V znamení anakondy
Podľa čínskeho kalendára sa začal rok v znamení Koňa. Vývoj situácie na veľkej šachovnici geopolitiky však naznačuje, že doba sa nesie skôr v znamení anakondy. Začiatkom minulého mesiaca prebehla v horách juhovýchodne od Kábulu operácia rovnakého mena. Cieľom bolo zničiť jednotky bojujúce proti vláde s podporou medzinárodného spoločenstva. Opäť šlo, samozrejme, o boj proti novodobému diablovi – Taliban/al-Káida. Kto a prečo je na čiernej listine Afganistan nie je jediným dejiskom globálneho ťaženia. Pri príležitosti šesťmesačného výročia útoku na Svetové obchodné centrum a Pentagon ohlásil prezident George Bush druhú fázu vojny proti terorizmu. Vojny, ktorá má byť dlhá, vyžiada si obete, no bude, ako inak, víťazná. Jej prípravy sa začali už dávnejšie. Rusko spočiatku varovalo stredoázijské postsovietske republiky pred súhlasom s prítomnosťou vojsk USA či NATO na ich území. V priebehu októbra až decembra minulého roka sa však tieto jednotky postupne objavili v Uzbekistane, Kirgizsku a Tadžikistane. S Kazachstanom sa vedú tiché rokovania. Prítomnosť mala súvisieť len s operáciami v Afganistane a mala byť dočasná. Dnes sa už ozývajú hlasy o možnosti jej predĺženia na 25 až 50 rokov. Druhým krokom bolo identifikovať štáty, kde sa nachádzajú „spiace bunky“ al-Káidy, či na ňu napojených organizácií. Zoznam obsahuje klasických kandidátov na čiernu listinu – Somálsko, Sudán, Jemen – i krajiny juhovýchodnej Ázie – Filipíny, Malajzia, Singapur, Indonézia. Ak ešte pripočítame z pohľadu ropovodov strategicky postavené Gruzínsko a trojicu „osi zla“ – Irak, Irán, Severná Kórea, dostaneme kompletný zoznam ekonomicky zaujímavých alebo protiamericky zameraných štátov. Netreba pripomínať, že členstvo v tomto exkluzívnom klube nesie so sebou neustále riziko prípadného preventívneho útoku USA. V súlade s tradíciami delovej diplomacie slúži ako spôsob tlaku na zmenu politiky v zhode s americkými záujmami. Hrozivá jednota protikladov Za bližší pohľad však stojí vzťah amerického mocenského establišmentu a skupín s protiamerickou ideológiou. Na prvý pohľad ide nevyhnutne o konflikt. No do značnej miery sa ich záujmy navzájom dopĺňajú. Je pravda, že extrémistické skupiny narúšajú pocit vnútornej bezpečnosti občanov (a teda voličov) v USA. Ich existencia, napriek obrovskej vojenskej prevahe Spojených štátov, je výzvou efektivite washingtonskej vlády pri presadzovaní zahraničnopolitických cieľov. No zabúdame na jeden relevantný protiargument. Ak štruktúra politického a sociálneho systému spoločnosti efektívne blokuje každé úsilie o hľadanie skutočných alternatív vládnutia, neefektivita vlády pozíciu elity ohroziť nemôže. Na farbe kabinetov v hlavných mestách „demokratického“ rozvinutého sveta nezáleží. Všetky relevantné politické strany sú bez ohľadu na nálepku napojené v konečnom dôsledku na podobné záujmové skupiny. Tie, čo odmietnu hrať bábkové divadlo, sú marginalizované. Navyše, aby voliči priveľmi nezradikálneli, sú podplácaní ópiom kvázipatriotizmu a nacionalizmu, živeného i obrázkami bômb vybuchujúcich v Afganistane, Iraku, či inde. Čo vyzeralo ako dôkaz neschopnosti elity vytvoriť stabilnú štruktúru medzinárodného systému, slúži ako argument na zvýšenie výdavkov na zbrojenie, škrty v sociálnych programoch, presadenie ďalších obmedzení osobnej slobody a politických práv novou várkou protiteroristických zákonov a podobne. Inými slovami, zisky rastú, mocenská pozícia elity sa upevňuje. Dalo by sa namietnuť, že antiamerické, resp. antizápadné režimy stoja proti presadzovaniu vplyvu elít Západu do svojho regiónu a tým proti jeho záujmom. Nuž, nie tak celkom. Irak v čase vojny v Perzskom zálive v roku 1991 je príkladom toho, ako sa tieto vlády udržiavajú práve so súhlasom globálneho hegemóna. Keď mali na konci vojny spojenci vedení USA možnosť Saddáma Husajna zvrhnúť, neurobili to. Nebolo to v ich záujme. Rovnako Afganistan ukázal, že pokiaľ režim neprejde od vyhlásení k vážnym útokom, miera jeho extrémizmu nie je dôležitá. Rozhoduje strategickosť polohy daného štátu. Existencia takýchto potenciálnych hrozieb má okrem toho svoju funkciu - je ospravedlnením potreby vonkajšej sily v regióne. V súlade so starou známou taktikou „rozdeľ a panuj“ totiž naznačujú stálu možnosť intervencie. Skutočným záujmom je pretrvávanie nestability. Posledným pádnym argumentom pre konfliktnosť záujmov extrémistov a globalizujúcej sa elity by ešte mohla byť hrozba terorizmu, či útoku zbraňami hromadného ničenia (v zásade tiež terorizmu, len v oveľa väčšom meradle) na populačné centrá rozvinutého sveta. To, samozrejme, predstavuje skutočnú hrozbu. Lenže pre koho? Je viac ako jasné, že zasiahnutí by boli predovšetkým „obyčajní“ ľudia. Ako ukázali udalosti zo septembra minulého roka, útok vyvolá vlnu nacionalizmu, efekt „zhromaždenia sa okolo vlajky“. Postavenie elít je opäť posilnené. Medzičasom, už len samotná hrozba terorizmu či existencie „nedemokratickych“ štátov vlastniacich zbrane hromadného ničenia vedie k rastúcim vojenským výdavkom - a teda ziskom - a k obmedzeniu slobôd a práv. „Národný záujem“ účelovým nástrojom elít Anakondou obkrúcajúcou sa okolo planéty teda ani zďaleka nie je „globálny imperializmus Spojených štátov“. Antiamerikanizmus, či antiwesternizmus je takisto krátkozraký a zámerne zjednodušený ako médiami šírené diskusie o prvku násilia v samej podstate niektorých náboženstiev, či mýty o nepochybnej nadradenosti liberálneho kapitalizmu. Slúžia na zaškatuľkovanie reality v záujme jej ľahšieho ovládania. Sú v záujme elít, ktoré na jednej strane barikády pod pláštikom obrany demokracie a civilizovaného sveta zvyšujú svoje zisky a úspešne premieňajú slobodu a rovnosť na prázdne frázy, a na druhej strane pomocou podobných dogiem - len s iným zafarbením - vysvetľujú, že domáca diktatúra je jedinou alternatívou imperialistickej kontrole. Nepriatelia sa navzájom potrebujú. Situácia čoraz jasnejšie ukazuje, že vestfálsky medzinárodný systém, ktorý nikdy neexistoval vo svojej ideálnej, úplnej podobe sa rýchlo rozpadá. Výsledkom nebude nadnárodný útvar, ktorý by sa postupnou integráciou a preberaním funkcií národného štátu vyvinul hádam až do Kantovho svetového štátu, či globálny právny režim, ktorý by celosvetovo platnými normami ochraňoval občanov pred svojvôľou jednotlivých vlád. Vývoj nesmeruje ani k svetovej revolúcii, ktorá zlomí moc národného štátu chápaného len ako nástroj triedneho násilia. Neglobalizujú sa ani ideály slobody a rovnosti, ani masy. Naopak. Rastie solidarita elít, ich záujmy sú čoraz viac totožné. Pojmy ako národný záujem či národ ako taký sú výberovo používaným nástrojom. Keď treba zvýšiť zisky zbrojárskych spoločností, či obmedziť legitímne spôsoby výmeny elít, použije sa ako výhovorka národný záujem. Keď treba minimalizovať možnosť medzinárodnej solidarity más, použije sa národ. Keď treba znížiť výdavky presunutím výroby z vlastného štátu do oblasti s nižšími pracovnými či environmentálnymi štandardmi, na oba pojmy sa zasa rýchlo zabudne. Vznikajú dva svety V jednom z nich globalizujúca sa elita prekročila limity vytvorené v Európe 17. storočia a prenesené kolonizáciou do zvyšku sveta. Zo svojej mobility výhodne ťaží, kontrolujúc rastúci podiel celosvetového bohatstva. V druhom svete žijú masy ľudí rozdelené umelo vytvorenými hranicami. Poslušnosť udržiavajú úplatky dočasných ilúzií o podiele na prosperite, či hrozba použitia násilia. Hranice medzi svetmi presahujú jednoduché geografické delenie na rozvinutý Sever a rozvojový Juh. Ani Marxove triedy komplexnosť situácie dostatočne nezachytávajú. Spoločný osud života na periférií však (vlastne práve vďaka tej periférnosti) nevedie k spolupráci. Vo svojom románe Kolíska opísal spisovateľ Kurt Vonnegut utopickú spoločnosť. Ľudia v nej síce naďalej umierali od hladu a nemali ani základné práva, no zato sa mohli zúčastniť na grandióznom, zinscenovanom a večnom boji medzi Diktátorom a Disidentom. Každý spokojne hral svoju úlohu s vidinou budúceho raja. S plným nasadením a s prázdnym žalúdkom. Doba si svoje znamenie anakondy zaslúži. Anakondou je systém, v ktorom sú úlohy podobne jasne definované. Deliace čiary dnes vedú medzi „teroristami“ či „tyranskými režimami“ s (aspoň potenciálne) zbraňami hromadného ničenia, a proti nim stojacim „civilizovaným svetom“. Odmietnuť zaradiť sa do jedného z táborov znamená spojiť sa s nepriateľom. Zdôrazňovať v takejto situácii namiesto „jednoty v zbrani“ slobodu a rovnosť znamená len oslabovať vlastné pozície.
