Plebiscit za republiku
V nedeľu 5. mája prebehlo vo Francúzsku druhé kolo prezidentských volieb poznamenané mimoriadnymi udalosťami. Predtým všetko naznačovalo, že voľby budú mať tradičný priebeh súperenia medzi ľavicou a pravicou, ako je v tejto krajine už desaťročia dobrým zvykom. Po prvom kole sa Francúzi zobudili a zistili, že tradícia je narušená a že namiesto očakávaného súperenia socialistického premiéra Lionela Jospina s pravicovým prezidentom Jacquesom Chiracom sa do druhého kola dostal pravicový extrémista, predseda Národného frontu (FN) Jean-Marie Le Pen. Fenomén pravicového extrémizmu predstavovaný od konca 70. rokov Le Penovým Národným frontom, nie je na francúzskej (napokon ani na európskej) politickej scéne ničím novým. Je reakciou sociálne zneistených „ľudových“ vrstiev, nízko kvalifikovaných robotníkov, zamestnancov, drobných obchodníkov ohrozovaných supermarketmi, remeselníkov, nezamestnaných, reakciou na tlak globalizácie. Prejavom toho, čomu historik a antropológ Emmanuel Todd hovorí „fracture sociale“ - sociálny zlom. Je prirodzené, že v ideovej výzbroji nemôžu chýbať tradičné zbrane - intolerancia, násilie, nenávisť voči cudzincom, voči „mocným“, intenzívne mávanie národnou zástavou, ani nostalgické sny o obnove „veľkosti“ Francúzska, bývalej svetovej koloniálnej mocnosti (to J.-M Le Pen dobre pozná zo svojho „pôsobenia“ v Alžírsku, kde sa aktívne podieľal na mučení bojovníkov oslobodzovacej vojny). To prirodzene neznamená, že v argumentácii pravicového extrémizmu chýbajú „odhalenia“ slabostí demokratického systému, že nepoukazuje na reálne prejavy politických, spoločenských a finančných prehreškov, ktorých sa v systéme demokratickej spoločnosti dopúšťajú, žiaľ, pravicové aj ľavicové vlády. Príčiny šoku Dnes všetci uznávajú, že fenomén Le Pen francúzska politická scéna podcenila, chápala ho ako nevyhnutný „folklór“, ktorý plní stránky tlače a zamestnáva poslancov v Európskom parlamente alebo súdy. Zrejme by v tejto polohe aj zostal, keby súčasne nepôsobili i niektoré základné faktory francúzskeho politického života: roztrieštenosť francúzskej ľavice, ktorá si v koaličnej ľavicovej vláde napriek počiatočným úspechom čoraz viac začala vybavovať svoje vnútorné účty - zelení, komunisti proti Jospinovým pokusom udržať zdanie koaličnej jednoty. A tak za Le Pena hlasovali v prvom kole aj také tradične komunistické regióny, ako je Pas de Calais. Len preto, aby nepodporili socialistického premiéra. A ani v tom neboli jednotní, pretože kandidát FKS Robert Hue získal rekordne nízky podiel hlasov, ktorý sa všeobecne pokladá za prejav hlbokej krízy tradičnej „umiernenej“ ľavice. Svoju úlohu v tom zohrali aj pravicové strany, tradične roztrieštené úzkymi partajníckymi spormi, nejasné okolnosti Chiracovho pôsobenia vo funkcii parížskeho primátora a nevyvrátené podozrenia z finančných machinácií a podpory gaullistickej strany z verejných prostriedkov. Výsledkom bola oveľa vyššia neúčasť v prvom kole, ako býva v demokratickej spoločnosti zvyčajné - vyše 28 percent. Liečenie Prebudenie francúzskej spoločnosti bolo kruté. Predstava, že by sa na čelo štátu, ktorý sa hrdí tradíciami revolúcie pod znakmi bratstvo-rovnosť-sloboda, mal dostať človek zosobňujúci najhoršie tradície extrémizmu, rasovej nenávisti, vichizmu a kolaborácie, vyburcovala väčšinu demokraticky zmýšľajúcich Francúzov, a tak sa proti Le Penovmu Národnému frontu vytvoril front demokratický - mladí ľudia, študenti, odbory bez ohľadu na politickú orientáciu. Všetko vyústilo v mohutné demonštrácie, aké Francúzsko nepoznalo od pamätného roku 1968. Prvomájové manifestácie priviedli do ulíc milióny občanov. Na uliciach však boli predovšetkým mladí ľudia a ľavica. Predstavitelia pravice nepokladali za „kóšer“ ísť do ulíc a radšej sa už vopred radili, kto by po odstúpení L. Jospina mal nastúpiť na premiérsky post. Socialistickí voliči išli do nedeľňajšieho druhého kola hlasovať za pravicového politika Chiraca so sebazaprením, ktoré trefne vyjadrila jedna žena na manifestácii vo Vieux-Port: „Ak je Le Pen AIDS, potom je Chirac prezervatív, na jedno použitie a potom sa odhodí.“ Toto nelichotivé prirovnanie lepšie vystihuje nálady ľavicového elektorátu ako rozsiahle analýzy. Kto zvíťazil V nedeľu sa francúzsky volič vrátil do volebných miestností. Vysoká volebná účasť - takmer 80 percent - zobrala Le Penovi akúkoľvek možnosť „prekvapiť“, a tak Jacques Chirac zvíťazil vysokým podielom 82 percent hlasov, hoci v niektorých oblastiach získal Le Pen viac voličov ako v prvom kole. Záchranné brzdy demokratického systému sa napokon postarali o to, aby sa osudy Francúzska naďalej rozvíjali v duchu princípov francúzskej revolúcie - rovnosti, slobody a bratstva. Bolo by však predčasné jasať nad porážkou francúzskeho extrémizmu, pretože prezidentské voľby boli v podstate len predohrou pred júnovými parlamentnými voľbami, ktoré budú tiež dvojkolové. Le Penov Národný front zrejme ešte poriadne skomplikuje vyhliadky pravicových strán získať parlamentnú väčšinu. Nie preto, že by získal oveľa viac mandátov, ale najmä preto, že sa nechystá po prvom kole odstupovať v prospech kandidáta pravice proti ľavici. Všetko je ešte otvorené a hoci pravicový entuziazmus po víťaznej bitke o Elyzejský palác zapôsobí, nie je riziko „kohabitácie“ (spolunažívania) pravicového prezidenta s ľavicovým premiérom ešte zažehnané. Francúzska lekcia demokracie má širšiu platnosť a zasluhovala by si osobitnú analýzu v európskych súvislostiach, v ktorých by slovenské politické pomery mali významné miesto. Alebo azda bude platiť základný zákon histórie, že ľudstvo sa nie je schopné poučiť?
