli povedať, že v súčasnosti má dve krídla. Jedno sa založilo v rozvinutom svete a symbolizuje ho koalícia odborárov, environmentalistov, náboženských aktivistov, ochrancov ľudských práv a iných zložiek občianskej spoločnosti. Druhé krídlo sa zrodilo v rozvojovom svete, kde žije väčšina obyvateľov planéty. Zahŕňa široké spektrum ľudí – od roľníkov prinútených odstúpiť svoju pôdu poľnohospodárskym korporáciám a ťažobnému priemyslu cez politických vodcov ponížených a zbavených moci vo vlastných krajinách medzinárodnou finančnou byrokraciou až po občianske organizácie bojujúce za ľudské práva a demokraciu. Spočiatku boli záujmy oboch krídel takmer nezlučiteľné. Aktivisti z rozvojového sveta upodozrievali organizácie zo západných krajín, že im ide skôr o ochranu kvality života svojich členov ako o globálnu sociálnu spravodlivosť. Hnutie z rozvinutého sveta zasa dlhý čas nevedelo akceptovať odmietanie systému ekonomických sankcií ako neúčinného a nehumánneho nástroja na uplatnenie medzinárodného práva. Dnes sa však ich ciele zbližujú a jednotlivé sociálne hnutia (klasické i nové) vytvárajú najrozličnejšie aliancie na regionálnej i globálnej úrovni. Rýchlo totiž pochopili, že v tomto zápase nejde o vojnu Severu proti Juhu. Je to zápas za globálnu spravodlivosť, ktorý vedú nielen marginalizované vrstvy obyvateľstva, ale aj proletarizovaná stredná trieda a obete sociálneho štátu. Ten sa totiž ukázal byť iba dočasným kompromisom alebo time-outom, ktorý si občan vybral pri konflikte so silami trhu. Nová triedna polarita Pri zbežnom pohľade by sa mohlo zdať, že niekdajšie stredné vrstvy sa dnes môžu postaviť na čelo neodvratných zmien. Je to však veľmi zjednodušená romantizujúca predstava. Stredná trieda je dnes v podstate na predaj a za istých okolností sa môže stať dokonca najmenej spoľahlivým článkom v celom reťazci aktérov zapájajúcich sa do formujúceho sa globálneho sociálneho hnutia. Je totiž otázne, akým politickým smerom sa dediči klasických stredných vrstiev vydajú a či sa vôbec môžu vydať nejakým politickým smerom. Napriek obavám z nemalého konzervatívneho až reakčného potenciálu týchto skupín obyvateľstva si však trúfame poukázať na to, že nezanedbateľná časť niekdajšej strednej triedy preukazuje čoraz výraznejší entuziazmus pre politický zápas. Tieto vrstvy sú predurčené na to, aby vytvorili novú triednu polaritu založenú na novom antagonizme – na zápase o kontrolu prostriedkov na vytváranie a udržiavanie vlastnej identity. Nateraz sa zdá, že vízia o novej strednej triede ako predvoji spoločnosti predsa len nadobúda reálne kontúry. Podľa klasických predstáv revolučných radikálov mal proletariát celú spoločnosť humanizovať a emancipovať. Táto utópia skrachovala. Nové stredné vrstvy sú vo svojom poslaní bezpochyby úspešnejšie. Už len preto, že sa im darí napĺňať spoločnosť znepokojujúcou neistotou. Rastúce globálne sociálne hnutie sa často ponáša na zápas zamestnancov proti zamestnávateľom. Aj keď je to zjednodušené, na tomto príklade ľahko pochopíme, prečo sa nedá hovoriť o boji Juhu proti Severu. Pozícia národných politických lídrov v rozvojovom svete je totiž viac ako kontroverzná. Títo politici vystupujú proti arogancii a moci vyspelých krajín a na zasadnutiach v rámci OSN pravidelne hundrú na západný imperializmus. Súčasne sa nezabúdajú tešiť z výhod privilegovanej kasty, ktorá si zvykla žiť s bohatými a mocnými tohto sveta v nespochybniteľnom partnerstve. Preto aj rozvojové krídlo globálnej opozície robí zásadnú chybu, keď pristupuje k hlavnému problému ako ku geografickému antagonizmu. Čomu totiž nerozumie, je skutočnosť, že predstavitelia medzinárodných finančných inštitúcií pri negociáciách so zástupcami najchudobnejších krajín sveta rokujú s ľuďmi, ktorí patria do tej istej triedy ako oni. To znamená, že ich záujmy sú spoločné – na strane kapitálu. To všetko zvýrazňuje, že základné problémy tejto planéty nie sú schopné riešiť politické reprezentácie národných štátov. Napriek tomu cítiť v globálnom teritóriu naďalej výraznú absenciu politiky. Jednou z hlavných príčin tohto stavu je neexistujúca alebo skôr nevýrazná globálna verejnosť, ktorá je základným predpokladom možného politického zápasu o tento priestor. Inými slovami, v srdci problému globálnej politiky je absencia demokracie. Sociálne hnutia na jednej strane správne poukazujú na to, že v globálnych inštitúciách chýba elementárna demokratická štruktúra, na strane druhej je však rovnako pravda, že mimovládne organizácie tiež nereprezentujú ľudí, za ktorých hovoria. Ak vylúčime revolučné riešenie problému, potom paradoxne platí, že zápas za spravodlivú a udržateľnú planétu bude úspešný len vtedy, ak ho v konečnom dôsledku bude podporovať dostatok národných štátov. Preto je prvoradou úlohou globálnej opozície nájsť taký spoločný program pre pracujúcich všetkých národov, ktorý bude zároveň posilňovať ich národný boj za ekonomickú i sociálnu rovnosť. Takýto program zákonite musí podporovať národné demokratické hnutia a ich vodcov, ktorí chápu, že ľudské práva nemôžu byť garantované globálnym trhom, ktorý ich nerešpektuje. S revoltou prišlo svedomie Iste, môže sa zdať, že toto všetko sú predčasné úvahy, že globálne sociálne hnutie sa zatiaľ prejavuje iba ako živelná revolta, ktorá nič nevytvára. Tá však v sebe nemá negatívny obsah, ako sa to na prvý pohľad javí. Je hlboko pozitívna, pretože odhaľuje v človeku to, za čo vždy treba bojovať. S revoltou prišlo na svet svedomie. Revoltujúci človek odmieta, aby sa s ním zaobchádzalo ako s vecou a aby ho redukovali na objekt dejín. Revolta je vlastná informovanému človeku, vedomému svojich práv. Budúcnosť je základnou transcendenciou týchto ľudí. Niečo sa teda deje. Iba ten, kto nechápe, o čo tu ide, má chuť hrať sa klasickú hru na slepú babu medzi ľavicou a pravicou. Pod povrchom zatiaľ zdanlivo pokojnej všednosti tlejú čoraz zreteľnejšie zárodky obrovských globálnych zmien revolučného rozsahu, na čele ktorých budú stáť len tí pripravení. Ak netušíte blížiacu sa zmenu civilizačnej paradigmy, ak sa nechávate chlácholiť súčasným establishmentom, že dejiny už boli, ak podliehate vplyvu médií, ktoré sa usilujú kompromitovať, bagatelizovať alebo ignorovať rastúci globálny sociálny odpor – potom pravdepodobne nebudete rozumieť nasledujúcim riadkom, narúšajúcim vašu príjemnú predstavu o lineárnom vývoji smerom k prosperite. Náš seriál vás prevedie nielen dejinami klasických, moderných i postmoderných sociálnych hnutí, ale pomôže vám aj porozumieť zložitosti protirečení a konfliktov v dnešnom svete. Predstavíme vám hlavných aktérov súčasného zápasu za globálnu civilizačnú zmenu, načrtneme možné scenáre ďalšieho vývoja a zameriame sa na vysvetlenie trendu, ako sa z marginalizovaných občianskych skupín stáva politické hnutie svetového rozsahu. To všetko predkladáme s neskromnou nádejou, že diskusia informovaných ľudí o budúcnosti „ľavice“ by sa už konečne mohla pohnúť z roviny naivno-propagandistických fráz do zreteľnej a odvážnej formulácie politických cieľov potrebných v diametrálne odlišnom svete, pred ktorým stojíme.
