Reklama
Reklama

Zmanipulované médiá ovplyvnia všetko

Od pádu prezidenta Slobodana Miloševiča v októbri 2000 sa situácia v Srbsku zmenila. Prečo však mladí ľudia stále odchádzajú na Západ?- Mnohí v Srbsku vedia, najmä mladá generácia, že je naivné si myslieť, že stačí zvrhnúť režim a všetko sa tým vyrieši. A naozaj, ten pocit bola ilúzia, pretože za desať rokov Miloševičovho vládnutia sa systematicky ničil každý segment spoločnosti:
Počet zobrazení: 398

Gordana Igricová, výkonná editorka v Inštitúte pre vojnové a mierové spravodajstvo v Londýne

Od pádu prezidenta Slobodana Miloševiča v októbri 2000 sa situácia v Srbsku zmenila. Prečo však mladí ľudia stále odchádzajú na Západ? - Mnohí v Srbsku vedia, najmä mladá generácia, že je naivné si myslieť, že stačí zvrhnúť režim a všetko sa tým vyrieši. A naozaj, ten pocit bola ilúzia, pretože za desať rokov Miloševičovho vládnutia sa systematicky ničil každý segment spoločnosti: kultúra, ekonomika, spojenie zo svetom. A to sa rýchlo napraviť nedá, i keď s podporou celého národa. Frustrácia mladých aj starých vychádza z domnienky, že keď pošleme Miloševiča pred tribunál do Haagu, situácia bude rovnaká ako pred rokom 1989. No a veľa ľudí chce veriť, že tých desať rokov bol ako jeden deň, akoby sa nič nestalo a že platy budú v tisíckach nemeckých mariek ako pred rokom 1989. No máme i mladých ľudí, ktorí vedia, že problémy sa nedajú riešiť a radšej odídu. Kam odchádzajú? - Viem, že veľa mladých srbských odborníkov sa pokúša dostať do USA z Mexika peši cez púšť. Existuje tiež mafia, ktorej môžete zaplatiť a prevedie vás cez hranice do západných krajín. Niektorí verili Miloševičovi, iní odišli. Je to konflikt generácií? - Myslím, že ide aj o to, ale po páde Miloševiča je tento konflikt menej vypuklý ako počas predchádzajúcich desiatich rokov, keď dôchodcovia, ktorí nemali čo jesť, stále verili vtedajšiemu prezidentovi. Sú to ľudia, ktorí vyrástli v komunistickom systéme a boli naučení dôverovať vláde a jej verziám národnej pravdy. Čo je to ,,národná pravda“? - To je to, čo ponúkal Miloševič a ostatní národní lídri a čo prezentovala štátna televízia. Teda čosi, čo bolo v ich domácnostiach v hlavných televíznych správach. Ľudia pozerali stále televíziu a keďže si zvykli uveriť tomu, čo povie Strana, tak sa už ďalej nad tým nezamýšľali. Nemysleli si po páde Miloševiča, že za to všetko je vinný on? - Nie. To je spôsob myslenia ľudí, ktorých vychovávali len podľa jedného vzoru, jednej pravdy. Nie sú zvyknutí, že existujú aj ďalšie skutočnosti. Jednoducho verili tomu, čo povie establišment. Veria a rozmýšľajú o tom ako o jedinom reálnom svete. V televízii videli iba to, čo im ponúkla štátna propaganda. A uverili aj takému človeku, ako bol Miloševič. Mohol s nimi manipulovať a povedal im, že len Srbi sú národné obete. Obete čoho? Iných národov? - Sú vraj obeťou západných konšpirácií. Bosniaci, Albánci, Chorváti nás nenávidia a my sa preto musíme brániť. V skutočnosti srbské jednotky napádali iných. Ale ľudia v televízii mohli vidieť iba mŕtve telá Srbov. Bolo to čisté klamstvo. Robilo sa dokonca to, že sa prekrúcali pásky v televíznych štúdiách, aby bolo vidno, že obete sú z inej strany. Aj ja som tomu na začiatku skoro uverila. To sa ešte dalo. No neskôr, v druhej vojne, to už hraničilo s komunistickým štýlom propagandy. Miloševič používal ten najhrubší štýl žurnalistiky. Čo to boli za novinári? - V televízii pracovali ľudia, ktorí tomu verili a najmä s tým súhlasili. Nakoniec bola kvalita programu taká nízka a hlúpa, že si všetci prestali navzájom veriť. V Srbsku nebolo čo jesť, ale program ukazoval úspechy robotníkov v továrňach, budovanie nových domov. Samozrejme, že sa nestavali nijaké domy, nič. Napríklad televízia odvysielala správu, že Srbi našli naftu vo Vojvodine a teraz musíme spolupracovať, lebo budeme mať vlastný benzín. No mne to všetko pripadalo, ako keby som pozerala film. Takže napokon prišiel ich koniec, lebo tá hlúposť bola už priveľká. Aká bola situácia v tlačových periodikách? - Miloševič ponechal nezávislé médiá, ale ich obmedzoval rozličnými opatreniami. Napríklad zastavil dodávku papiera na tlačenie novín, takže museli znížiť náklad, alebo nemali kde tlačiť. Niektorým organizáciám zakázal distribúciu takýchto periodík. Proti tomu sa nedalo nič robiť. Novinári museli odísť do iných periodík, ktoré mali nízky náklad a takmer nijaký vplyv. Pracovali za malý plat, ale aspoň vedeli, že nepodporujú porušovanie ľudských práv. Viete si predstaviť, že 1500 žurnalistov odmietne pracovať pre štátnu televíziu? Miloševič ich jednoducho vymenil a nahradil lojálnymi, veľmi nekvalitnými novinármi a nacionalistami, ktorí asi naozaj verili, že píšu v záujme Srbska. Mala verejnosť prístup k iným médiám? Mohli ste sledovať iné televízne stanice? - Ktoré iné? CNN, BBC možno, ale len cez satelit. Ten ľudia na vidieku nemali a aj keby mali, nerozumeli by jazyku. Vidiek pozeral štátnu televíziu a dostával obmedzený náklad novín. Samozrejme len niektorých. Aká je generácia tínedžerov, ktorá vyrástla na týchto informáciách a väčšinou nebola nikdy v zahraničí? - Práve to pomohlo Miloševičovi predĺžiť režim. Univerzity nedostávali publikácie, nepôsobili na nich zahraniční profesori, študenti sa nedostávali k informáciám v demokratickej tlači, nevedeli nič o vývoji vo svete. Mladí ľudia nevedeli, kde žijú. My sme teraz veľmi chudobní, len niekoľkí majú prístup k počítačom a internetu. Na druhej strane mladá generácia vyrástla v systéme čierneho trhu a mafie. Zistili, že sa dá zbohatnúť na predaji benzínu len tak, bez námahy. Vytvorila sa vrstva veľmi bohatých ľudí a tých, čo sotva prežívajú zo dňa na deň. Nová generácia je trocha mimo. Nezaujíma sa o politiku, nechce hovoriť o vojne, stratila záujem o správy v médiách, alebo ich chápe ako propagandu. Mladí sú však otvorení novým skúsenostiam. Ako sa stavajú k problému, že niektorí z nich, keď mali osemnásť, museli narukovať do armády a zabíjali? - Okrem roku 1991 Srbsko vlastne nebolo vo vojne. Vtedy množstvo mužov odmietlo ísť do vojny. Miloševič preto vytvoril paramilitaristické jednotky, kde boli obyvatelia z rozličných miest a prepustenci z väzenia. Mladí ľudia v Kosove nechceli ísť do vojny, nik nechcel ísť bojovať do Kosova. Boli to špeciálne srbské vojenské jednotky, nie armáda. Čo sa stalo s vojakmi z takýchto jednotiek? - Pracujú v polícii. Osemnásť politických strán vytvorilo koalíciu len preto, aby padol Miloševič. Neprijali sa však žiadne zákony na potrestanie týchto ľudí, lebo to by znamenalo, že celé Srbsko by bolo vo väzniciach... Takže práve títo ľudia vstúpili do nových strán a tým sa zachránili. Zrejme si nemôžeme dovoliť zatvoriť každého, kto sa podieľal na zabíjaní. Asi najdôležitejšie bude pripraviť reformu o kontrole nad parlamentom, armádou, políciou, právnym poriadkom. Ale to je veľmi dlhý proces. Čo sa stalo so študentskými aktivistami, ktorí sa postavili proti Miloševičovi? - Niektorí z nich sú v Koštunicovej strane. On je však nacionalista a má svojský štýl propagandy. Práve v jeho strane sú aj takí ľudia, čo nedávno podporovali Slobodana Miloševiča a teraz podporujú Vojislava Koštunicu. A čo sa stalo s bývalými politickými lídrami? - Zväčša sa teraz skrývajú vo svojich domoch a majú strach pred verejnosťou, ktorú okradli. Mali by sa dostať pred súd. Nemajú už moc a nemôžu už nič spraviť. Podporovali Miloševiča, ale len preto, aby mohli zbohatnúť. V skutočnosti mu neverili. Aký postoj zaujíma verejnosť k tomu, čo sa stalo? - Chce akceptovať len postoj, aký má štátna propaganda. Ľudia neveria, že by niektorých zo Srbov postavili pred haagsky súd. Nemyslia si, že sa na zločinoch podieľali viac ako iné národy bývalej Juhoslávie. To je tiež propaganda. Nepriznajú, že Srbi zabíjali, alebo to odôvodnia tým, že aj ich zabíjali. Tieto rany sú ešte veľmi čerstvé. Ako je možné, že za celý ten čas nechceli pochopiť, čo sa deje, a pritom postupne všetko strácali? - Nik neveril, že to môže zájsť až tak ďaleko a že to prinesie až takú strašnú katastrofu. Pred vojnou Srbi chceli zobrať veci do vlastných rúk. Prekážalo im, že sa Slovinci odtrhli, že podporovali Kosovo, že Srbi stavali cesty v Bosne, a nik im za to nepoďakoval a ,,všetci žili na náš úkor“. Nikto nám nebol vďační a my sme všetkých podporovali štyridsať rokov... Došlo to až tak ďaleko, že v rokoch 1992 a 1993 Miloševič vytvoril potemkinovské dediny na podporu Srbov. Sľúbil im ekonomický zázrak. Ľudia dávali svoje zlato, predávali byty počas vojny v Bosne. Potom zrazu zistil, že mu už nik nič nedá a tak založil súkromné banky. Na ich čelo dosadil ženu, ktorá chodila po Belehrade v ružových šatách a v ružovom klobúku a sľubovala ľuďom, že dostanú desať percent navyše z vložených peňazí. Teraz poprel, že peniaze v skutočnosti išli na vojnu v Bosne. Sľuboval im, že za každých vložených desaťtisíc nemeckých mariek dostanú každý mesiac tisíc mariek, pričom platy vtedy boli okolo desať mariek na mesiac. Z toho sa nedalo žiť. Došlo to až tak ďaleko, že táto žena, ktorá sa predstavovala ako Matka Srbska, nakrúcala reportáž pri otvorených sejfoch naplnených nemeckými markami priamo v bankách. Ľudia dali všetky peniaze do bánk a potom si ich nemohli vybrať. Takže sa už nedalo ďalej žiť. Dva roky túžili ľudia po niečom, no nebolo z toho nič. A ešte k tomu ten patriotizmus, propaganda o bratoch v Bosne a Chorvátsku, ktorých musíme podporiť, lebo trpia. Bol to geniálny plán. Ako sa mohol človek ako Miloševič dostať až tak ďaleko, že mladých ľudí mobilizoval do vojny, že štátna moc podporovala mafiu a silnel nacionalizmus? Neexistovala šanca zastaviť ho hneď na začiatku? - Nie, nedalo sa proti tomu nič robiť. Keď má štát neobmedzenú moc, políciu, zbrane ani tisíc rozličných aktivít nepomôže. Stane sa, že práve tieto zbrane niektorí použijú na upevnenie moci a príjmu peňazí. A všetko, čo proti tomu robíte, nestačí. Vy nemyslíte na zabíjanie ani v metaforickom zmysle, ale oni sú pripravení zabiť vás, ak ste proti nim. V roku 1991 sme v Belehrade masovo protestovali proti vojne v Chorvátsku. Milión ľudí nebolo pripravených stáť proti tankom, ktoré na nás poslal Miloševič. Mohla som ísť proti vláde, nadýchať sa slzného plynu, stratiť prácu, ale to nie je stále dosť. Ja som skôr pesimista. V každej demokracii sa to môže stať, médiá ovplyvnia všetko. Ak hoci aj v Londýne začnete s niečím extrémnym, tak po troch dňoch môže nastať rabovanie. Nemohla predsa len intelektuálna elita niečo spraviť hneď na začiatku? - Áno, mala robiť všetko, čo bolo v jej silách. A to pre budúcu generáciu, aby nemusela akceptovať nijaké štátne klamstvo, vedela by rozlišovať objektívne a klamlivé informácie a nestala sa nacionalistickou. V tomto vás v žiadnom prípade nepodporia štátni úradníci, no malá podpora od rozličných sociálnych vrstiev je potrebná. Takže médiá sú veľmi dôležité? - Áno a veľmi nebezpečné. Možno viac, ako si všetci dokážeme predstaviť. A má zmysel riskovať svoje spoločenské postavenie, profesionálnu kariéru, či niekedy i život pre politický postoj a aktivitu? Nemám na mysli len Balkán. Aké sú vaše skúsenosti? - Je to individuálne. Nemôžem očakávať, že by iní robili to isté. Ak máte deti, nie je normálne riskovať. Po celý čas som sa usilovala nájsť príčiny zlých trendov v našej krajine. To bol pre mňa dôvod pracovať. Na druhej strane, keď som sa vrátila z Bosny a hovorila som so Srbmi o tom, čo som videla, vždy povedali: ,,To by Srbi nikdy nemohli spraviť!“ Riskovala som, že ma zavrhnú, že budú proti mne brojiť? Možno, ale neočakávala som od nich, že ma pochopia. To je, ako keď mama bráni toho, komu jej dieťa spravilo zle. - Ja som nehovorila so svojimi rodičmi už tri roky. Odišla som, stratila som všetko. Nevedela som, kedy sa vrátim, polícia mi zhabala byt. Jedna skupina ľudí ma považovala za čudáčku, napríklad moji rodičia, pre druhú som bola hrdinom. Ide o uhol pohľadu. Deti zostali na mojej strane.

S hosťom SLOVA sa zhovárala Soňa Bellušová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama