Reklama
Reklama

Celibát nie je nevyhnutný pre kňazstvo

V roku 1993 pápež Ján Pavol II. vyhlásil: ,,Celibát nie je podstatný pre kňazstvo.” Ešte pred ním Druhý vatikánsky koncil deklaroval, že ide iba o záležitosť cirkevnej disciplíny, ktorá nie je teologicky nariaďovaná a ani nevyhnutná pre kňazstvo. Napriek tomu celibát nebol
Počet zobrazení: 744

V roku 1993 pápež Ján Pavol II. vyhlásil: ,,Celibát nie je podstatný pre kňazstvo.” Ešte pred ním Druhý vatikánsky koncil deklaroval, že ide iba o záležitosť cirkevnej disciplíny, ktorá nie je teologicky nariaďovaná a ani nevyhnutná pre kňazstvo. Napriek tomu celibát nebol zrušený a naďalej ho presadzujú za každú cenu. Počas minulých 30 rokov na celom svete odvolali z duchovného stavu vyše 110 tisíc katolíckych kňazov preto, lebo sa oženili. V súčasnosti je asi 30 percent všetkých kňazov ženatých. Aj to je príčinou alarmujúceho nedostatku celibátnych kňazov. Viac ako polovica z asi 400 tisíc farností nemá stáleho duchovného. Pritom vekový priemer existujúcich celibátnych kňazov je 55 rokov. Odhaduje sa, že v roku 2005 bude ich počet o 45 percent nižší a stav rímskokatolíckej populácie o 65 percent vyšší ako na začiatku tohto tisícročia. Ak chce cirkev zabezpečiť sviatosti pre všetkých svojich veriacich, bude sa musieť rozhodnúť pre jediné možné účinné riešenie - zrušenie povinného celibátu. Postavenie ženatých kňazov Mnohí zo ženatých kňazov stáli pred dilemou - nasledovať najvyššiu autoritu Boha, ktorý prostredníctvom Biblie hovorí, že muž a žena majú žiť v posvätnom manželskom zväzku, alebo nasledovať cirkevný zákon povinného celibátu. Viacerí sa rozhodli nasledovať vyššiu autoritu, a preto ich odvolali z duchovného stavu. Hoci porušili cirkevný zákon, neporušili rímskokatolícku vieru. Existuje množstvo cirkevných zákonov - tzv. kánonov, ktoré odobrujú pôsobenie ženatých kňazov pre duchovné účely. Podľa kánonu 290 každý vysvätený kňaz je stále kňazom, pretože vysvätenie je za kňaza, nie za duchovného, no na rozdiel od celibátneho kňaza nemôže zastávať duchovný post. Preto je ženatý kňaz exduchovným, nie exkňazom. No i preradenie kňaza z duchovného do laického stavu by podľa kánonu 4 z Trentského koncilu (1545-1563) nemalo byť možné. Najdôležitejší kánon 1752, tzv. zlatý, hovorí, že ,,spasenie duší... je vždy najvyšším zákonom cirkvi”. To znamená, že cirkevné zákony odporujúce tomuto prvoradému cieľu sú vlastne proticirkevné. Ak teda povinný celibát zabraňuje ženatým vykonávať duchovnú činnosť potrebnú pre spasenie človeka, tak je v protiklade s účelom existencie samotnej cirkvi. Navyše celibát vôbec nie je potrebný pre spasenie kňaza či veriaceho. Raná cirkev a sexuálna abstinencia História rímskokatolíckej cirkvi, v priebehu ktorej bolo mnoho kňazov, biskupov a dokonca i 39 pápežov ženatých, myšlienku ženatých kňazov podporuje. Na základe vtedajších židovských zvykov sa predpokladá, že okrem mladého Jána boli ženatí aj apoštoli a ich rodiny cestovali spolu s nimi. Podľa Nového zákona Ježiš poveril ženatého apoštola Petra, aby viedol cirkev. Na inom mieste sa hovorí, aby dekani, kňazi a biskupi boli ženatí a pre vedenie cirkvi mali skúsenosti z vlastnej rodiny. Samotný Pavol inicioval vznik mnohých komunít a nechal ich spravovať ženatými kňazmi. Raná cirkev existovala na princípe rodinne orientovaných komunít a kňazmi sa stávali muži vybraní ľuďmi na základe poznania evanjelia, nie podľa toho, či chcú žiť v celibáte. Rozhodnutia sa uskutočňovali spoločne, nie centralisticky. Celibát v podobe sexuálnej abstinencie existoval medzi pustovníkmi, mníchmi a ovdovenými ľuďmi a vážili si ho, pretože bol vecou ich rozhodnutia. Taktiež celibát u kňazov bola čisto osobná záležitosť a do začiatku 4. storočia sa nenariaďoval žiadnou legislatívou. Zmena rodinne orientovaných komunít na centralizovanú cirkev a následné zdôrazňovanie kňazského celibátu sa začali systematicky realizovať po roku 313, keď cisár Konštantín (306-337) legalizoval kresťanstvo v rámci Rímskej ríše. Tento krok motivovala najmä politika, i keď podporoval kresťanstvo, nikdy sa nestal kresťanom a naďalej uctieval rímskych bohov. Kresťanstvo štátnym náboženstvom Po vyhlásení kresťanstva za štátne náboženstvo cisárom Teodosiom I. (378-395) v roku 392 to prestalo byť iba záležitosťou duchovnou, ale i politickou a vojenskou, čo nenechalo bez zmeny ani spôsob existencie cirkvi. Kňazom udeľovali zvláštne sociálne postavenia, dostávali plat a tešili sa mnohým privilégiám. Biskupi získali spoločenskú autoritu a správu nad ľuďmi vo svojej oblasti. Mnohí významní Rimania príkazom cisára konvertovali, neskôr sa stali kňazmi a rýchlo sa dostali do vedúcich pozícií v cirkvi. Tam preniesli i svoje praktiky. Slávenie Eucharistie, predtým konané v rodinných spoločenstvách, sa zmenilo na omše zahrňujúce množstvo ľudí a stávalo sa rituálom odzrkadľujúcim obrady cisárskeho dvora. Objavili sa rozsiahle cirkevné budovy, súdy, nadriadenosť a podriadenosť. Bežní veriaci už nemohli pôsobiť v cirkvi, iba určení duchovní, ktorí neboli vyberaní demokratickým, ale aristokratickým procesom. Autorita sa preniesla zo ženatých na nových kňazov, ktorí začali sústreďovať okolo seba moc a vytvorili hierarchiu odzrkadľujúcu vládnucu triedu. Cirkev sa začala odkláňať od záujmov ľudí a uprednostňovala politikov. Prijala sa i rímska praktika, že ženy vnímali ako podradné voči mužom a nesmeli preto verejne vyjadrovať svoj názor a zastávať inštitucionálne posty, hoci sa v ranej cirkvi aktívne podieľali na náboženskom živote komunity. Neskôr sa Rímska ríša rozpadla, no prostredníctvom cirkvi jej systém pokračoval. Kresťanstvo teda ,,porazilo“ túto ríšu a jej polyteizmus, ale prebraté rímske a iné pohanské tradície ovplyvnili kresťanstvo a takto vzniknutý synkretizmus, vrátane celibátu, sa stal súčasťou cirkvi. Povinný celibát nemá pôvod v kresťanstve, ani v židovstve. Rituálna čistota kňazov bol pohanský koncept založený na jednostrannom vnímaní sexuality ako zlej, nebezpečnej a deštruktívnej činnosti dovolenej iba za účelom rozmnožovania. Pripisovanie zvláštneho významu celibátu tiež súviselo s rímskym zvykom zdržanlivosti od sexuálneho vzťahu s cieľom udržať si energiu pred bojom alebo športom, čo sa prenieslo i do liturgických praktík. Kňazom nariaďovali nemať vzťah s manželkou v noc pred slávením Eucharistie. Postupne sexualita, manželstvo a rodinný život začali byť zaznávané a celibát sa zdôrazňoval ako najvyšší stupeň svätosti, čo bolo vhodným nástrojom v rukách ctižiadostivých biskupov na zníženie autority ženatých kňazov. Formovanie osobitnej legislatívy Pravdepodobne prvé nariadenie tohto druhu sa objavilo v podobe kánonu 33 z Elvirského koncilu v Španielsku (roku 305), ktorý zakazoval duchovným mať sexuálny vzťah s manželkou a počať deti. Ak by v tom pokračovali, mali ich zosadiť z duchovného stavu. Kánon 3 z Nicejského koncilu (325) zakazoval duchovným spoločnosť žien okrem tých, ktoré sú mimo podozrenia vzniku prípadného vzťahu. Pápež Damasus I. (366-383) v roku 366 síce vyhlásil, že sa kňazi môžu ženiť, no nesmú mať sexuálny vzťah s manželkou. Manželia mali žiť ako brat a sestra a sľub ženy ohľadom sexuálnej abstinencie sa stal podmienkou pre manželstvo. V roku 386 sa konal Rímsky koncil vedený Siriciom (384-399), ktorý predtým opustil manželku a deti preto, aby sa stal pápežom. Na tomto koncile vydal nariadenie, ktorým zakázal dekanom a kňazom sexuálny vzťah s manželkou a v prípade porušenia sa im malo zabrániť v postupe na vyšší post. Leo I. (440-461) nariadil duchovným žiť s manželkou tak, aby sa formálne manželská láska zachovala, no bez fyzických prejavov. Malo to vyriešiť túžbu po manželstve a po posvätnom duchovnom stave a takto vyjadrovať vznešenosť ľudskej lásky. Ak sa však uskutočnil sexuálny vzťah, považoval sa za taký vážny hriech ako cudzoložstvo a duchovného zosadili. Koncily sa zaoberali aj otázkami, ako má takýto pár spávať, aby sa vyhol prípadným problémom. Nakoniec však koncily v Metzi (888) a v Mohuči (888) zakázali vzájomné spolužitie, lebo sa dala ťažko zaručiť sexuálna zdržanlivosť. Iný aspekt celibátu spočíval v tom, že duchovným po vysvätení neumožňoval vstúpiť do manželstva. Takéto zámery mali slúžiť k vytvoreniu jednoty v cirkvi, no tým, že boli v rozpore so základnými ľudskými právami, nestretávali sa so všeobecnou podporou a stali sa jednou z príčin rozdelenia cirkvi na západnú a východnú v roku 1054. Leo IX. (1049-1054) presadzoval celibát s cieľom odstrániť nemorálnosti v cirkvi, hoci k nej v skutočnosti prispieval i celibát. Neskôr Gregor VII. (1073-1085) ostro napádal kňazov žijúcich v manželstve. Videl v tom hrozbu pre ich odovzdanie sa cirkvi, lebo vraj môžu uprednostňovať viac svoju rodinu. Preto kňazi majú byť „ženatí“ jedine s cirkvou a veriacich majú vnímať ako svoje ,,deti“. V roku 1074 nariadil, aby každý, kto chce byť vysvätený za kňaza, zložil sľub celibátu. Ženatým zakázal vykonávať duchovnú činnosť a veriacim prijímať od nich duchovné služby. V roku 1095 Urban II. (1088-1099) nariadil, aby ženatých kňazov, ktorí neuposlúchnu dodržiavanie celibátu, uväznili pre dobro ich duší, ich manželky a deti predali do otroctva a majetok pripadol cirkvi. Týmto sa upevňovala pápežská moc a zväčšoval sa cirkevný majetok. Uzákonená podmienka na vysvätenie Zákon povinného celibátu ako podmienka na vysvätenie sa začal formovať v roku 1123 kánonom 21 z Prvého lateránského koncilu za pápeža Kallista II. (1119-1124), ktorý zákaz žitia s manželkou stanovil ako všeobecný zákon. Druhý lateránsky koncil roku 1139 za Inocenta II. (1130-1143) kánonom 7 zakázal uzatvorenie manželstva po vysvätení a existujúce manželstvá vyhlásil za neplatné. Duchovní sa museli oddeliť od svojich manželiek a rodín, inak ich zbavili duchovného postu a spolu s rodinami predali do otroctva. Ak mal byť nejaký ženatý muž vysvätený a súhlasila s tým jeho manželka, tá mala potom vstúpiť do kláštora a ich majetok prepadol v prospech cirkvi. Roku 1322 Ján XXII. (1316-1334) ustanovil, že iba neženatí muži môžu byť vysväcovaní, aby sa tak vyhlo prípadnému nesúhlasu manželky. Takto celibát slávil dlhoočakávané víťazstvo, ktorým sa však zničila tradícia ženatých kňazov a základ viery v zdravom rodinnom prostredí. Napriek zákazu sa objavovali prípady tajných manželstiev, ktoré inkvizícia postihovala. Počas celého úsilia o zavedenie celibátu sa ozývali hlasy proti tomu, no cirkev si vždy našla cestu, ako mocensky umlčať protesty. Za zmiernenie celibátu boli nielen cirkevní predstavitelia ako Ulrich Zwingli (1484-1531) a Martin Luther (1483-1546), ale i svetskí predstavitelia – rímsko-nemeckí cisári Karol V. (1500-1558), Ferdinand I. (1503-1564) a Maximilián II. (1527-1576). Neochota Vatikánu reagovať na tieto podnety viedla k reformácii a vzniku protestantských cirkví, ktoré úspešne skĺbili manželstvo a duchovné poslanie. Na koncile v Trente (1562-1563) všetky odporúčania na zmiernenie podmienok celibátu zamietli. Naopak, súhlasili so založením seminárov, aby už od mladosti pripravovali mužov na život v celibáte. Počas osvietenstva v 17. a 18. storočí opäť zosilneli námietky a po Prvom vatikánskom koncile (1869-1870) starokatolíci upustili od tohto zákona. Napriek tomu Vatikán naďalej radikálne odmieta akékoľvek snahy o zmenu a dokonca pápež Benedict XV. (1914-1922) vyhlásil, že cirkev považuje celibát za taký dôležitý, že ho nikdy nezruší. Negatívne dôsledky pretrvávajú Povinný celibát má vážne negatívne dôsledky pre ľudí a cirkev i v súčasnosti. Oddeľuje duchovného od veriacich a od spoločnosti, ktorá pozostáva z rodín, a nie z celibátnych ľudí. Popiera základné práva, znevažuje manželstvo a manželský sexuálny vzťah. Je príčinou nízkeho záujmu o kňazstvo, vytvára podmienky na vznik utajovaných sexuálnych kontaktov duchovných so ženami a narodenie sa detí z takýchto vzťahov. Stál i za mnohými sexuálnymi zločinmi, vrátane sexuálneho zneužívania a znásilňovania žien a pedofílie, ako o tom svedčí séria afér z USA. Prispieva k tomu, že približne 30 percent duchovných je homosexuálne orientovaných, pričom asi polovica z nich to i sexuálne praktizuje. Celibát má hodnotu iba vtedy, ak je slobodne zvolený. Zrušením jeho povinnej formy by cirkev mala k dispozícii vyše 110 tisíc dnes ženatých kňazov a pritiahlo by to nových záujemcov. Urýchlilo by sa priblíženie rímskokatolíckeho rituálu s ostatnými kresťanskými rituálmi, pretože tieto sú spojené s tradíciou ženatých kňazov. Takto by sa slová Vatikánu o ekumenizme zmenili na konkrétny skutok, ktorý by mohol odštartovať proces na zjednotenie kresťanských cirkví. Odstránilo by sa choré vnímanie vyššej duchovnosti celibátu nad manželstvom. Bol by to dôkaz toho, že si cirkev váži manželský zväzok a dôležitosť ženy i pre duchovného, čím by sa odstránilo znevažovanie úlohy žien ako manželiek duchovných. Ženatí kňazi majú skúsenosti s rodičovskou zodpovednosťou a s tým ako prežiť v tomto svete, čo celibát nikdy nemôže poskytnúť. Manželstvo duchovných by celú cirkev po mnohých stáročiach opäť navrátilo k pôvodnej cirkvi, spoločnosti a veriacim, od ktorých ju oddelila obrovská priepasť vytvorená celibátnou hierarchiou. No zrejme na to, aby sa zrušil povinný celibát, i veriaci budú musieť urobiť nejaké kroky. Mnohé reformačné procesy v rímskokatolíckej cirkvi neinicioval Vatikán, ale veriaci. V USA existujú miništrantky, hoci cirkevné nariadenie to zakazuje. V Južnej Amerike na žiadosť veriacich a s dovolením biskupov ženatí kňazi spravujú farnosti. Teraz je viac ako kedykoľvek predtým na veriacich, aby sa uskutočnil dlho očakávaný Tretí vatikánsky koncil, ktorý by očistil cirkev od všetkého chorého a navrátil ju do pozície, v ktorej bola na začiatku. To znamená byť mostom medzi Bohom a ľuďmi, a nie bariérou. Preto otázkou ohľadom povinného celibátu neostáva to, či bude zrušený, ale kedy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama