V tieni čínskych pavilónov
Ženám v tradičnej čínskej kultúre priznávali veľmi malé práva. Najmä v nižších a stredných vrstvách sa často stávalo, že dievčatá hneď po narodení zabíjali, pretože pre rodinu predstavovali zbytočnú záťaž. Ak dievča zostalo nažive, vyrastalo vo veľmi podradných podmienkach. Žena nemala právo samostatne rozhodovať o svojom živote, či už pochádzala z urodzenej alebo chudobnej rodiny, vždy sa musela podriaďovať potrebám mužských príslušníkov. Ženy šľachtického pôvodu sa museli už v detstve podrobovať bolestivému zmrzačeniu nôh, aby sa podľa mužských kritérií stali eroticky hodnotnejšími. Môže za to Konfucius V 6. storočí p.n.l. žil jeden celkom múdry filozof, ktorý sa podujal „vynoviť“ usporiadanie čínskej spoločnosti. Vymyslel veľmi zhubnú reformu, ktorá prikazovala, že „muž a žena majú bývať v dvoch oddelených častiach domu, nemajú mať vôbec nič spoločného. Ak muž a žena si navzájom odpovedajú, majú sa jeden druhému pokloniť“. Konfucius vyslovene žiadal, aby bola žena podriadená mužovi a nemala nad ničím moc. Tieto odporúčania si mnohí Číňania zobrali k srdcu a vytvorili hierarchicky usporiadanú spoločnosť, ktorej základ predstavovala disciplína a poslušnosť – deti voči rodičom a žena voči mužovi, čo trvá dodnes. Najdôležitejšiu hodnotu v Číne vždy tvorila rodina. Čím väčšia, tým lepšie. V uzatvorených veľkorodinách mala aspoň aké-také postavenie hlavná žena, deti vedľajších žien sa pokladali za jej deti. Mnohoženstvo patrilo k bežnému javu, medzi hlavnou a vedľajšou ženou existoval dosť výrazný rozdiel. Čím ďalej na sever, tým viac sa čínske manželstvo podobalo monogamii. Tradičné čínske manželstvo sa prejavovalo veľmi silným patriarchálnym cítením. Manželský zväzok sa pokladal za rodinnú inštitúciu, nemal nič spoločné s láskou, jeho jediným účelom bolo zväčšiť rodinu. Samozrejme, vytúženým a očakávaným potomkom bol syn – dedič. Predsvadobné obrady pôsobia na európsky vkus komplikovane a zložito. Snúbenci sa museli podrobiť rozličným skúškam a oficiálnemu predstavovaniu novej rodine. Budúcej neveste rodina často pripomínala: „Správaj sa vždy podľa želania svojej svokry.“ Hun-jin, čínska svadba tvorila vyvrcholenie horúčkovitých príprav. Snúbenci dostávali aj také darčeky ako napríklad jablká. Tie pôvodne predstavovali oplodňovacie čaro, symbol manželského súladu. V mnohých krajinách existovala povera, že žena môže otehotnieť, ak zje jablko. V Prednej Ázii rovnako ako u Grékov zasvätili jablko bohyni Astarte a Afrodite. Pre vášnivosť k rozvodovému konaniu V tradičnom manželskom spolužití dochádzalo aj k nezhodám, jednou z možností riešenia nezhôd bol rozvod. Ten sa dokonca musel uskutočniť, ak sa objavila prekážka manželstva. Pod tým sa myslelo: ak o rozvod požiadali obidvaja manželia, ak si žena dovolila opustiť dom bez vedomia svojho muža, alebo manželská zmluva obsahovala falošné údaje. Muž mal právo na rozvod, keď žena bola neplodná, vášnivá, veľa rozprávala, kradla, žiarlila alebo trpela nevyliečiteľnou chorobou. Vdova sa mohla znovu vydať, no považovala sa za neslušnú osobu. Na počesť tých „slušných“ dal dokonca cisár postaviť slávobránu. Ak muž mal chuť na vedľajšiu ženu či ženy, dohadzovač mu dal adresu rodiny, ktorá mala otrokyne na predaj. Očitý svedok popísal takúto obhliadku z roku 1864: Nádejný kupec si prehliadol dievča celkom zblízka. Muselo obnažiť ruky až po ramená, nohy až po kolená, aby ukázalo, že nie je chromé, prikázal mu prejsť celú miestnosť a nahlas vysloviť niekoľko viet, aby dokázalo, že nemá rečovú chybu. Mnohoženstvo vraj podporovalo rýchle starnutie Číňaniek, ktoré dojčili svoje deti päť až šesť rokov. Treba pripomenúť, že svoje deti dojčili len chudobné ženy. Tie z vyšších vrstiev si najímali alebo skôr kupovali dojky. Život týchto žien mal často trpkú chuť. Trpký osud dojky Na ružiach nemala ustlaté ani dojka posledného čínskeho cisára. Ten vo svojich pamätiach o nej uvádza: „Jej manžel mal tuberkulózu, ale napriek tomu viedol dosť búrlivý život. Tri roky znášala jeho bitie a nadávky ako nejaký otrok. Zomrel, keď mu porodila dcéru. Práve v tom čase som sa narodil a v dome princa Čchunga hľadali dojku. Vybrali ju z viacerých uchádzačiek pre jej príjemný vzhľad a výživné mlieko. Aby uživila rodinu, pristúpila na veľmi ponižujúce podmienky. Nesmela sa vracať domov, vídať dcéru a denne musela zjesť misku bravčového mäsa bez soli. Za dva liangy mesačne sa z človeka stala dojná krava. Po troch rokoch zomrela jej dcéra na podvýživu. V dome princa Čchunga to pred ňou zatajili, aby vraj zármutkom neutrpela kvalita mlieka. V deviatom roku jej služby sa pohádala akási slúžka s eunuchom a cisárske vdovy sa ich oboch rozhodli vyhnať a moju dojku s nimi. Táto láskavá tichá žena, ktorá deväť rokov znášala všetky príkoria s náznakom úsmevu a s pohľadom upretým do diaľky, až teraz zistila, že jej vlastná dcéra už dávno nie je medzi živými.“ Postavenie ženy v každodennej realite nevyzeralo jednoducho. Dôstojnosť a slobodný život zostáva pre ňu nenaplneným snom. Úbohé „chodenie“ čínskych dám vymietlo moderné emancipačné hnutie ako symbol chorej triedy a nezdravej tradície. Odstránil ju v roku 1911 pád cisárstva, ktorý mal oslobodiť ženu a konečne jej zabezpečiť plnohodnotný život. Napriek mnohým medzinárodným dohodám a deklaráciám Čína už vyše päťdesiat rokov systematicky porušuje všetky základné ľudské práva žien: právo na život, reprodukčné právo a právo na vzdelanie.
