Volebné víťazstvo je odmenou i výzvou

Vladimír Špidla, predseda vlády Českej republiky a ČSSD

Narodil sa 22. apríla 1951 v Prahe. Po maturite študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej odbor história a prehistória. Diplomovú prácu na tému Založenie Živnobanky obhájil v roku 1976. Prešiel množstvom profesií - bol pracovník pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, archeológ, robotník na píle, zamestnanec mliekarne a skladu stavebných materiálov. V roku 1990 pôsobil ako podpredseda ONV pre školstvo, zdravotníctvo, sociálne veci a kultúru v Jindřichovom Hradci, kde bol potom v rokoch 1991 až 1996 riaditeľom Okresného úradu práce. V roku 1992 sa stal členom Predsedníctva Českej sociálnodemokratickej strany (ČSSD). V Poslaneckej snemovni po svojom zvolení za poslanca v roku 1996 viedol výbor pre sociálnu politiku a zdravotníctvo. Od 22. júla 1998 vykonával funkciu 1. podpredsedu vlády a ministra práce a sociálnych vecí, po nedávnych voľbách ho prezident Václav Havel vymenoval za predsedu českej vlády. Je druhý raz ženatý. Vo funkcii premiéra poskytol ako prvé exkluzívne interview pre zahraničné médium práve týždenníku SLOVO. Ako hodnotíte prvé dni v kresle premiéra? - Zdá sa mi toto obdobie celkom obyčajné. Išlo najmä o organizačnú prácu, niekoľko rokovaní a podobne. Nemám inú, zvláštnu skúsenosť. Pri tvorbe koaličnej zmluvy mohla ČSSD využiť svoj dobrý volebný výsledok a v zásade formovať ľavicový dokument. Lenže pri každodennej práci vo vláde a parlamente pravdepodobne bude musieť robiť veľa kompromisov. Ako chcete zabezpečiť, aby sa táto zmluva aj dodržiavala? - Predpokladám, že sme o zmluve rokovali dostatočne starostlivo a tí, čo ju podpisovali, vedeli, čo podpisujú. Myslím si, že ju teda budú v zásade dodržovať. Nemyslíte si, že vstup do koalície s pravicovými stranami a prípadné kompromisy, ktoré sa budú musieť robiť, by mohli sklamať ľavicovejších voličov ČSSD? - Ide o vládu, ktorá vznikla v systéme pomerného zastúpenia, čiže musí robiť kompromisy. A jej povinnosťou je tieto kompromisy dobre vysvetľovať a obhajovať. Pokiaľ to nedokáže, tak sklame. Ale to by čakalo aj takú vládu, ktorá by bola trebárs jednofarebná. Bohumínsky zjazd v roku 1995 viac-menej zakázal ČSSD spoluprácu s komunistickou stranou a niektorí pozorovatelia to vnímajú ako dnes už nie celkom odôvodnenú prekážku vytvorenia čistej ľavicovej koalície. Aký je na to váš názor? - To nie je neodôvodnená prekážka. Vtedy sa náš zjazd rozhodol dobre a to rozhodnutie má stále politickú aktuálnosť. Aké sú zásadné rozdiely, ktoré bránia spolupráci medzi ČSSD a komunistami? Čo by sa muselo v Komunistickej strane Čiech a Moravy (KSČM) zmeniť, aby sa stala štandardnou politickou stranou, aby bola spolupráca s ňou možná? - Problém spočíva v tom, že komunistická strana nie je sociálna demokracia. Preto je veľmi ťažké s nimi spolupracovať. Oni principiálne neopustili svoju základnú politickú ideu, teda, že treba prekročiť rámec demokratického a trhového systému a hľadať iné riešenie. To je utopistické, ale pre komunistov veľmi charakteristické a utópia potom viedla skoro vždy ku krutému násiliu. Teda stále pokladáte KSČM za antisystémovú vzhľadom na politický systém v Čechách? - Áno, som presvedčený, že ide o antisystémovú stranu, i keď sa momentálne drží v celkom demokratických pomeroch. Nedá sa usúdiť, že by pripravovala čosi, čo by bolo zásadné. Ale napriek tomu je svojou politickou štruktúrou antisystémová, zatiaľ čo my sme strana, ktorá v tomto smere antisystémová nie je. My chceme systém reformovať, a nie rušiť. Ide teda stále o ten istý problém. Nedávno slovenský parlament schválil novelu Trestného zákona, podľa ktorej sa zakazuje propagácia komunistických ideí. Čo si o tom myslíte? Môže to prísť aj do Českej republiky? - Samozrejme je tu vždy veľmi zložitá otázka, čo tvorca zákona chápal pod ,,komunistickými myšlienkami“. Ale pokiaľ mienil koncepciu diktatúry proletariátu a totalitného, násilníckeho systému, tak to je trestné vo všetkých rozumným krajinách. Záleží na tom, akou slovnou formou je to presne vyjadrené. Okrem výsledkov volieb do Poslaneckej snemovne má veľkú výpovednú hodnotu i volebná účasť, ktorá dosiahla 58 percent. Je to dobrá, či zlá vizitka pre politické strany? - Ako pri každom spoločenskom jave, tak aj tu sa dá povedať, že je to tak i onak. Tá motivácia na aktívnu účasť občanov vo voľbách je veľmi komplexná. To isté rozhodnutie – neísť k voľbám – môže mať naozaj mnoho veľmi komplikovaných a odlišných motivácií. V zásade by som však povedal, že väčšia miera náhod sa zakladá na tom, že ľudia sú v podstate spokojní. Na druhej strane demokratický systém je veľmi sprostredkovaný a rozhodovanie veľmi komplikované, preto môže vzniknúť i taký názor, že sa vlastne nič významné nedeje. Nevnímate to tak, že veľká časť tých, čo nešli k volebným schránkam, môžu byť frustrovaní ľudia, ktorí sa môžu raz pripojiť ku ktorejkoľvek strane? - Nie, myslím si, že nie. Ale stojí to za veľmi starostlivé sociologické a politologické rozbory, aby bolo jasné, čo sa vlastne stalo pohnútkou pre skupinu, ktorá nešla voliť. Štyridsaťdva percent naozaj nie je málo. Z nich bezpochyby 10 až 20 percent môžeme odrátať, pretože absolútnu účasť demokratický volebný systém nikdy nemá. Vo svete sa účasť pohybuje okolo 90 percent. Ostáva veľmi problematických 25-30 percent a až tu sa musíme pýtať, čo bolo dôvodom ich neúčasti na voľbách. Nie je to jasné, no zrejme ide o zmes príčin. Najpravdepodobnejším sa mi javí, že ľudia nevideli dôvod na radikálne zmeny a súčasne niektorí to vari cítili tak, že vývoj ovplyvniť nemôžu. V jednom príhovore týždenníka SLOVO sme tento problém naznačili vetou ,,v Čechách vlastne o nič nešlo“. Dalo by sa to podľa vás povedať aj takto? - Naopak, išlo o veľa – o rozhodnutie, či sa presadí ďalšie rozvíjanie koncepcie sociálneho štátu alebo nie. No myslím si, že to ľudia nevnímali až tak vyhranene, osudovo a som presvedčený, že najmä ku koncu volebnej kampane, povedzme posledných desať dní, to už považovali v zásade za rozhodnuté. V predvolebnej kampani v Česku sme zachytili – podobne ako teraz na Slovensku – diskusiu o dekriminalizácii používania marihuany. Aký je na to váš názor? - Môj názor na to nie je vyhranený. Nie som si istý, či súčasný prístup vedie k výsledku, ale nemám na to, jednoducho, uzavretý názor. To sú veci, ktoré sú mimoriadne odborné a nikdy neexistuje dostatočne zdokumentované jednoznačné stanovisko. Po parlamentných voľbách sa budú u vás konať aj voľby komunálne. ČSSD však nemá v porovnaní s úspechmi na celoštátnej úrovni až takú dobrú pozíciu v obciach a mestách. Čo s tým hodláte urobiť? - Máte pravdu, že naše zastúpenie na komunálnej úrovni je skutočne slabé. Má to dve súvislosti. Prvou je veľkosť členskej základne, pretože vždy majú silnejšiu pozíciu ľudovci s tradične rozsiahlou základňou. Silnejšiu pozíciu majú aj komunisti. Výnimku tvorí ODS. Jej pozícia je tentoraz dosť otrasená, takže otázka znie, čo sa stane v komunálnych voľbách. Naším zámerom je však jednoznačne posilniť voličskú základňu ČSSD. Teraz máme, ak sa nemýlim, asi päť percent starostov. Ak dokážeme o sto percent zlepšiť svoj výsledok, tak to stále bude iba desať percent. Ale musíme sa posilniť a ja verím, že teraz na to máme príležitosť. Predznamenáva vaša víťazná pozícia po voľbách trvalejšiu popularitu sociálnej demokracie, ktorá sa odzrkadlí aj vo zvýšení počtu členov vašej strany? Teraz máte len okolo 16 – 17 tisíc členov... - Fakt je, že posledný rok a pol sa prejavuje pozvoľný nárast členskej základne. Mali sme nárast, potom mierny pokles, ktorý však nebol katastrofálny, a teraz sa zase prejavuje nárast. Tak to vyzerá, že o tisíc, tisícpäťsto ľudí ročne. Dá sa nárast členskej základne nejako sociologicky rozoznať, či ide o mladých ľudí, z ktorých sociálnych skupín títo ľudia pochádzajú? - Keď sme si dali urobiť sociologický prierez sociálnej demokracie, ukázalo sa, že sa veľmi málo odchyľuje od priemerného veku populácie, a to sa zachováva. To je pre stranu, ktorá si zakladá na koncepcii všeľudovej strany, veľmi dôležité. Znamená to teda, že sa ČSSD stáva znova atraktívnou? - Áno, som presvedčený o tom, že sociálna demokracia sa v týchto voľbách stala trvalou súčasťou politickej scény Českej republiky. Hlavnou témou českej vnútornej politiky sa dnes stali stále nové otázniky objavujúce sa okolo pána Kavana. Chcete sa k tomu nejako vyjadriť? - Ako som včera avizoval, stretol som sa s pánom Jánom Kavanom, aby som si vypočul jeho komentár k „afére Srba“. Keďže sa neobjavilo nič, čo by zmenilo môj postoj k danému prípadu, zostáva naďalej aktuálne moje vyhlásenie z 24. júla tohto roku. Opakujem, že neexistuje žiaden iný záujem než dôsledné vyšetrenie všetkých súvislostí, ktorých sa „aféra Srba“ dotýka. Pán Kavan ma uistil, že ak o to bude požiadaný, bude orgánom činným v trestnom konaní pri vyšetrovaní maximálne nápomocný. Ďalej som si s veľkým záujmom vypočul informácie pána Kavana o jeho činnosti ako predsedu OSN. Hovorili sme tiež o tom, či nehrozia určité riziká alebo komplikácie v súvislosti s časovým skĺbeím agend všetkých funkcií, ktoré pán Kavan v súčastnosti plní. V postavení sociálnodemokratickej strany v Čechách a sociálnodemokratických strán na Slovensku je až zarážajúci rozdiel. Ako si to vysvetľujete? - To je pre mňa mimoriadne ťažká otázka. Môžem povedať hádam len toľko, že politická situácia na Slovensku je komplikovanejšia ako v Českej republike, pretože u vás sú – aspoň ako to ja pozorujem – všetky veci oveľa vyhranenejšie a politická scéna je roztrieštenejšia. Jediné, čo môžem ponúknuť, je hypotéza, že pre nás mohlo hrať dôležitú úlohu to, že sa nám podarilo vďaka sociálnej demokracii v zahraničí nadviazať na tradičnú líniu a značku. Takže nám sa podarilo, že vznikla autentická sociálna demokracia, ktorá nijakým spôsobom nebola ohrozená komunistickou stranou. My nie sme postkomunistická sociálna demokracia, my sme sociálna demokracia. Opačne je to však v Maďarsku a v Poľsku, kde sa takáto transformácia z komunistickej strany na sociálnu demokraciu podarila... - Zdá sa, že československý priestor je sociálne a kultúrne odlišný od Maďarska a Poľska, a teda sa tam môžu odohrávať iné scenáre a niektoré veci môžu prinášať iné dôsledky. Je pre vás Robert Fico sociálny demokrat? - Myslím si, že by nebolo správne, keby som sa vyjadroval k takým aktuálnym otázkam pred parlamentnými voľbami na Slovensku. Navyše, Smer je na svete zo dva roky a to je čas, za ktorý sa nedá posúdiť jeho jadro. Nehovorím to z opatrnosti, no uvedomte si, že keby som bol normálny historik, politológ alebo intelektuál, trúfol by som si azda povedať veci, ktoré sú vyostrené, hypotetické a o ktorých by sme mohli diskutovať. Teraz som však premiér susedného štátu... Neobávate sa, že spolužitie s pravicovými stranami vo vládnej koalícii bude mať na ČSSD podobný vplyv, aký malo spolužitie v pravicovej koalícii na SDĽ? - Myslím si, že nie. Z jednoduchého dôvodu – víťazom volieb sa u nás stala sociálna demokracia a celkový politický aranžmán vlády vychádza z tohto víťazstva. To je jasné. Napriek tomu, že mnohí predpokladali, že nás negatívne politicky zasiahne napríklad zmluva s ODS o politickej stabilite, čiže tzv. opozičná zmluva, ukázalo sa, že nezasiahla. Ide vždy o kombináciu pomeru a politického prístupu. Teraz je ten výsledok dokonca výrazne lepší ako v minulom volebnom období. Myslím si teda, že to zvládneme. Hypoteticky povedané, spolupráca by mala mať z hľadiska volebného výsledku horší účinok pre pravicové strany ako pre sociálnu demokraciu? - To áno, ale ona môže mať lepšie dôsledky najmä pre Českú republiku. Po prvé, v akomkoľvek rozhodovaní je prínosom, ak máte k dispozícii skupinu primerane nehomogénnu. Potom je rozhodovanie vždy efektívnejšie. Po druhé, ak máme všeobecný strategický cieľ – vstup do Európskej únie, tak je v záujme ČR, aby sme vo vláde mali štruktúru, ktorá môže siahnuť do všetkých politických štruktúr EÚ. Inak by sme boli izolovaní, a to by nebolo dobré. Aký máte názor na toľkokrát opakovanú tézu o výnimočnosti česko-slovenských vzťahov? Ak obe naše krajiny vstúpia do EÚ, budú tieto vzťahy naďalej nadštandardné? - Ten vzťah je výnimočný, pretože naše dejiny sú výnimočné. Ide o spoločný historický osud, o kultúru, ktorá síce nie je celkom spoločná, ale sa navzájom veľmi ovplyvňujeme, o jazyk, ktorý nie je jeden, ale nie je prekážkou, o úplne prirodzený a voľný pohyb ľudí, ktorí sa ženia a vydávajú. Čiže podľa môjho názoru je v našom záujme, aby sa tieto vzťahy rozvíjali a najmä, aby sme využívali potenciál, ktorý v nich je. Ak však Česko vstúpi do EÚ skôr ako Slovensko, tieto vzťahy budú obmedzené, minimálne ten voľný pohyb... - To určite áno. Pokiaľ budeme členmi únie, tak budeme postupovať ako jej členovia. Ale musím zdôrazniť, že pri úvahách o postavení Slovenska sa budeme usilovať ovplyvniť ho pozitívnym spôsobom, a to pri všetkých príležitostiach. Nech ktokoľvek z českých politikov v zahraničí rokuje, tak sa vždy snaží, aby sme vstúpili do EÚ v jednej vlne a aby sa o začlenení Slovenska do NATO rozhodlo už teraz na jesennom summite v Prahe. Veľa mladých a kvalifikovaných ľudí zo Slovenska pôsobí v Česku. Hovorí sa, že v samotnej Prahe žije alebo pracuje až stotisíc Slovákov. Má to pre vás nejaký prínos alebo nie? - To viete, že áno. O tom niet pochýb. Akýkoľvek talentovaný človek je prínosom. Akýkoľvek slušný, obyčajný človek je prínos pre každý štát, v ktorom žije. V západnej Európe socialistické a sociálnodemokratické strany prehrávajú jedny voľby za druhými. Sú prehry len dôsledkom výmeny politických elít, alebo sa v tom skrýva čosi hlbšie? - Pred krátkym časom zase konzervatívne strany prehrávali jedna za druhou, takže tá rovnováha bola asi 13:2, čiže pomerne výrazne v prospech sociálnej demokracie. Ide o prirodzený politický pohyb. Tiež som zachytil, že v nemeckom politickom uvažovaní sa objavuje otázka, ktorú sme si položili pri voľbách – konfrontácia koncepcie sociálneho štátu a minimálneho liberálneho štátu. V niektorých krajinách sociálna demokracia prestala túto úlohu zreteľne plniť. Sociálna demokracia akoby stratila tradičných klientov napríklad vo Francúzsku, kde nezamestnaní a ľudia práce prestávajú voliť ľavicu, ale často podporia extrémnu pravicu. Je to tým, že extrémna pravica používa silnejšie odkazy, alebo vyrukovala s novými témami, ako je bezpečnosť v prímestských štvrtiach? - Podľa mňa to nie je tým. V dejinách sa to už stalo. V určitej situácii sa objavujú extrémne názory a k nim sa pripája množstvo tradičných voličov ľavice. To riziko existuje a treba mať vždy na pamäti, že základná sociálna štruktúra spoločnosti je podľa Gausovej krivky. Existujú aj nové riziká a nové otázky, na ktoré sociálna demokracia nenašla zodpovedajúcu, pochopiteľnú odpoveď. Vecne môže byť sociálnodemokratická odpoveď správna. Aj francúzski socialisti mali bezpochyby správnu odpoveď, ale ju nedokázali vysvetliť. Nepredznamenáva nástup pravicového extrémizmu a celoeurópskej intolerancie, aká sa už vyskytla pred druhou svetovou vojnou, niečo podobne zlé? - V takejto situácii sa nenachádzame. Treba si uvedomiť, že okrem toho, že medzi dvoma svetovým vojnami vládlo v Európe veľké napätie, existoval tu jeden významný štát – Nemecko, ktoré bolo absolútne zdevastované a v rámci Versaillského systému sa z toho nemohlo dostať. Nedá sa to čiastočne aplikovať aj na dnešný globálny svet? Existuje tu tretí svet, ktorý je morálne, ekologicky i sociálne zdevastovaný, narastá napätie a od 11. septembra 2001 existujeme v úplne inom geopolitickom rozpoložení. V Európe síce dajaké vnútorné napätie nevládne, ale nejako podvedome sme šponovaní k tomu, že dajaký konflikt je stále v pozadí? - Sčasti je to úvaha, ktorá sa dá rozviesť, ale na druhej strane vtedajší konflikt, ktorý vyústil do druhej svetovej vojny, vyplynul z toho, že takto zdevastovaná bola najvyspelejšia alebo jedna z najvyspelejších krajín, európska mocnosť prvého stupňa. Vaše úvahy by sme mohli rozvíjať, keby došlo k obdobnému rozvratu v USA. Ale to nehrozí. Nárast pravicového extrémizmu sa netýka len politických strán. Aj v občianskej spoločnosti rastú javy ako intolerancia, xenofóbia, rasizmus... - Myslím, že nie. Vezmime si napríklad Le Pena, v druhom kole zúfalo neprešiel, v parlamentných voľbách tiež neuspel... Áno, existuje tu nervozita. Ale, našťastie, demokratické systémy ešte nie sú do takej miery narušené, že vo chvíli, keď to bolo zjavné, že by naozaj mohol dostať nejaké významné hlasy, tak získal iba jedného poslanca. A aj ten je spochybniteľný... Situácia sa teda týmto smerom neposúva, no existuje tu určité podhubie a je väčšie, ako by zodpovedalo normálnemu politickému vývoju. Nemali sme na mysli politicky prejavený rasizmus, ale skôr latentný. Česká republika investujete množstvo finančných zdrojov do rozličných kampaní proti rasizmu. Bude nová česká vláda v riešení tohto problému pokračovať? - Samozrejme. Bolo by riskantné to zjednodušovať. To, že existujú predsudky, ktoré majú i rasistické korene, o tom vôbec niet pochýb, pretože každý človek má chtiac-nechtiac predsudky. Osobnosť nikdy nie je stelesnená sloboda, ale skôr pasca, v ktorej sa nachádzame, ako hovoril Ernst Bloch, a vymeniť ju nemôžeme. Tento problém sa vynára vtedy, ak individuálny predsudok začne mať takú hustotu, že sa môže stať politicky produktívny. To je podľa mňa to nebezpečenstvo. Pokiaľ nie, je to otázka osobnej histórie, skúseností. Tolerancia, najmä cez kultúry a zložitejšie odstupy, je vlastne akousi vysokou školou citu. To nie je záležitosť rozumu, ale citu. Sú ľudia, ktorí citovou výchovou vďaka škole, politike a osobným skúsenostiam prejdú, a iní zase prejdú inou. Takže tam, kde sa predsudky nemôžu stať základom politicky produktívnej akcie, tak je to normálne. Ide o úlohu civilizačnú a vzdelávaciu, pretože mať menej predsudkov je iste aj pre človeka obohacujúce. Nemáte obavy, že nástupom pravicových strán k moci v Európe sa trochu zabrzdí proces rozširovania EÚ, keďže sú to práve sociálnodemokratické strany, ktoré majú programovo stanovené, že podporujú rozširovanie? - Toto riziko existuje. No keď sa pozriete na globálne súvislosti, uvidíte zreteľne, že je tu jedna superveľmoc – USA, potom existuje niekoľko potenciálnych alebo už existujúcich mocností ako Čína, podceňovaná Brazília, ktorá začína byť mimoriadne silná a to i v oblasti počítačov, lietadiel a podobne, Japonsko, Rusko a Indiu tiež nemožno podceňovať. Pokiaľ sa súdni európski politici akéhokoľvek smeru pozrú na túto súvislosť, tak vedia, že ak by Európa nedokázala pokračovať v integračnom procese, bude v situácii ako Taliansko v stredoveku. To znamená, že civilizačne bude síce zaujímavá, ale politicky celkom bezvýznamná a odsúdená na to, aby prežívala vplyvy jednotlivých interventov. V skutočnosti i prevažujúci pravicový smer – koniec koncov vyjadrenia Jacquesa Chiraca sú v tomto smere zreteľné – musí dôjsť k záveru, že je v národnom záujme jednotlivých európskych štátov rozšíriť EÚ. Váš postreh mal jemne federalistický nádych. Kedy sa dočkáme prvého premiérskeho prejavu v prospech federácie, respektíve, kedy prídete so svojím termínom typu ,,Európa národov“, ako je dnes veľmi populárne. Kedy vystúpite so svojím názorom na úniu? - Nemôžem odpovedať jednoznačne, ale v každom prípade som presvedčený, že sa Európa musí stať demokratickou mocnosťou, že musí mať vojenskú a diplomatickú schopnosť formovať globálny svet. Som presvedčený o tom, že musí mať efektívnu zahraničnú a bezpečnostnú politiku, a teda i zodpovedajúcu vojenskú silu. Bývalý minister zahraničných vecí ČR Jan Kavan sa stal šéfom veľmi prestížneho, i keď hádam často nefunkčného organizmu, ako je Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov. Čo od tejto funkcie očakávate? Môže prísť Česko s nejakými produktívnymi nápadmi na zlepšenie fungovania OSN ako takej? - Keď si uvedomíte, nakoľko komplikované otázky rieši OSN, tak by som si nebol istý, či je to nefunkčná organizácia. Pretože sú celkom zreteľné úspechy, hoci existujú aj neúspechy. Úspech je bezpochyby Kambodža a Timor, neúspech napríklad situácia na Strednom východe. Keď sa na to pozrieme takto, nemyslím si, že je to nefunkčná organizácia. Vaša poznámka o efektivite nie je sporná v zmysle efektivity vnútorného manažmentu OSN, ale nastoľuje sa aj otázka, či vôbec existuje priestor pre väčšiu politickú efektivitu. Pretože tá má svoje medze, ak sa majú dodržiavať zásady, ktoré hovoria, že tí najmenší majú celkom rovnocenný prístup. Aj keď nie vzhľadom na Radu bezpečnosti, kde je jasné, že veľmoci majú inú pozíciu ako ostatné štáty. Napriek tomu tu existuje miera, ktorá je akceptovateľná. Ale otázka znie, kam to smeruje. Rozhodne by som však nepovedal, že OSN je neefektívna. Som presvedčený, že odviedla obrovský kus práce a že by bez nej bol svet omnoho horší. Ani teraz nie je práve dobrý, ale bol by horší. My sme schopní priniesť idey, najmä na vyriešenie niektorých lokálnych konfliktov, a máme schopnosť ponúknuť svoj prínos i pri celkovej reforme OSN. To však zodpovedá aj významu našej krajiny. Keď sú myšlienky dobré, tak sa dostanú do diskusie, ale že by sme sa my sami mali stať lídrom reformy OSN, to, myslím si, nezodpovedá našej váhe. Existuje vôbec vôľa, aby sa OSN zreformovala? - Opäť to neviem celkom presne posúdiť. Viem, že keď sa na čelo Medzinárodnej organizácie práce dostal terajší generálny tajomník, tak aspoň ľudia, ktorí systematicky sledujú jej aktivity, konštatujú, že pracuje dobre, čiže, reformovať takéto medzinárodné organizácie sa dá, ale niekedy záleží na období, v ktorom sme. No myslím si, že OSN nik nechce v pravom zmysle slova zrušiť a že po určitom čase hľadania sa jej pozícia zase posilní. Veľa ľudí pochybuje o oprávnenosti OSN. Nedávno dostali USA jednu z výnimiek, ktoré sú príznačné pre dnešný svet. Ako sa vysporiada svet s takou výnimočnosťou jedného hegemóna, ktorý si stále posilňuje svoju pozíciu bez ohľadu na to, že to v Európe vyvoláva pocit antiamerikanizmu? - Je to otázka dlhého a hlbokého historického vývoja. Keby som mal uviesť nejaký dôvod, prečo je vývoj v USA a v Európe odlišný, niečo v existenciálnom zmysle slova, tak podľa mňa je to preto, že na starom kontinente boli tie dve svetové vojny. Spojené štáty sú v podstate z môjho hľadiska niečo, ako by vyzerala Európa, keby v nej neprebehli svetové vojny. Európa sa rozmlátila v tých dvoch vojnách, všetky hodnoty obrátila hore nohami a pochopila, že všetko má svoje hranice a že tadiaľto cesta nevedie. Keď ste hovorili o Európe, spomenuli ste silnú spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Znamená to, že sa prikláňate k názoru, že takáto spolupráca by po čase mohla nahradiť NATO? - To zase nie. Európa, aj keď si posilní svoju pozíciu, nebude hrať úlohu globálnej mocnosti. Ale keď už som povedal niektoré veci, ktoré nie sú celkom zvyčajné, tak by som ešte dodal, že hranice Európy sú podľa mňa na Sahare. Tu ide o základný, stredomorský priestor, ktorý sa stal jadrom európskej kultúry a do Európy patrí. Magreb je, aby som použil francúzske slovo, banlieue – teda predmestie pre Európu a tá musí mať takú schopnosť a takú kapacitu, aby mohla diplomaticky a politicky ovplyvniť svoje okolie. Od čoho takýto názor odvodzujete? Dnes sú predsa najväčšie podhubia fundamentalizmu v Magrebe - v Líbii, Alžírsku a Tunisku. Myslíte si, že sa to zmení, alebo že sa to, povedzme, vďaka potenciálnej prosperite Európy utlmí? - Podľa mňa je to zásadná otázka. Existujú určité dlhodobé historické danosti, z ktorých nemôžeme vystúpiť. Na druhej strane je tam zase Maroko, ktoré nie je práve jadrom fundamentalizmu... Ale tam tiež vládne diktatúra... - Isteže áno. Ja tiež netvrdím, že Magreb je západná Európa. Ale konštatujem, že nemôžeme nemyslieť na to, že ak sa nám nepodarí ovplyvniť, upokojiť a stabilizovať túto oblasť, budeme vystavení strašným problémom. A v zásade civilizačné jadro Európy je založené v Stredomorí a v tomto smere aj severná Afrika je okrajom a musíme brať do úvahy, že to nie je úplná cudzina. Je s nami až priveľmi prepojená a keď ju nezvládneme, bude nám zle. Na juhu je to teda Sahara. Ako ďaleko však podľa vás siaha Európa na východe? - Je jasné, že celkový bezpečnostný priestor, ktorý musí mať Európa na mysli, to je tá de Gaullova Európa – od Atlantiku po Ural. Rusko nemožno vylúčiť z európskeho uvažovania.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Radovan Geist a Ivan Štefunko