Reklama
Reklama

Zodpovední Mikloš, Jusko, Kohútiková

Chudobnému aj z hrnca vykypí. V prípade predaja Slovenského plynárenského priemyslu (SPP) jednému zostane prázdny hrniec, kým niekto iný môže jesť veľkou lyžicou
Počet zobrazení: 1088

Chudobnému aj z hrnca vykypí. V prípade predaja Slovenského plynárenského priemyslu (SPP) jednému zostane prázdny hrniec, kým niekto iný môže jesť veľkou lyžicou. V čase, keď poradca vlády pre predaj 49 percent akcií tohto lukratívneho podniku - Credite Suisse First Boston (CSFB) - začal pripravovať kúpno-predajnú zmluvu až po jej slávnostný podpis lietala slovenská koruna ako na hojdačke. Z hodnoty 50 Sk za dolár sa dostala na úroveň 44 až 45 korún. Vývoj ukázal, že k dátumu podpisu zmluvy bolo pre Slovensko výhodnejšie spraviť obchod storočia v euro. Nepozichrovaný vicepremiér Samozrejme, nik nie je jasnovidec, aby vopred s určitosťou predvídal, ako sa koruna bude na trhu správať. No tým skôr sa prezieravý gazda ,,pozichruje“. Odborníci tomu hovoria zabezpečenie sa voči prípadným kurzovým stratám, tzv. hedžing. V prípade obchodu storočia, ktorý sa udial v priamej réžii podpredsedu vlády pre ekonomiku Ivana Mikloša, sme tak neurobili. Zlaté plynárenské vajce sme predali za 2,7 mld. USD. V zmluvu o kúpe a predaji 49 percent akcií SPP z 18. marca 2002, na ktorej figuruje FNM a Ministerstvo hospodárstva SR a na strane druhej Ruhrgas, Gaz de France a OAO Gazprom, sa totiž o.i. uvádza: ,,Celková kúpna cena za všetky akcie je suma v hotovosti vo výške 2,7 miliardy amerických dolárov.“ Nielenže sme nevytlačili cenu o 50 až 60 miliárd korún vyššie (v „tendri“ zostal nakoniec jediný uchádzač a ten si mohol diktovať aj cenové podmienky predaja na úkor SR), ale posledné dni ukázali, že FNM na účet nedostal za 2,7 mld. USD očakávaných 130 miliárd Sk, ale len necelých 121 mld. Teda rozdiel deväť miliárd korún v neprospech Slovenska. O toľko menej bude mať vláda na prerozdelenie rezortom. Napríklad minister práce Peter Magvaši otvorene priznáva, že nedostane 65, no iba čosi nad 60 mld. Sk, a teda podľa jeho odhadov jeden rok dôchodkovej reformy tým nie je finančne pokrytý. Stratené „iba“ štyri miliardy Podpredseda vlády sa bráni tým, že kurzová strata z výnosu predaja SPP je „len“ 7,7 mld. korún. Spásonosne privítal hĺbkový audit hospodárenia plynární za uplynulý polrok, ktorý ukazuje, že investori doplatia ešte približne tri miliardy. A tak by sme mali stratiť „iba“ štyri miliardy. Navyše, 49 percent akcií rozvodných energetických podnikov aj Slovenskú poisťovňu sme predali v euro, a tam sme zase pri danom vývoji kurzu získali. Takže by to malo byť fifty-fifty. Aj keby sme akceptovali takýto druh sebaobrany vicepremiéra Mikloša, za ktorý by si zaslúžil aspoň hnedý opasok, treba sa spýtať, kto nesie zodpovednosť za nezodpovedne pripravenú zmluvu o predaji SPP? Pre časť odborníkov z oblasti plynárenstva je dodnes nepochopiteľné, prečo sa neakceptoval návrh európskeho konzorcia Gaz de France a Ruhrgas platiť v euro. Ak je naozaj pravda, čo sa povráva, že doláre do tejto zmluvy presadila viceguvernérka Národnej banky Slovenska (NBS) Elena Kohútiková, potom sa treba spýtať, čo ju k tomu viedlo? Predsa konzorcium najskôr samo muselo dať pokyn bankám na nákup 2,7 mld. USD a prevod z eura tiež nie je z ich pohľadu zadarmo. Tlačový odbor NBS si svoje vedenie bráni tým, že z banky sa nik nevyjadroval o transakcii a už vôbec nie o mene, v ktorej sa dohodla kúpna cena. Podľa nej sme dali prednosť doláru pred eurom asi preto, lebo všetky energonosiče nakupujeme v dolároch. Pokiaľ ide o zaistenie kurzových rizík, NBS nie je účastníkom transakcie, a preto nemohla jej prípadný hedžing uskutočniť. Centrálna banka je len platobným agentom, ktorý vykonal platobnú transakciu, ba čo viac, jej predstavitelia tvrdia, že hedžing v takom veľkom rozsahu nie je možné v súčasnosti na trhu uskutočniť. Ale prečo NBS dlhý čas intervenovala a slovenská mena takmer prekonala historickú hranicu 50 Sk za dolár, no keď sa blížil termín podpisu zmluvy o SPP, ,,náhodou“ sa stiahla z obehu? Tu už by sa asi guvernér Marián Jusko či jeho pravá ruka E. Kohútiková nadarmo vyzúvali zo zodpovednosti. Ak už sme sa rozhodli pre dolárový obchod, potom podľa prezidenta FNM Jozefa Kojdu mala vláda prijať také rozhodnutie, aby sme z 2,7 mld. USD splatili len dlhy štátu. Ako na účet NBS peniaze prišli, tak by aj odišli a nič by sme nestratili. Absencia jasnej podmienky Bývalý generálny riaditeľ SPP Arpád Demko sa prihovára za kombináciu: v kúpno-predajnej zmluve mala byť formulácia, aby nám časť sumy zaplatili v dolároch, za ktoré mohol štát ďalej nakupovať z Ruska energonosiče, a druhá v euro na nákup mercedesov alebo francúzskeho vína. Ak by sme sa naozaj precízne na predaj pripravili, prichádza do úvahy aj tretia poistka, ktorá by nás nič nestála. Ľudia s dlhoročnými praktickými a odbornými skúsenosťami z plynárenstva namietajú, že na neopakovateľný predaj „zlatonosnej sliepky“ by sme nemuseli minúť veľa peňazí, lebo hedžovanie naozaj nie je lacná záležitosť. Dopredu totiž nik nevie, ako sa bude správať koruna voči doláru a teda, či zaistenie kurzového rizika nebudú vyhodené peniaze. Stačilo uplatniť zdravý sedliacky rozum a do zmluvy zakotviť jasnú podmienku: chceme 2,7 mld. dolárov alebo 130 mld. Sk - podľa toho, čo bude k danému termínu podpisu zmluvy pre Slovensko znamenať viac vo finančnom vyjadrení. To sme však v zmluve nenašli. Právnici navyše upozorňujú na paragraf 744 Menová doložka Občianskeho a obchodného práva: „Ak zmluva určuje, že cena sa rozumie pri určitom kurze meny, v ktorej sa má záväzok plniť vo vzťahu k inej mene, a ak dôjde po uzavretí zmluvy k zmene kurzového pomeru oboch mien, je dlžník povinný zaplatiť sumu zníženú alebo zvýšenú tak, aby suma v zabezpečujúcej mene zostala nezmenená.“ Podľa Mikloša privatizačná komisia pri príprave neopakovateľného predaja SPP posudzovala aj možnosť hedžingu. V prípade hedžovania USD voči euru by poplatok predstavoval 2,5 percenta z 2,7 mld. USD. Slovenská legislatíva však neumožňuje vyčleniť tieto prostriedky napríklad z príjmu FNM, či zo štátneho rozpočtu. Použitie prostriedkov fondu totiž presne vymedzuje zákon č. 92 z roku 1991. S týmto tvrdením zásadne nesúhlasí predseda Smeru Robert Fico: Zákon o veľkej privatizácii sme novelizovali viac ako 40-krát. Ak ide o obchod storočia, nič nebránilo vláde v skrátenom legislatívnom konaní v NR SR upraviť túto právnu nomu tak, aby sme umožnili FNM časť peňazí vynaložiť aj na hedžing. Ivan vďačný Ivanovi Rozdiel je len v tom, že ktosi má na mysli výhodný predaj z pohľadu Slovenska, niekto iný z pohľadu privatizačného poradcu. Nie náhodou si Fico položil otázku: Akú mieru zodpovednosti vyvodíme za obchod storočia voči CSFB? Podľa vicepremiéra pre ekonomiku sa však u nás používa tzv. prirodzený hedžing. To znamená, že privatizované podiely sa predávajú za USD a eurá. Napríklad pri predaji bánk a elektroenergetiky SR inkasuje v spoločnej mene EÚ a v prípade SPP, Transpetrolu a ďalších podnikov sa odpredaj uskutočnil v USD. Mikloš tvrdí, že pomer týchto predajov je približne rovnaký. Neostáva asi nič iné, len sa viac-menej stotožniť s Ficovými slovami, že z vopred pripravenej kauzy zadržania Ivana Lexu musí byť najšťastnejší sám Ivan Mikloš, ktorý vďaka rozsiahlej medializácii exriaditeľa SIS nemusí čeliť otázkam o kurzovej strate pri predaji SPP. Privatizačnému poradcovi CSFB by za takéto služby osobne nevyplatil ani korunu a domnieva sa, že by proces lepšie zvládli úradníci z ministerstva hospodárstva. Toto diletantstvo svedčí o kvalitách Mikloša ako ekonóma, ktorý sa namiesto rezignácie stal ešte aj ministrom dopravy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama