Spojené nádoby histórie

Dejepisec Ernst Nolte (roč. 1923) je jednou z najrozporuplnejších postáv súčasnej nemeckej historiografie a intelektuálneho života v Nemecku vôbec. Kým kniha Fašizmus vo svojej epoche mu roku 1963 vyniesla uznanie ľavicových kruhov a spoluformovala chápanie fašizmu u mnohých nemeckých osemašesťdesiatnikov,
Počet zobrazení: 1110

Dejepisec Ernst Nolte (roč. 1923) je jednou z najrozporuplnejších postáv súčasnej nemeckej historiografie a intelektuálneho života v Nemecku vôbec. Kým kniha Fašizmus vo svojej epoche mu roku 1963 vyniesla uznanie ľavicových kruhov a spoluformovala chápanie fašizmu u mnohých nemeckých osemašesťdesiatnikov, jeho článok Minulosť, čo nechce pominúť o vnútornej, „historicko-genetickej“ spojitosti fašizmu a komunizmu, narazil roku 1986 v tých istých kruhoch na obrovský odpor a vyvolal vari najprudšiu intelektuálnu debatu v dejinách západného Nemecka, čoskoro nazvanú „spor historikov“. Rudolf Augstein, vydavateľ týždenníka Der Spiegel, ho vtedy označil dokonca za „ústavného nacistu“, a od tých čias ľpie na Nolteho mene nepríjemná príchuť revizionizmu, ktorým sa vraj tento autor usiluje pod kepienkom holistickej dejinnej koncepcie totalitarizmu zvaliť vinu za ideológiu a zverstvá nacizmu na komunistov. Nolteho francúzsky kolega François Furet (1927-1997) je trochu odlišný prípad, no aj on je svojím spôsobom enfant terrible modernej historiografie. Parížsky dejepisec, zaoberajúci sa dlhé roky Francúzskou revolúciou, bol členom KSF, a neskôr sa stal renegátom komunistického hnutia. Tak ako roku 1927 istý Freudov ateistický spis otriasol psychologickými základmi náboženstva, podobne zapôsobila roku 1995 na ľavicové utopické myslenie veľká Furetova štúdia Minulosť jednej ilúzie, parafrázujúca svojím názvom i myšlienkovou subverzívnosťou inkriminovanú Freudovu knihu. Furetova kritika komunizmu, prinášajúca obrovské množstvo dovtedy neznámeho historického materiálu, sa zakladala na radikálnom zúčtovaní s iluzívnym charakterom hnutia, ktoré morálne neobstojí zoči-voči vlastnej dejinnej praxi. Roku 1996, krátko pred Furetovou tragickou smrťou, vznikla medzi nemeckým a francúzskym historikom korešpondencia, ktorej cieľom bolo v zmysluplnom a pokojnom dialógu, takpovediac „mimo dobra a zla“, preskúmať silne tabuizovanú a explozívnu tému, ku ktorej obaja historici vnútorne už dlho smerovali ako k jednému z najhorúcejších dejinných problémov dneška – túto tému tvoria spojené nádoby komunizmu a fašizmu, dve strany tej istej mince, ktorej vysoký kurz poznamenal dejiny celého dvadsiateho storočia. Proti triviálnosti Zaujímavé sú okolnosti vzniku tejto neveľkej, no ďalekosiahlymi myšlienkami doslova nabitej korešpondencie, pozostávajúcej z ôsmich listov – štyroch Ernsta Nolteho Furetovi a ďalších štyroch Françoisa Fureta Noltemu. Výmenu názorov vyprovokovala dlhá Furetova poznámka v jeho knihe Minulosť jednej ilúzie, venovaná Nolteho výkladu fašizmu, kde sa francúzsky historik odvážil uviesť ako autoritu na totalitarizmus svojho nemeckého kolegu, považovaného v Nemecku – dokonca aj po veľkom prehodnocovaní, ktoré so sebou prinieslo zjednotenie krajiny – za spoločensky malomocného. Listy oboch pôvodne publikoval renomovaný francúzsky historický časopis Commentaire, a nedávno sa dostali v knižnej podobe aj k slovenskému čitateľovi. Vieme, že pokus o komparáciu jedného a druhého spoločensko-politického fenoménu môže dopadnúť veľmi banálne a biedne. Z jeho triviálnej verzie ťažil dlhé roky tak antikomunizmus studenej vojny, opierajúci sa neraz o hrubozrnné aplikácie klasických teórií totalitarizmu, ako aj – trochu paradoxne – antifašizmus, ktorý zasa vychádzal zo zjednodušenej, „drevorytovej“ predstavy fašizmu ako extrémnej, radikalizovanej odpovede najreakčnejších buržoáznych kruhov na mobilizáciu proletariátu a na komunistickú ideu. Nolte i Furet dokazujú, že treba ešte veľa drobnej práce, aby sa spojenie jedného i druhého javu odhalilo v celej historickej zložitosti a tak, aby sa dejinnej spravodlivosti učinilo zadosť a nedošlo k tomu, že sa s vaničkou vyleje aj dieťa. Kritická história pre 21. storočie Cieľom oboch historikov však v spomínanej korešpondencii nie je stanovenie jednotlivých vedeckých úloh v rámci porovnávacieho projektu, ale skôr náčrt základných línií pre nadchádzajúce dejiny 20. storočia a azda aj pripravenie spoločenského vedomia na prijatie akejsi obdoby nietzscheovskej „kritickej histórie“ – teda na dejinnú reflexiu, pri ktorej človek v mene ľudského sebauvedomenia, ako by povedal Nietzsche, „kruto prekročí všetky pietnosti“. No nielen to; ako vo svojom poslednom liste píše Furet, súčasťou perspektívy, z ktorej máme čo najefektívnejšie posudzovať 20. storočie, je poznatok, že „sme uzavretí v jednoliatom horizonte dejín“. Inými slovami, my všetci sme vraj dedičmi jedného i druhého – odtiaľ pramení na konci 20. storočia aj naša melanchólia, zrejme úplne odlišná od „atmosféry konca sveta“, známej z klasického fin de sciecle. Úlohou tých, čo píšu najnovšie dejiny, by bolo potom akési katarzné prekonanie tejto trudnomyseľnosti napriek vedomiu spomínanej celistvosti dedičstva, a teda napriek ťažkosti situovať vlastné kritické stanovisko. Všetky témy, ktorých sa obaja historici vo svojich listoch dotýkajú, sú takpovediac podriadené tomuto veľkému poslaniu. Či už si vymieňajú myšlienky o predpojatosti nemeckej i francúzskej ľavice, o tabuizovaní historických tém 20. storočia, o dialektickom vzťahu medzi fašizmom a komunizmom, o užitočnosti vedeckého a rizikách politicky motivovaného revizionizmu, o modernom antisemitizme, o potrebe základnej historickej orientácie človeka na prahu 21. storočia – všetky tieto hlbokomyseľne pravdivo, prenikavo a kultivovane rozdiskutované a háklivé témy by sa dali uviesť na spoločného menovateľa historia magistra vitae. Mimochodom, Nolteho kolega Reinhart Koselleck (ten sa na „spore historikov“ ako jeden z mála nemeckých prominentov svojho odboru nezúčastnil) túto úlohu dejepisectva svojho času spochybnil pre jej nenáležitý pátos a ľahkú znužiteľnosť. Stromy a les Dialóg Furet-Nolte nie je nijakým pozdným plodom francúzsko-nemeckého historického uzmierenia. Vyznačuje sa síce pokojom a vyváženosťou, aké „sporu historikov“ celkom iste chýbali, ale to vďaka vôli vypracovať spoločnú, magistrálnu historiografickú líniu. Zo štrukturálneho pohľadu sú medzi oboma historikmi názorové rozdiely na spojitosť komunizmu a fašizmu minimálne, no o to väčšie sú v jednotlivostiach, ktoré majú toto spojenie legitimizovať. Furet napríklad nesúhlasí s Nolteho pozitivistickým „kauzálnym nexom“, prezentovaným nemeckým historikom už roku 1986, teda s predstavou, podľa ktorej sa fašizmus priamo inšpiroval stalinským terorom, a v súvislosti s komunizmom si vyhradzuje právo hovoriť o „príťažlivosti úmyslov“. Podobne dokazuje, že fašizmus sa v časoch svojho vzniku ani zďaleka nenapájal len z duchovných zdrojov boľševizmu, ako sa zrejme nazdáva Nolte (prípad Mussolini), ale bol silne ovplyvnený aj konzervatívnou kultúrou spred prvej svetovej vojny. Ale práve pri takýchto jednotlivostiach, ktoré chcú zavážiť pri obhajovaní veľkoryso načrtnutých vízií ako argumenty, si čitateľ môže právom položiť otázku: kam to dospela diskusia o duchovných koreňoch fašizmu, keď treba znovu, akoby v novom svetle pripomínať najmä o fašizme veci, o ktorých sa vie už dávno – napríklad kultúrny konzervativizmus ako jeho zdroj? Pri istých hlbokomyseľných pasážach Nolteho, ale aj Furetovho dokazovania skrytých duchovných súvislostí sa ťažko zbaviť dojmu, že korešpondencia oboch historikov je o objavovaní lesa, a nie o tom, že tento les pozostáva zo stromov, a navyše dosť rôznych. A práve tu tkvie slabina spoločného Nolteho a Furetovho projektu – nielen že pátos komplexného historického „sebauvedomenia“ (Nolte) a myšlienka „uzavretosti v jednoliatom horizonte dejín“ (Furet) supluje dnes už zastaranú mentorsko-moralizátorskú črtu dejepisectva, ale nevypláca sa ani samo izolované uvažovanie v makroštruktúrach, lebo sa obyčajne deje na úkor detailov. Hrozí, že prívrženci takéhoto myslenia skôr či neskôr môžu dospieť k poznaniu „tým horšie pre fakty“. Preto zostáva Furetova práca o minulosti jednej ilúzie – v ktorej centre nie je, napriek všetkému, veľká téza, ale minuciózna rekonštrukcia komunistického hnutia a jeho reprezentácií – cennejšia než Nolteho predstava minulosti, čo nechce pominúť, a spojené nádoby Nolte-Furet je lepšie brať s ohľadom na rozdiely medzi mentalitami oboch historikov. (François Furet / Ernst Nolte: Fašizmus a komunizmus. Konfrontácia názorov. Agora, Bratislava 2001, preložili Peter Solivajs a Miroslav Szabó.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984