Úvahy z dna

Svoje ja neprerobíš. Taká je pravda a človek ju zväčša rešpektuje. Najmä ak sa riadi určitými zásadami. A tak pohľad na utrpenie, biedu, žobrotu, holé zadky zanedbaných detí, ľudí zlomených osudom, či húževnato mu vzdorujúcich, v nás, ktorí si hovoríme ľavica, obyčajne vyvolá pocit spoluzodpovednosti za náš, ale aj ich osud
Počet zobrazení: 947

Svoje ja neprerobíš. Taká je pravda a človek ju zväčša rešpektuje. Najmä ak sa riadi určitými zásadami. A tak pohľad na utrpenie, biedu, žobrotu, holé zadky zanedbaných detí, ľudí zlomených osudom, či húževnato mu vzdorujúcich, v nás, ktorí si hovoríme ľavica, obyčajne vyvolá pocit spoluzodpovednosti za náš, ale aj ich osud. Svet je drsný a čoraz krutejší aj napriek množstvu vzletných slov, bombastických reklám na nezriedka zbytočné veci a napriek búchaniu sa do pŕs. Kdekoľvek vo svete. Lebo na kolená možno dostať nielen jedného človeka, ale obrovské skupiny, národy, kontinenty. Bez ich pričinenia. Jednoducho – vďaka krutosti a nezáujmu mocných. A tak naplnený týmto nevymeniteľným stavom svojho ducha s nekonečným údivom počúvam prázdne reči tzv. osobností o potrebe modernej ľavicovej politiky, pričom majú zrejme predstavu, že na biednom a zanedbanom Slovensku sa dá robiť taká ,,ľavicová“ politika, akú robia napríklad vodcovia sociálnodemokratických strán vo vyspelej časti Európy. Vždy, keď počúvam tie reči, kladiem si otázku, kde tí ľudia vlastne žijú. A či majú vôbec nejakú predstavu, ako sa žije v našom štáte. Rád by som pritom neskromne pripomenul, že Slovensko sa končí na východe hranicou s Ukrajinou, na severe hranicou s Poľskom a na juhu s Maďarskom. O existencii Rakúska a Česka zrejme vedia, lebo tam chodia častejšie ako do miest a obcí patriacich k Slovensku, nechaných napospas biede a náhode. Iba raz za štyri roky oprášia staré mapy, počúvnu svojich mediálnych radcov a vykonajú spanilé zbieranie smotany do svojich predvolebných maselníc. Taký je obraz politikov, ktorí sa radi skrývajú za ľavicové slová, no s ľavicou majú pramálo spoločné. Platí to aj o novej strane založenej niekdajšími členmi najužšieho vedenia relatívne vplyvnej SDĽ, ktorá sa dnes vo výskumoch verejnej mienky potáca hlboko pod hranicou dôstojnosti. Premrhali, čo premrhať mohli, a dnes sa niektorí z nich usilujú zachrániť overeným spôsobom: ,,My nič, to oni!“ Aká je však reálna hodnota ich ľavicovosti? Na čom stojí? Na terminológii? Asi len na nej. A spoliehajú sa, že im opäť naletí občan, o ktorého nezakopli, ako je ich poslanecký mandát dlhý. Teraz budú znovu so solídnym výrazom v tvári presviedčať tohto bezočivo oklamaného voliča, že sú najlepší, nech len vhodí svoj hlas do volebnej schránky a o nič viac nech sa nestará. Ľavica sa musí zrodiť - nie obrodiť - niekde úplne inde. Musí vykvasiť z podhubia ďaleko mimo bratislavských centrál kabinetných strán. Ďaleko od húfov nenásytných funkcionárskych tajomníkov, predsedov, aparátčikov chabej duchovnej sily, no zato plných odvahy pobiť sa hocikedy o dobrý flek. Lebo ľavicová politika na Slovensku bola zatiaľ práve a možno len o tom. Oplakávať lanské snehy nemá zmysel a my na východnom Slovensku ani nefňukáme, ani nepanikárime. Prvé kroky pre naplnenie nových ľavicových vízií sa už urobili. Dúfam, že tým sa zasialo zdravé semeno. A možno už klíčia aj iné. Záujem prostých ľudí o reálnu politiku, a nie plané politikárčenie, nás napĺňa optimizmom viac ako predvolebné rečnenie. Ďaleko mimo hlučného a na seba namysleného centra, ktoré sa však správa ako najhorší provinciáli, bez štátnického nadhľadu, skromnosti a múdrosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984