Dozvuky dávnych tragédií
Günter Grass, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, vydal pred časom knihu Im Krebsgang (Račím krokom). Spracováva v nej tému, ktorej sa doteraz v nemeckej literatúre nik nevenoval - nemeckí vysídlenci či vyhnanci z krajín strednej a východnej Európy, ktoré trpeli pod nacistickou okupáciou. Denník Die Welt v tejto súvislosti napísal, že túto tabuizovanú tematiku prísne strážila nemecká ľavica a v nej aj G. Grass. Svetoznámy prozaik, dramatik a básnik má k týmto témam blízko. Narodil sa roku 1927 a vyrastal v nemecko-poľskej rodine v Danzigu, dnešnom Gdansku. Hlási sa však ku Kašubom, malej slovanskej národnostnej skupine, ktorej roztrúsení a zväčša asimilovaní príslušníci žijú v poľskom prímorí. Najväčšia námorná katastrofa Dejovou osnovou novely Račím krokom je najväčšia námorná katastrofa v dejinách. Tridsiateho januára 1945 v Baltickom mori severozápadne od Gdanska potopila sovietska ponorka gigantický nemecký parník Wilhelm Gustloff. Luxusné plavidlo, ktoré pred vojnou výdatne poslúžilo nacistickej propagande ako výletná loď organizácie Kraft durch Freude, bol neuveriteľne preplnený nemeckými evakuantmi, ktorí utekali pred Červenou armádou. Loď potopila ponorka S-13, ktorá na ňu vypálila tri torpéda. Obetí bolo údajne okolo deväťtisíc, okolo tisícky katastrofu prežilo. V novele vystupujú skutočné i vymyslené postavy. Jedna z hlavných hrdiniek, mladá tehotná utečenka Pokriefková je fiktívna postava, ktorá sa po vojne stala členkou východonemeckej vládnucej strany SED. Zbožňovala Stalina, no po zjednotení krajiny sa vrátila k svojim katolíckym koreňom. Veliteľ ponorky, kapitán 3. stupňa Marinesku, sa v novele ocitol v gulagu, v skutočnosti sa to nestalo. V postave hlavnej hrdinky je akoby skoncentrovaný jeden z klasických nemeckých osudov – račí krok nemeckých dejín. „Treba ísť ako raky, chrbtom, aby sme sa dostali dopredu,“ hovorí rozprávač. Pravica sa radikalizuje Grassovu knihu v Nemecku sprevádza diskusia, ktorá prekračuje rámec literatúry a obracia pozornosť verejnosti k osudom tých, ktorých po vojne vysťahovali z Československa, Poľska a dnešných ruských území. Verejnoprávne televízne stanice ARD a ZDF vlani uviedli dokumenty a publicistické relácie na túto tému. Pravica sa radikalizuje a militantní prívrženci ,,hlasu nemeckej krvi“ majú čoraz viac sebavedomia. Keď som čítal recenzie Grassovej knihy, prišlo mi na um siahnuť do memoárov a historickej literatúry a poukázať na jeden z obludných javov hitlerovcami rozpútanej svetovej vojny – na beštiálnu ponorkovú vojnu. Na históriu druhej svetovej vojny treba hľadieť zo zorného uhla príčinnej súvislosti a tiež vzťahu zločinu a trestu. To však neznamená, že potopenie lode Wilhelm Gustloff nebolo a ani zrejme nechcelo byť trestom na veľkom počte nevinných obetí. Na palube lode sa nachádzali predovšetkým ponorkoví experti a iní odborníci, ktorí patrili k výkvetu nemeckého vojnového loďstva. „Pamätám sa, že Winston Churchill sa v Jalte neraz pýtal J. V. Stalina, kedy zamýšľajú sovietske vojská obsadiť Gdansk,“ spomína vo svojej knihe Loďstvo pripravené na boj admirál N. G. Kuznecov, bývalý ľudový komisár vojnového námorníctva. S týmto váženým admirálom som mal možnosť osobne sa stretnúť v Moskve asi tak pred štvrťstoročím na tlačovej konferencii. Hovorilo sa tu o viacerých bojových epizódach sovietskeho vojnového námorníctva, aj o ponorke S-13, ktorá operovala vo zväzku vyše dvadsaťčlennej ponorkovej brigády. V tomto baltickom prístave bolo vtedy veľa nedostavaných, ale aj hotových nemeckých ponoriek. Práve tie počas prvej i druhej svetovej vojny zasadili drvivé údery britskému vojenskému, ale aj civilnému loďstvu. Winston Churchill vo svojich pamätiach píše, že ho v ťažkom období bitky o Atlantik nič tak neznepokojovalo ako hrozba nemeckých ponoriek. Preto ho tiež tak zaujímalo obsadenie Gdanska. Potopenie osobného parníka Athenia Dnes už málokto vie, že nemecká ponorka U 30 pod velením kapitána Lempa 2. septembra 1939 torpédovala britský osobný parník Athenia, niekoľko hodín po začiatku druhej svetovej vojny. Na jeho palube bolo 1102 cestujúcich. Väčšinu tvorili občania vtedy ešte neutrálnych štátov USA a Kanady. Medzi pasažiermi bolo okolo 150 emigrantov, antifašistov alebo ľudí prenasledovaných z rasových dôvodov a 34 emigrantov z Nemecka. Kapitán Lemp a hliadky v ponorkovej veži fascinovane pozorovali strašné divadlo: počuli hrozný krik žien a detí, videli mihotanie svetiel, rýchle nárazy člnov padajúcich na hladinu a tiene tiel zúfalcov, ktorí sa vrhali cez palubu. Ponorka obetiam napomohla. Dokonca sa nacistická propaganda uchýlila k neuveriteľnému prekrúcaniu skutočnosti. Prominentný komentátor ríšskeho rozhlasu Hans Fritsche tvrdil, že loď v skutočnosti potopili britskí agenti, ktorí v podpalubí umiestnili pekelný stroj. Týmto zločinom sa začala ponorková vojna, ktorá mala ešte brutálnejšiu podobu ako v časoch prvej svetovej vojny. Nacisti chceli dosiahnuť ekonomické zrútenie Veľkej Británie zničením jej obchodného loďstva, o čo sa usilovali vlastne až do konca vojny. Nemci postavili 1153 ponoriek, z ktorých do boja nasadili 820. Z nich spojenci zničili 718, z 39 000 príslušníkov posádok padlo 32 000. Nacistické ponorky však zničili 14,5 milióna brutto registrovaných ton spojeneckej a neutrálnej obchodnej tonáže a zahynulo vyše 35 000 námorníkov. Proti nemeckým ponorkám bojovalo 4500 spojeneckých plavidiel a stovky lietadiel, ktorých posádky tvorilo viacero Čechov a Slovákov. Osudný útok v Gdanskej zátoke Gdansk bol pomerne významnou baštou nemeckého ponorkového loďstva. Tu sa nielen stavali ponorky, ale sa tiež cvičili ich posádky v navigácii a streľbe. V januári 1945 už boli dni tejto základne zrátané. V meste už počuli salvy sovietskeho delostrelectva, Nemci sa chystali na ústup. Vyše šesťtisíc hitlerovcov, ktorých polovicu tvoril takpovediac výkvet nacistického ponorkového loďstva, sa nalodilo na loď Wilhelm Gustloff. Sprievodné plavidlá mali zaručiť ochranu tejto lodi na jej ceste do Kielu. Medzitým však do zátoky vplávala sovietska ponorka. Na mori zúrila búrka. Teplomer ukazoval sedem stupňov pod nulou. Napriek mrazu veliteľ a jeho zástupca zotrvali na mostíku. Obaja zaznamenali, že neďaleko preplávala nemecká ponorka, no nespozorovala sovietsku podmorskú bojovú loď. Búrka neutíchala. Z hmly sa odrazu vynorila silueta veľkej lode, obklopenej ochrannými plavidlami. Bol to Wilhelm Gustloff. Hodinu pred polnocou v búrke a tme S-13 zaútočila na nepriateľskú loď. Vypálila niekoľko torpéd. Ozvali sa silné výbuchy a fašistická loď sa začala potápať. Jej zničenie nacistov vyľakalo. V Nemecku vyhlásili trojdňový smútok. V záchvate zúrivosti Adolf Hitler vydal rozkaz zastreliť veliteľa ochranného konvoja. Hitlerovský dôstojník Heinz Schön, ktorý sa nachádzal na palube lode a prežil jej skazu, vo svojej knihe Zánik Wilhelma Gustloffa potvrdil, že parník 30. januára 1945 torpédovala sovietska ponorka, pričom zahynulo vyše päťtisíc ľudí. Napísal: ,,Ak to máme považovať za katastrofu, je to nepochybne najväčšia katastrofa v dejinách námornej plavby, v porovnaní s ktorou aj skaza Titanicu, ktorý sa roku 1912 zrazil s ľadovcom, bola ničím.“ Pripomíname, že na tejto britskej lodi zahynulo 1517 ľudí. Potopenie Wilhelma Gustloffa nebolo posledným úspechom ponorky S-13. Pred návratom na základňu 5. februára 1945 torpédovala ďalšiu veľkú nemeckú loď Generál Steuben, ktorá mala na palube 3600 vojakov. Podľa niektorých údajov bolo na palube Wilhelma Gustloffa vyše 10 000 ľudí. Z Gdanska chcelo odísť aj veľa nemeckých žien a detí. Mohol o tom kapitán Marinesku vedieť? Iste nie, taká je už tragika vojny. V týchto dňoch som videl na ruskej televíznej stanici ORT reportáž, ako nemecké letectvo rozstrieľalo vlak, v ktorom z obkľúčeného Leningradu evakuovali stovky detí. Zachránilo sa iba niekoľko z nich.
