Reklama
Reklama

Preceňovali sme Miloševičovu políciu

Ako s časovým odstupom hodnotíte úlohu, ktorú hnutie Otpor zohralo v odstránení režimu Slobodana Miloševiča? - Myslím si, že našou najväčšou zásluhou bolo, že sa nám podarilo zmobilizovať ľudí a zbaviť ich strachu.
Počet zobrazení: 378

Slobodan Djinovič, líder študentského hnutia Otpor

Narodil sa 8. mája 1975 v Záhrebe. V rokoch 1994 až 2002 študoval lodiarstvo na Strojníckej fakulte Belehradskej univerzity. V rokoch 1996 a 1997 sa stal víťazom federálnej súťaže v programovaní. Od roku 1996 pôsobil v študentskom parlamente Belehradskej univerzity a od roku 1997 bol jeho prezidentom. Spolu s ďalšími študentmi sa v roku 1998 podieľal na založení študentského hnutia OTPOR, ktoré organizovalo masové protesty v uliciach hlavného mesta Belehradu. V roku 1999 založil mimovládnu organizáciu Centrum pre politické analýzy, ktorá prostredníctvom internetu vysielala demonštrácie a poskytovala informácie o politickom dianí v Juhoslávii. V súčasnosti pracuje vo svojej firme Media Works, ktorá je prevádzkovateľom internetu. Ako expert ministerstva zdravotníctva a Svetovej banky sa podieľa na vytvorení informačného systému v zdravotníckych a farmaceutických inštitúciách v Srbsku. Ako s časovým odstupom hodnotíte úlohu, ktorú hnutie Otpor zohralo v odstránení režimu Slobodana Miloševiča? - Myslím si, že našou najväčšou zásluhou bolo, že sa nám podarilo zmobilizovať ľudí a zbaviť ich strachu. Ako bol v tých časoch organizovaný Otpor, ako fungoval? - Išlo spolovice o ilegálne metódy. Správali sme sa, akoby sme boli, povedzme, kolumbijskou mafiou. Alebo niečo v tom štýle. Riadili sme sa pravidlami, ktoré dodržiavajú zločinci v normálnych časoch alebo ktoré niekedy používali revolucionári. Ako komunisti v rokoch 1941 až 1945. Prečo to hovorím? Napríklad samozrejmosťou bolo, že sme nekomunikovali prostredníctvom mobilných telefónov, že sme sa nestretávali na tých istých miestach, keď sme hovorili o niečom dôležitom, vraveli sme to v šifrách a v kódoch. Viem, že ma sledovali. Jednoducho zbadáte človeka, ktorý je nonstop za vami a stále hovorí čosi do svojho goliera. Zažil som aj filmové zatknutia: sedím v taxíku, v tom zastavia taxík, vytiahnu ma z neho, položia mi na hlavu nejaké vrece, aby som nevidel, kam ma odvádzajú, a zrazu sa ocitnem v dajakej neznámej izbe... Teraz sú mi už mnohé veci jasnejšie, dostali sme prístup aj k policajným záznamom. Keď tak sedíme a spätne hodnotíme našu prácu, zisťujeme, že bola účinná a že sme vlastne preceňovali políciu. Mysleli sme si, že funguje oveľa lepšie ako v skutočnosti. Nepodarilo sa jej infiltrovať svojich ľudí dostatočne vysoko na to, aby odhalili naše plány. Určite vám skomplikovalo situáciu bombardovanie Juhoslávie. Ako ste sa postavili k leteckým útokom NATO? - Počas bombardovania sme neboli aktívni. Nikomu sme však nezakazovali, aby robil to, o čom cíti, že by robiť mal. Veľký počet aktivistov Otporu zostal počas útokov v Kosove a bránil svoju krajinu. Ďalšia časť ľudí z krajiny odišla. Ťažko sa vyjadrujú tie pocity. Ja som bol v Belehrade. Uvedomoval som si, že politika jednej osoby do veľkej miery zapríčinila bombardovanie, hoci je jasné, že musel mať spoluhráčov aj na druhej strane. V konečnom dôsledku nám bombardéry lietali nad hlavou, nie našou vinou. Tak sme to jednoducho nechali tak. Keď sa teraz s odstupom na to pozerám, keď komunikujem s priateľmi zo Západu, všetci mi hovoria, že to bola chyba. Nehovoril som len s Wesleym Clarkom, aby mi aj on povedal, že to bola chyba. Ak sa na to pozeráme reálne, bola to naozaj agresia. Na druhej strane, možno keby som vtedy o tom rozhodoval, asi by som i ja stratil trpezlivosť. Neviem, ale nám to rozhodne nepomohlo. Na vašu adresu často prichádzali obvinenia, že ste platení a organizovaní zo zahraničia. Aké ste teda mali a máte kontakty so zahraničím? - Fakt je, že ako každé hnutie, organizácia či skupina občanov sme neodmietali kontakty so zahraničím. Ak chcel s nami niekto komunikovať, boli sme otvorení. Ale je to veľmi vzdialené od tvrdenia, že nás ktosi organizoval zo zahraničia. To je obyčajný výmysel. Všetko, čo sme dosiahli, je výsledok našej vlastnej trojročnej práce. A počas tých troch rokov sme sa učili, vzdelávali. A je pravda, že sme aj v zahraničí hľadali ľudí, ktorí by nás vedeli naučiť ako sa správať, keď ťa zatkne polícia, ako sa správať v niektorých kritických situáciách a tak ďalej. To áno. Ale nie je pravda, že nás niekto zvonku organizoval. A tie rozprávky o agentoch CIA sú už úplné hlúposti. Keď hovoríme o čerpaní skúseností zo zahraničia, niektoré aspekty Miloševičovho pádu politológovia občas prirovnávajú k Mečiarovej volebnej porážke v roku 1998 na Slovensku... - Áno. V zime 1999 sme sa rozhodovali o stratégii pôsobenia Otporu. Zvážili sme, že jediné a zároveň najlepšie, čo môžeme urobiť, je vyvíjať nátlak na vládu nenásilnou cestou, aby vypísala voľby. Usúdili sme tiež, že keď sa nám to podarí, bude treba zorganizovať veľkú predvolebnú a nestranícku kampaň, ktorej jediným cieľom bude zvrhnutie Miloševičovho režimu. Je normálne, že sme sa usilovali zistiť, kde sa už niečo podobné udialo, a poučiť sa z týchto skúseností. V tom čase som nadviazal prvý kontakt s organizáciami na Slovensku a vtedy sme sa vlastne prvý raz dozvedeli čosi o stratégii „get out vote“ kampane. Tento model sme potom používali, študovali a myslím si, že sme ho aj významne zdokonalili. Otpor vznikol najmä pre odstránenie Miloševičovho režimu. Čo však robíte teraz, keď tu už nie je nepriateľ číslo jeden? - Sme už v inej situácii. Homogenita hnutia je oveľa menšia. Dnes sa Otpor angažuje vo viacerých veciach. Organizuje kampaň za vydávanie vojnových zločincov haagskemu tribunálu, kampaň proti korupcii, ako aj kampane, ktoré sa týkajú povedzme vysokého školstva. Robí nátlak na vládu, aby urýchlila schvaľovanie systémových zákonov. Pracuje na tom, aby sa zefektívnila práca srbského parlamentu. V podstate Otpor čaká na svoju politickú zrelosť, aby sme sa jedného dňa možno aj politicky angažovali. Tu treba povedať, že v rámci hnutia existuje viacero skupín. Existujú takí ako ja, pre ktorých Otpor už nie je jedinou vecou v živote ako kedysi. Teraz mám svoju prácu, koniec koncov už nie som ani študentom. Otpor je však čosi, čo zostalo hlboko vo mne, prostredníctvom čoho vyjadrujem svoje spoločenské aktivity. Je tu však aj jadro hnutia, čiže ľudia, ktorí majú politické ambície a zostali pôsobiť v Otpore. Z nich by o 10 až 15 rokov, možno i skôr, mohla vyrásť nová generácia politikov. Teda stále vyvíjate politický tlak. Existujú však názory, že Otpor i ďalšie mimovládne organizácie nemajú právo zasahovať do politiky, lebo ich nik nezvolil... - Otpor od samého začiatku tvrdil, že nebojuje o moc. Vždy sme hovorili, že pre nás sú všetky politické strany rovnaké. Dokonca sme sa vyhrážali vtedajším opozičným stranám, že budeme voči nim postupovať rovnako ako voči Miloševičovmu režimu. A v tomto smere sme boli z morálneho hľadiska veľmi čistí a veľmi korektní. Pokiaľ ide o mimovládne organizácie, nedá sa vždy len nečinne prizerať, čo sa deje vôkol nás, a čakať, aby to politici vyriešili. Oni to totiž riešiť nebudú. Lebo v podstate si žijú dobre, tí pri moci trochu lepšie, ale ani opoziční sa nemajú veľmi na čo sťažovať. Opozícia v Srbsku si tak v posledných desiatich rokoch žila veľmi dobre. Mala podporu zo zahraničia, lebo boli demokrati a bojovali proti Miloševičovmu režimu, zatiaľ čo v krajine tiež mali vybudovanú širokú sieť významných kontaktov. Ako sa Otpor pozerá na čoraz hlbšie rozpory vo vládnej koalícii Demokratickej opozície Srbska (DOS)? - Aby som bol úprimný, očakávali sme takýto vývoj. Súčasná vláda má priveľa horúcich zemiakov, ktoré musí vyťahovať z ohňa... Pokiaľ ide o novú politickú garnitúru, pre mňa je najviac frustrujúce, koľko starého spôsobu rozmýšľania zostalo v tých niekdajších opozičných a dnes vládnych politikoch. Stále tu máme vážne vnútorné rozpory, boj o moc za každú cenu a tak ďalej. Pritom sú podľa môjho názoru najdôležitejšou vecou reformy a nevyhnutne ich treba presadiť. Áno, je bolestivé, že ľudia masovo zostávajú bez práce, ale ak rýchlo neprebehne proces reforiem, uviazneme na pol ceste ako Ukrajina, Bulharsko či Rumunsko. Čiže Otpor sa neprikláňa k jednotlivým stranám a lídrom. Prikláňa sa k ľuďom, ktorí majú odvahu niečo urobiť. Predstavitelia zväzových orgánov moci majú veľmi málo odvahy prijímať nevyhnutné politické rozhodnutia. Z Juhoslávie sa stalo Srbsko a Čierna Hora. Myslíte si, že nové štátne usporiadanie bude prínosom? - Osobne si myslím, že je to všetko cirkus. Podľa mňa Vojislav Koštunica dostal to, čo chcel, Milo Djukanovič dostal to, čo mohol dostať, zatiaľ čo Zoranovi Djindjičovi na výsledku veľmi nezáležalo. Pre Koštunicu je dôležité, že získal politické body a mohol verejnosti ukázať, že zachránil spoločný štát. Problémom tohto „Čierneho Hory a Srbska“ je však, že obaja jeho členovia majú všetky vlastnosti samostatných štátov. S výnimkou armády a zväzovej administratívy. Takže teraz ja ako súkromná osoba Slobodan Djinovič budem odvádzať dane na nejakú spoločnú armádu, pre zväzovú vládu, pre zväzových ministrov, ktorí v skutočnosti nebudú môcť ovplyvňovať vývoj spoločnosti. A to všetko len preto, aby sa zachovalo zdanie spoločného štátu. To naozaj nemá význam. Buď sme sa mali dohodnúť na nejakom klasickom konfederatívnom modeli, alebo sa úplne rozdeliť. Netreba zabúdať, že separatistické tendencie v Čiernej Hore môžu odrazu znovu zosilnieť. Nemusia, ale môžu. Čo ak sa to stane? Znovu budeme musieť zastať v normálnom vývoji a čakať, kým sa to všetko dorieši. Ako to bude s kreslami v Rade Európy a OSN v prípade rozpadu tohto nového štátu? Nemáme nijaké garancie, že nás ktosi nebude brzdiť v integračnom úsilí. Ešte špecifickejšou otázkou je Kosovo. Považujete ho za definitívne stratené pre Belehrad? - Mnohí ľudia v Srbsku tak uvažujú. Súčasná vláda podľa všetkého tento názor nemá. V záujme Belehradu je čo najdlhšie odkladať konečné riešenie statusu Kosova. V danej situácii Srbsko jednoducho nemá finančné prostriedky na reálne znovuzačlenenie provincie pod svoju správu. Je tu potrebný dlhodobý ekonomický rozvoj. Keď hospodárstvo dosiahne určitú úroveň, aj občania Kosova pochopia, že spoločný život je v ich vlastnom záujme. Podľa mňa je preto stratégiou súčasných srbských vládnych strán nejaký model Hongkong – Čína. Teraz nech je tak, ako je, a o sto rokov sa uvidí. V minulých rokoch významnú úlohu vo vašej krajine zohrávali médiá. Aká dnes vládne situácia na mediálnom trhu? - Situácia je dosť chaotická. Takmer sa dá povedať, že srbský mediálny priestor je najväčším blším trhom v Európe. Adekvátne zákony sa neprijali, dokonca došlo k anulovaniu ich pracovných verzií. V tomto sme na nule a nik nevie, kedy sa všetko pohne z miesta. Pokiaľ ide o nezávislé médiá, ktoré v čase revolúcie zohrali významnú úlohu, stále nedostali od nových orgánov moci podporu. Pritom nemyslím podporu ako odmenu za niekdajšie zásluhy, ale v zmysle vytvárania normálnych podmienok na prácu. Dôležité je napríklad doriešiť otázky frekvencií či vysielacích licencií. Zatiaľ všetko zostáva len v rovine sľubov. Po drvivej volebnej porážke Miloševičovej Socialistickej strany Srbska zostal nezaplnený priestor na ľavej strane politického spektra. Dejú sa tu nejaké posuny? - Áno, prichádza k výrazným pohybom. Na jednej strane sa najväčšia sociálnodemokratická strana rozpadla na dve časti, no jej silnejšie krídlo sa integruje s ďalšou ľavicovou stranou. Práve toto zjednocovanie by mohlo prilákať aj menšie ľavicové subjekty, ktoré momentálne figurujú v koalícii DOS, takže by sa mohla veľmi rýchlo vytvoriť stabilná umiernená ľavica. Tá by sa časom mohla začleniť i do Socialistickej internacionály. Okrem toho v srbskom ľavicovom spektre svoje miesto určite nájdu aj odborové organizácie. Veľa mladých ľudí za posledných desať rokov odišlo z krajiny. Máte pocit, že sa po zmene režimu vracajú? - V tomto smere vládne veľmi mylný názor: zmení sa totalita, príde demokracia a zrazu sa všetci vracajú. V skutočnosti to tak nefunguje. V podstate najviac ľudí odchádza, keď sa zmení režim, lebo sa otvoria všetky hranice, ľuďom sa umožní, aby odišli a oni odchádzajú. Nedá sa očakávať, že Srbsko dosiahne nejakú slušnú ekonomickú úroveň skôr ako o 10-15 rokov. Mladí uvažujú: Teraz mám 26, prečo by som čakal do 36 rokov, aby sa niečo zlepšilo? Rozdiel je v tom, že sa nový režim predsa usiluje zadržať ich. Nemyslím si, že tí, čo odišli, sa vrátia, ale postupne ich bude odchádzať čoraz menej. Nie je vám ľúto, že ste politike venovali toľko času a energie? - Piaty október 2000, keď sa konali voľby, bol pre mňa čosi také ako pre Neila Armstronga, keď vykročil na mesiac. Je to v každom prípade najvýznamnejšia udalosť v mojom živote a možno aj zostane. Považujem však za mimoriadne dôležité, aby človek na to stále nemyslel a aby cez to nevnímal realitu. Neľutujem, naopak, teším sa, že sa nám to podarilo. Dôvod je jednoduchý: otvorili sme si budúcnosť. Na druhej strane bol by som radšej, keby k tomu vôbec nemuselo dôjsť.

S hosťom SLOVA sa zhováral Rastislav Boldocký

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama