Reklama
Reklama

Maliar, ktorý nerád pomenúva obrazy slovami

Od začiatku 20. storočia sa umelci viac či menej programovo organizovali do skupín, prijímali manifesty a zakladali smery. Akademický maliar Stano Trepač (1961) sa spolu s ďalšími kolegami v úsilí odlíšiť sa od iných generácií stal členom zoskupenia INAK, v ktorom po absolvovaní katedry reštaurátorstva na VŠVU (1989) pôsobil niekoľko rokov a zúčastňoval sa na spoločných výstavách
Počet zobrazení: 724

Od začiatku 20. storočia sa umelci viac či menej programovo organizovali do skupín, prijímali manifesty a zakladali smery. Akademický maliar Stano Trepač (1961) sa spolu s ďalšími kolegami v úsilí odlíšiť sa od iných generácií stal členom zoskupenia INAK, v ktorom po absolvovaní katedry reštaurátorstva na VŠVU (1989) pôsobil niekoľko rokov a zúčastňoval sa na spoločných výstavách. Dejiny nás však presviedčajú aj o tom, že každé zoskupenie sa skôr či neskôr rozpadne, lebo z mladých umelcov sa formujú osobnosti a počiatočné vyhlásenia sa menia na činy. Ak dobre rátam, nedávna prezentácia Trepačovej tvorby vo Výstavnej sieni SPP v Bratislave bola trinástou samostatnou kapitolou v jeho tvorivom procese. Pochopiteľne, východisko filozofie jeho maľby je ustavične ovplyvňované empíriou reštaurátorskej školy, ktorú po svojom zhodnocuje a rozvíja, ale dodáva jej moderný a osobitý ráz. Jeho vášnivé zaujatie stratigrafiou, odkrývaním viacerých vrstiev reality vyúsťuje do kompozícií, ktoré sú nielen mnohovýznamové, no vyvolávajú aj historické alúzie. Znalosť starej maľby a najmä biblických príbehov, ktoré sú jej základom, v spojení s poznatkami modernej maľby mu prinášajú svojské videnie sveta. Stano Trepač málokedy pomenúva obrazy konkrétnymi názvami. Akoby nechcel diváka (percipienta) nútiť k tomu, aby v posolstve farby hľadal význam slov pod obrazom. Lebo farba hovorí sama za seba a určuje tvar, prístupný predstave, meditácii či spomienke. A predsa na viacerých obrazoch tejto výstavy môžeme pozorovať figurálne, kultové, animálne či predmetné motívy, ktoré spája vždy v iných súvislostiach. V dejinách ľudstva sa v každom náboženstve objavoval stôl (oltár, kalich, kamenná tabuľa) ako kultové miesto, ale aj ako symbol stretávania sa, metafora sýtosti a porozumenia (zasadnúť si za spoločný stôl) a v spojitosti s Agnus Dei (baránkom Božím) najmä ako motív odpúšťania. Nie nejakých temných hriechov v zmysle stredovekého chápania, ale láskavého porozumenia. Myslím si, že sa nemýlim, ak poviem, že práve Stano Trepač tento motív v súčasnej slovenskej maľbe rozvíja programovo. Z hĺbok odkrývania vrstiev dejín a vlastnej pamäti na obrazoch vzdáva nepatetický hold obdivovanému Velasquezovi nevtieravými náznakmi klasického portrétu, ku ktorému ako kontrapunkt zapĺňa priestor len tušenými figurálnymi kompozíciami. Niekto by mohol namietať, že príbehy Starého a Nového zákona boli už dávno zobrazené. To je pravda. A predsa si každá generácia hľadá k nim svoj vzťah a nejeden maliar chce zobraziť svoju predstavu Salome. Nie preto, že chcela hlavu Jána Krstiteľa, ale preto, že bola jednoducho žena.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama