Reklama
Reklama

Prítomnosť OSN je v Izraeli nevyhnutná

Izraelsko-palestínsky konflikt nadobudol rozmer totálnej a finálnej konfrontácie, ktorá sa už takmer nedá zastaviť. Obe strany chápu, že tu ide o všetko. A obe sa tak aj správajú. Ten, kto v tejto otvorenej vojne riskuje najviac, však nie je palestínsky národ, ale sám Izrael
Počet zobrazení: 885

Izraelsko-palestínsky konflikt nadobudol rozmer totálnej a finálnej konfrontácie, ktorá sa už takmer nedá zastaviť. Obe strany chápu, že tu ide o všetko. A obe sa tak aj správajú. Ten, kto v tejto otvorenej vojne riskuje najviac, však nie je palestínsky národ, ale sám Izrael. Súčasná izraelská politika paradoxne prispieva k zničeniu vlastného štátu. Ktovie, či sa v Tel Avive vôbec zamýšľajú nad tým, ako chcú jestvovať v tomto priestore po všetkých tých ukrutnostiach obklopení arabským svetom. Izrael nemôže večne žiť zo zneužívania holokaustu na ospravedlnenie útokov voči iným. Nemôže fundamentalisticky trvať na svojom morálnom práve riadiť sa vlastným inštinktom bez ohľadu na medzinárodné právo a záujmy svojich susedov. Izrael napokon môže doplatiť na to, že dlhodobo odmieta akúkoľvek sebareflexiu a že svoju identitu celé desaťročia budoval na agresívnej expanzívnej politike. Dnes je to jediný štát sveta, ktorý dosiaľ nemá definitívne hranice. Jeho jedinou politickou konštantou je spojenectvo so Spojenými štátmi, čo mu dáva momentálne výhody, ale nie dlhodobé záruky. Boli partizáni teroristami? Konflikt na Blízkom východe, samozrejme, nevypukol v tomto čase náhodou. Až teraz vidíme, o čo sa v skutočnosti hralo po 11. septembri 2001. Cieľom nebol boj proti ťažko definovateľnému terorizmu, ale zápas o kontrolu nad Palestínou. Práve preto sa Izrael tak úporne usiluje stotožniť terorizmus s palestínskym násilím voči okupácii. Washington ho naoko váha otvorene v tom podporiť, ale minulotýždňové vyhlásenie hornej komory Kongresu USA legitimizujúce izraelské útoky ako súčasť svetového boja proti terorizmu odhaľuje dôsledky tohto pokrytectva. Takto vedená vojna proti terorizmu sa ihneď stáva vojnou proti Arabom, a tým aj vojnou proti islamu. Nebezpečenstvo uvedenej rovnice je o to väčšie, že umožňuje stotožniť prakticky každý národnooslobodzovací boj s terorizmom. Podľa takejto logiky by museli byť teroristami aj partizáni počas Slovenského národného povstania – ostatne, nie náhodne ich fašistická propaganda označovala za banditov. Treba si uvedomiť, že samovražedné útoky dnes v Izraeli už nepodnikajú iba špeciálne vycvičení fanatici. Bežne ich uskutočňujú normálni ľudia, ktorí sa v očiach svojej rodiny a vlasti stávajú hrdinami. Masakra v Džaníne z tohto uhla pohľadu nepochybne vojde do mytológie palestínskych dejín. Palestínčania za ňou vidia predovšetkým príbeh, ako sa hŕstka slabo vyzbrojených vlastencov postavila na odpor mohutnej izraelskej presile. Takto poňatý konflikt Izrael vopred prehral. Svetové spoločenstvo si nikdy nedovolí spochybniť morálnu interpretáciu tejto udalosti, ktorá sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane zakladajúcim národným mýtom palestínskeho štátu. O to viac prekvapuje arogancia, s akou Izrael pokračuje v okupácii. Židovský štát ignoruje medzinárodné spoločenstvo spôsobom, ktorý od konca druhej svetovej vojny nemá obdoby. Nielenže nerešpektuje rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN o okamžitom stiahnutí vojsk a nechce vpustiť na bojisko humanitárnych pracovníkov, on si dovolí dokonca suverénne odmietnuť vyšetrovaciu misiu svetovej organizácie, ktorá mala zistiť, čo sa vlastne stalo v Džaníne. Toto by si nedovolil ani Irak. Zaráža však aj alibizmus generálneho tajomníka OSN, ktorý sa de facto pridal skôr k izraelskému ako palestínskemu stanovisku, keď vyhlásil, že „misia by sa mala zrušiť, lebo pri takom množstve obvinení sa len ťažko rozlišuje medzi pravdou a klamstvom“(!). Kofi Annan teda na obhajobu odvolania celej akcie povedal argumenty, ktoré naopak potvrdzujú nevyhnutnosť jej uskutočnenia. Veď ako inak sa dá zistiť pravda, ak nie priamo na mieste činu? Navyše, izraelská požiadavka, aby nikoho neobvinili z vojnových zločinov, len umocňuje podozrenie, že v Džaníne sa stalo čosi, čo by chcel Izrael veľmi starostlivo utajiť. Sám tak napomohol k vytvoreniu mýtu. V hre je aj rasizmus Ani úcta k židovskému národu a solidarita s jeho krutým osudom nám nemôže zabrániť, aby sme jasne nepomenovali, že Izrael uskutočňuje voči Palestínčanom politiku, ktorá hraničí s rasizmom. Začína sa to zdanlivo nevinne – na stránkach izraelskej tlače. Tunajšie karikatúry sa veľmi ponášajú na tie, ktoré môžete nájsť v nacistických novinách o Židoch. Je to veľmi podobné, používajú sa tie isté stereotypy (peniaze trčiace z vrecák, brady a zahnuté nosy), zmenil sa iba terč posmechu – Arabi. Tento postoj považujúci Palestínčanov za menejcenných je však všeobecný. V Európe za posledné desaťročie vznikla legenda o tolerantnej izraelskej ľavici, ktorá chápe palestínske potreby. Skutočnosť najlepšie demonštruje stanovisko Strany práce z 80. rokov, ktoré bolo nemenej fundamentalistické ako názor pravice: „Nik nemôže byť naším partnerom v krajine, ktorá je pre našich ľudí posvätná už dvetisíc rokov.“ Ani šéf izraelskej diplomacie Šimon Peres, ktorý sa v súčasnosti pokúša vyvolať dojem, akoby Palestínčania bojovali za niečo, čo im Izrael ponúka, nehovorí pravdu. Izrael celé desaťročia nerobil nič iné, ako bránil Palestínčanom vytvoriť si vlastný štát. S pomocou USA zmietol akýkoľvek podobný návrh z rokovania BR OSN. Okrem toho, stále sa opakujúca hra Š. Peresa na odchod Strany práce z vlády je divadlom, ktoré berú vážne len za hranicami Izraela. Každý vie, že Peres je v určitých otázkach (eufemisticky povedané) veľmi flexibilný, že koalíciu so Šaronom presadzoval už dlhé roky a že táto otázka bola príčinou vážnych nezhôd medzi ním a Ehudom Barakom. A to napriek tomu, že Peres veľmi dobre vedel, s kým má do činenia. Veď Ariel Šaron urobil v Džaníne to isté, čo 15. septembra 1982 v utečeneckých táboroch Sabra a Šatila v Libanone, kde dal ako minister obrany vyvraždiť osemsto ľudí, medzi nimi ženy a deti. To však nebránilo Peresovi (nenadarmo pripomínam: nositeľovi Nobelovej ceny za mier), aby v roku 1997 vyhlásil, že so Šaronom zdieľa „spoločnú víziu nového Blízkeho východu“. Ak chce Izrael zabrániť svojej morálnej degenerácii, ekonomickému kolapsu, ale aj fyzickému zničeniu, musí si skôr či neskôr uvedomiť, že jeho súčasná politika je bezvýchodisková. Mierový proces na Blízkom východe nemôže závisieť od Arafatovho „dobrého správania“, ktorého kvalitu hodnotí Izrael a schvaľuje prezident USA. Súčasné vojenské operácie zrejme rozkrútili takú šialenú špirálu nenávisti, že nejaké mierové rokovania v štýle nového Oslo už nie sú možné. Palestínčania sú totiž unavení dohodami, ktoré považujú za ospravedlnenie pokračujúcej okupácie. Je najvyšší čas začať uvažovať o vyslaní mierových síl OSN, ktorých úloha bude jednoznačná: vytvoriť bezkonfliktné spolunažívanie dvoch nezávislých štátov – Izraela a Palestíny. Táto intervencia je v záujme oboch znepriatelených strán. Problém spočíva len v tom, že nevieme seriózne identifikovať, aký je dnes skutočný záujem Washingtonu. Od neho totiž bude závisieť najviac.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama