Okrídlená loď Tretej ríše

Problematika nacistických „zázračných zbraní“ je ešte stále čitateľsky atraktívna a obec nadšencov techniky na území bývalého Česko-Slovenska má o nich pomerne slušné povedomie. Je však zvláštne, že na rozdiel od rakiet, prúdových lietadiel, vrtuľníkov, ponoriek alebo aj technológií, ktoré ostali v teoretickej rovine, či boli jednoducho nerealizovateľné, takmer nič sa u nás nevie o projekte, ktorý sa na konci vojny dostal až na prah sériovej výroby.
Počet zobrazení: 1433

Problematika nacistických „zázračných zbraní“ je ešte stále čitateľsky atraktívna a obec nadšencov techniky na území bývalého Česko-Slovenska má o nich pomerne slušné povedomie. Je však zvláštne, že na rozdiel od rakiet, prúdových lietadiel, vrtuľníkov, ponoriek alebo aj technológií, ktoré ostali v teoretickej rovine, či boli jednoducho nerealizovateľné, takmer nič sa u nás nevie o projekte, ktorý sa na konci vojny dostal až na prah sériovej výroby. Boli to pokusy v oblasti konštrukcie lode s podhladinovými krídlami, v slovenčine sa pre ňu ustálil neoficiálny názov „raketa“ podľa typu sovietskej okrídlenej lode. Samotný princíp podhladinového krídla, ktoré pomocou hydrodynamickej sily zdvíha plavidlo nad vodu a tak znižuje jeho odpor, pochádza ešte z 19. storočia. No za otca modernej okrídlenej lode sa považuje nemecký konštruktér barón Hans von Schertel. So svojimi pokusmi začal v dvadsiatych rokoch 20. storočia a krátko pred vojnou vzbudil záujem majiteľov riečnych plavebných firiem, na ktorých objednávku v roku 1939 postavil 2,8-tonový ukážkový čln a začal práce na väčšom pasažierskom plavidle. Vojnové udalosti ho však prinútili pracovať pre Kriegsmarine a tak sa realizácia prvej „rakety“ na osobnú prepravu oddialila o štrnásť rokov. V roku 1941 bol podľa jeho plánov vyrobený experimentálny 17-tonový čln VS-6 s podhladinovými krídlami, ktorý dosiahol rýchlosť 47,5 uzlov. Bolo to o desať uzlov viac, ako dosahovali najrýchlejšie nemecké torpédoborce. V nasledujúcich rokoch von Schertel rozpracoval asi pätnásť prototypov. Najúspešnejším z nich bol výsadkový čln s hmotnosťou 80 ton, ktorý bol určený na prepravu jedného dvadsaťtonového tanku a príslušnej výbavy a zásob. Pôvodne mal byť určený na zásobovanie nemecko-talianskych vojsk v severnej Afrike. Prototyp dosiahol na Baltickom mori rýchlosť 40 uzlov, no v roku 1944 havaroval. Cieľom nemeckého námorného velenia bolo získať okrídlený torpédoborec, ale pri vtedajšej úrovni techniky a vojnových pomeroch bol zámer postaviť takéto plavidlo o výtlaku 1000-2000 ton predsa len predčasný. Oveľa perspektívnejší bol prototyp menšieho hliadkového člna T1-6, na ktorom do roku 1945 vyriešil všetky teoretické problémy „rakiet“ (stabilita, prevod hnacej sily, ovládateľnosť). Odborníci ho považujú za prvý skutočný bojový okrídlený typ. Jeho sériovej výrobe a operačnému použitiu, čo bola vtedy otázka už len niekoľkých mesiacov, zabránila porážka Nemecka. Víťazné mocnosti neprejavili z doteraz nejasných príčin veľký záujem o túto korisť, pravdepodobne boli sklamané vlastnými pokusmi, ktoré prebiehali súbežne s nemeckými a dostali sa v USA a V. Británii dočasne do slepej uličky. Napríklad americké námorníctvo dostalo svoju prvú okrídlenú loď až na konci päťdesiatych rokov! Podhladinové krídlo sa preto stalo jedným z mála moderných vynálezov, ktoré sa uplatnili najprv v civilnej a až potom vojenskej sfére, pretože už v roku 1953 začal na jazere Maggiore premávať 28-miestny čln PT-10 skonštruovaný von Schertelom tentoraz pod hlavičkou švajčiarskej spoločnosti Supramar AG.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984