Reklama
Reklama

Rozhovor s filozofom Teodorom Münzom

Žijeme v dobe, keď je teoretické myslenie považované za neproduktívne márnenie času. Vy ste celý život strávili filozofiou. Nikdy ste toto rozhodnutie neľutovali? - S filozofiou som sa prvýkrát stretol v siedmej triede gymnázia. Začítal som sa do Osuského Prvých slovenských dejín filozofie, ktoré práve vtedy vyšli.
Počet zobrazení: 994

Teodor Münz

Teodor Münz (1926) patrí medzi popredných slovenských filozofov a radí sa k uznávaným znalcom osvietenskej filozofie. Podrobne sa zaoberal slovenskou osvietenskou filozofiou, niekoľko prác venoval európskemu osvietenstvu a prekladal do slovenčiny nemeckú idealistickú filozofiu. Publikoval sedem pôvodných monografií a bezpočet menších štúdií. Jeho zatiaľ poslednou knihou sú Listy filozofom, ktoré vyšli tento rok vo vydavateľstve Kalligram. Žijeme v dobe, keď je teoretické myslenie považované za neproduktívne márnenie času. Vy ste celý život strávili filozofiou. Nikdy ste toto rozhodnutie neľutovali? - S filozofiou som sa prvýkrát stretol v siedmej triede gymnázia. Začítal som sa do Osuského Prvých slovenských dejín filozofie, ktoré práve vtedy vyšli. Tak ma zaujali, že som sa tento odbor rozhodol študovať a nikdy som to neoľutoval. Bola pre vás filozofia predovšetkým zdrojom nejakej životnej útechy? - Ťažko povedať. Filozofia mi mnoho dala, ale aj mnoho vzala. Predovšetkým ma pripravila o útechu, ktorú som mohol čerpať z náboženstva. Pristúpil som k nej ako hlboko veriaci človek a neskôr som sa stal ateistom. Touto problematikou sa však stále zapodievam. Mnohí ľudia v mojom veku (mám už 76 rokov) sú vyrovnaní a spokojní s vedením, ktoré dosiahli, o sebe to však povedať nemôžem. A čo mi filozofia dala? Predovšetkým asi svetonázor, ktorý je podľa môjho názoru primeranejší skutočnosti než môj pôvodný, aj keď mi určite nedokáže poskytnúť ten druh pokoja a vyrovnanosti, ktorý možno dosiahnuť vierou. Veľa času ste venovali štúdiu osvietenskej filozofie. Ak by som mal parafrázovať Adorna - má tento druh viery v pokrok a ľudský rozum po holokauste ešte zmysel? - Holokaust bol určite dôležitým zlomom. Človek v sebe objavil temné hĺbky, o ktorých dovtedy sotva vedel. Ale napriek tomu sa prikláňam k ľuďom, ktorí si myslia, že nás nečaká nijaký katastrofický koniec dejín, že vôľa žiť nakoniec zvíťazí. Táto viera je zrejme odkazom, ktorý som si z osvietenskej filozofie ja osobne odniesol. Neidealizujem si ľudí a rozum, skôr naopak. Holokaust pokladám za varovanie, čoho všetkého sme ešte schopní. A nesúhlasím ani s názorom, že poznávanie seba samých nás spraví lepšími. Novoobjavené temno v sebe by sme mohli aj zneužiť. Veríte v dejinný pokrok v zmysle zdokonaľovania sa a napredovania ľudstva? - V zmysle prehlbovania sa nášho vedeckého poznávania a v dôsledku toho aj technického a civilizačného pokroku áno. Pokiaľ však ide o to, či nás to robí aj humánnejšími, či sa v priebehu dejín humanizujeme, presnejšie len humanizujeme, to je otázne. Zväčšujúce sa dobro i zlo kráčajú ruka v ruke. Konfesionalizmus, nacionalizmus, rasizmus, sociálne vykorisťovanie stále žijú a tiež sa vyvíjajú – k horšiemu. Spomeňte si na súčasný terorizmus a na jeho hrozby do budúcnosti. Navyše žijeme takým spôsobom, že začíname ohrozovať sami seba. Celý život na planéte vieme zničiť v priebehu niekoľkých hodín. To príliš o napredujúcej humanizácii nehovorí. Takže si vlastne z hľadiska morálky staviame rovnaké otázky, aké si staval aj antický človek? - Áno. Napríklad v Aristotelovej Etike Nikomachovej sa stretneme s rovnakými problémami, aké riešime aj dnes. V ich rozpracovaní sme určite pokročili a dokážeme Aristotela a Platóna aj presvedčivo kritizovať. Ale či sme sa priblížili k tomu ideálnemu dobru, ktoré žiadal Platón a ktoré sa stalo aj naším ideálom, o tom by som pochyboval. Čo vás priviedlo k viere? - Predovšetkým rodinná výchova. A zázrak. Respektíve to, čo som vtedy považoval za zázrak. Doteraz si pamätám ten dátum – bolo to 31. októbra 1944. Ako partizán som vtedy spolu s asi tridsaťčlennou skupinou schádzal z Prašivej do Korytnice po zásoby. Medzitým ju však obsadili Nemci a privítali nás silnou guľometnou paľbou. Skoro všetci zahynuli, zachránili sme sa len traja. Utekali sme naspäť, smerom na Prašivú a Nemci nás prenasledovali. Keď som absolútne vyčerpaný padol tvárou do čučoriedčia, presvedčený, že už nevstanem, zacítil som prenikavý zápach. Začal som teda hrabať a po chvíli som vyhrabal rozbitú päťlitrovú fľašu uhoriek. Tie ma posilnili nielen fyzicky, ale aj psychicky a nakoniec som sa dokázal dostať späť k svojej skupine. Po návrate z Povstania ma práve tento zážitok nesmierne utvrdil vo viere. Toto moje presvedčenie trvalo, až kým som sa nestretol so spismi nemeckého kritika náboženstva Ludwiga Feuerbacha. Jeho názory mnou otriasli a spôsobili mi hlbokú náboženskú krízu. Feuerbach sa stal mojím „osudovým“ filozofom – preložil som tri jeho knihy, napísal som o ňom monografiu a bezpočet menších prác. K ateizmu ste sa teda dostali čisto intelektuálnou cestou, alebo v tom boli aj nejaké vaše osobné, existenciálne dôvody? - Osobného v tom nebolo zo začiatku nič. To až neskôr, keď prišlo po prečítaní Feurbacha sklamanie vierou. Keď som si naplno uvedomil, že v Bohu sa vlastne iba klaniame vlastnému obrazu, na náboženstvo som priam zanevrel, lebo som sa cítil oklamaný a zradený. Tej zaujatosti som sa neskôr zbavil a teraz chystám novú knihu, kde mu, ako si myslím, priznávam adekvátne a zďaleka nie bezvýznamné miesto v živote. „Bojovným“ ateistom dnes už rozhodne nie som. Koniec-koncov, filozofia vyrástla z náboženstva vyrástla a je v istom zmysle jeho pokračovaním. Okrem Feurbacha bol ďalším filozofom, ktorý vás silno ovplyvnil, Nietzsche. Ten sa k vám dostal zaujímavým spôsobom. Spomínali ste, že ste ho vylovili z rieky... - To je pravda, Nietzscheho som naozaj vylovil z rieky. Bolo to v bratislavskom Sade Janka Kráľa. Pred mnohými rokmi na jar som sa tam prechádzal. Dunaj bol veľmi mútny a rozbúrený a všimol som si, že niečo pláva tesne popri brehu. Papekom som to pritiahol a zistil som, že je to stará, ešte švabachom písaná kniha. Otvoril som ju a tam stálo – Friedrich Nietzsche: Jenseits von Gut und Bőse. Nietzsche mnou vtedy hlboko otriasol, ale nebol som ešte zrelý na to, aby som ho vedel premyslieť. Viete, mám v sebe určitý vzdor. Nielen voči človeku ako takému, ale aj voči sebe samému. Nietzsche zaradil človeka medzi zvieratá – dokonca medzi zdegenerované zvieratá, ktoré sa odvrátili od svojich prirodzených inštinktov. Tento jeho radikálny nihilizmus mi vtedy dosť imponoval. Nietzsche a osvietenstvo je pomerne zaujímavá kombinácia. Ako dokážete spojiť osvietenský optimizmus s Nietzscheho nihilizmom? Nebijú sa tieto dve tendencie vo vás? - K Nietzschemu som sa vlastne naozaj vrátil až pred dvadsiatimi rokmi. To bolo obdobie, keď som už Feurbacha mal za sebou. Toho som opustil práve pre jeho osvietenský optimizmus. Feuerbach veril, že sa ľudstvo úplne racionálne a dobrovoľne začne náboženstva vzdávať a nastane obrat vo svetových dejinách. To je, prirodzene, naivita. Bol to čas, keď som už aj z vlastnej skúsenosti vedel, koľko mútnych vôd je v človeku. A medzičasom na mňa silne zapôsobilo aj čítanie Schopenhauera, ktorého pesimizmus bol veľmi blízky môjmu osobnému založeniu. Na Nietzschem vlastne vyrástla aj celá postmoderna. Nelákalo vás nikdy čítanie týchto autorov? - Ale áno, čítal som niektoré veci. Pripadá mi to však celé príliš násilné. Postmodernisti idú úmyselne proti všetkému, čo zostalo z tradícií. Je pravda, že Nietzschemu sa zrejme nikto, kto chce robiť súčasnú filozofiu, nemôže vyhnúť. Rovnako sa však nemôže vyhnúť ani Kantovi. Nemusíte s nimi súhlasiť, ale jednoducho sa k nim musíte nejako vyjadriť. Nietzscheho nihilizmus nás dnes oslovuje nepomerne viac než Kantov osvietenský racionalizmus a optimizmus. Radostnú vedu považujú mnohí za Nietzscheho vrcholné dielo. Súhlasili by ste s týmto názorom? - Skôr nie. O Radostnej vede on sám hovorí, že je to len jedno zo štádií jeho vývoja, ktoré neskôr prekonal. Ale tým nechcem znižovať jej kvalitu – je to krásna kniha. Temer v každom jeho diele je cítiť ako trpí. Jeho problém bol v podstate náboženský, ako aj môj, čo ma s ním tiež zblížilo. Mal však veľké ambície, svojím spôsobom sa snažil zaujať v ľudských mysliach miesto Krista. Jeho Zarathustra, hlásajúci evanjelium nadčloveka, sa úmyselne stavia proti Biblii, a Zarathustra mal byť on sám. To, čo sa nám Nietzsche snaží vo svojich dielach, vrátane Radostnej vedy, ukázať, by bolo možné prirovnať k obrazom Hieronyma Boscha – grimasa nad človekom, temné zákutia v ňom, zväčša nechcená pretvárka a lož. Sigmund Freud sa učil u Nietzscheho. Celé vaše myslenie je preniknuté určitou mierou determinizmu. Čo považujete za limity našej slobody? - Naša sloboda vyviera z možností myslenia a konania, ktoré máme ako ľudia a je teda podmienená biologicky. Tak je aj obmedzená. Napríklad, nemôžeme sa rozhodnúť, že nebudeme myslieť. Rovnako nemôžeme vzlietnuť mávaním rukami. A myslenie sprevádzajú určité emócie a je usmerňované našimi záujmami, ktoré sa musia odniekiaľ brať. Okrem toho našu slobodu svojím spôsobom podmieňujú naše povahové sklony, a tie si tiež nevyberáme. Naša sloboda je prúd rieky, vymedzený pomerne málo pohyblivým korytom. Už niekoľkokrát ste spomenuli, že váš pohľad na svet je skôr temný. Napriek tomu je slovo optimizmus vo vašej poslednej knihe Listy filozofom pomerne frekventované... - Vážne? Ani som si to neuvedomil. Skutočne mám skôr sklon k pesimizmu, ale zároveň niekde v hĺbke cítim, že to nie je správne. Všetko má totiž svoj rub a svoj líc. Ešte aj v hrôzach Osvienčimu, alebo v hirošimskej bombe možno vidieť určité pozitíva. Vďaka nim totiž, okrem iného, nemáme tretiu svetovú vojnu. Je to naše memento mori. Varovanie pred tým, čoho všetkého sme schopní. A skutočne názorné. Ak hovorím, alebo píšem o zle (a robím to rád), niečo ma vždy núti písať aj o jeho opaku. Ako keby som zároveň musel popierať sám seba. Jednoducho nie som schopný uznať, že sa blížime k nejakému koncu, ktorý si sami spôsobíme. Človek je krízotvorný, ale zároveň aj tvor, ktorý krízy rieši. Kde je človek, tam vždy je a bola aj nejaká kríza. Nemusí to byť len veľká svetová kríza, ale aj kríza vo vede, v spoločenskom živote, alebo aspoň osobná kríza. Túto moju názorovú rozpoltenosť asi cítiť aj v Listoch. Napokon – je to veľmi osobná kniha. Súhlasili by ste s označením historický relativista? - Áno. Historický relativizmus mi je blízky. Ako by ste definovali pojem pravdy? - Pokiaľ ide o pravdu, je mi dosť blízka pragmatistická definícia. Nesúhlasím s názorom, že pravda je zhoda myslenia so skutočnosťou, od nás nezávislou. Je to zhoda so skúsenosťou, ktorú získavame historicky vo vede, ale aj v dennom živote. Pravda – a to je asi dosť kacírsky názor – je to, čo nám poskytuje teoretickú, ale aj praktickú pomoc, oporu a istotu. Pravdou hľadá človek skutočnosť, ktorú pôvodne, ešte ako zviera vlastnil. Vtedy neuvažoval, ale žil vo fixnej, danej skutočnosti, o ktorú vďaka evolúcii a svojmu rozumu prišiel. Dejiny sú vlastne ustavičným poznávaním skutočnosti – tej našej, ktorú si tvoríme my. Stále o skutočnosti hovoríme, používame výroky, ako napríklad „v skutočnosti je to tak...“, ale pritom skutočnosti padajú a negujú sa navzájom. Koľko je právd, toľko je skutočností. Čiže: pravdou hľadáme skutočnosť a skutočnosť je naším výtvorom. Pravda nám dáva istotu a ukotvuje nás v bežnom živote. Každý z nás má svoju pravdu, o ktorú sa môže oprieť a pomocou ktorej sa orientuje v živote. Čiže pravda je podľa vás určitou formou existenčnej potreby, ale aj existenciálnej útechy, niečím, k čomu možno nasmerovať myslenie, aby netápalo v nekonečne? Áno, s takouto charakteristikou by som súhlasil. Hovorí sa, že uplynulému storočiu dali tvár traja ľudia – Marx, Freud a Einstein. Ani jeden z nich však nie je adresátom žiadneho vášho Listu. Prečo? - Z jednoduchého dôvodu. Sú to listy filozofom a ja ani jedného z nich nepovažujem za filozofa v pravom zmysle tohto slova, hoci sa všetci traja k filozofii príležitostne vyjadrovali. U Marxa sa síce nájde niekoľko filozofických statí, ale to nestačí. Budem však o ňom obšírnešie písať v knihe, ktorú práve teraz pripravujem a možno som ho aj preto v Listoch vynechal. Ak by som mal do Listov ešte niekoho doplniť, bol by to rozhodne Fromm. Bol tiež marxista, ale na rozdiel od Marxa neignoroval ľudskú psychiku, dokonca ani tú hĺbkovú. Fromm bol sociálny psychoanalytik. Ste ateistom. Ako sa teda vyrovnávate s nevyhnutným faktom svojej individuálnej smrti? Máte z nej strach? - Nie, nemám. Beriem ju ako biologickú nevyhnutnosť. Viete si predstaviť tú hrôzu žiť na tejto zemi večne? Spomeňte si na Čapkovu Věc Makropulos. Nemyslím si, že Heidegger má pravdu, keď hovorí, že najdôležitejším existenciálom je bytie k smrti a že determinuje celý ľudský život. Človek začne viac nad smrťou rozmýšľať až v starobe, mladí nad ňou príliš neuvažujú a pripravujú sa na život, akoby mali žiť večne. Asi by nebolo úplne normálne, keby človek v dobe, keď sa mu svet otvára, uvažoval o konci svojho života. Rozumiem, čo chce Heidegger tým povedať, ale neberiem to. V mojom veku sú už takéto úvahy častejšie. Dnes prosím osud, aby mi dožičil ešte také dva-tri roky s jasnou hlavou, aby som mohol dokončiť veci, na ktorých práve pracujem. Možno, keď ochoriem a budem cítiť, že je to už osudové a že sa z toho nedostanem, budem hovoriť inak.. Aký máte vzťah k beletrii? - Pozitívny. V siedmej triede gymnázia som sa pustil do Shakespeara a tak ma strhol, že som mal v triede druhý najvyšší počet vymeškaných hodín. Potom som prečítal takmer kompletnú slovenskú klasiku a začítal som sa aj do poézie. Keď som sa zahĺbil do filozofie, tak som sa poézii na dlhú dobu odcudzil. Postupom času som sa nakoniec naučil spájať racionalitu filozofie s emotívnosťou poézie... Čo čítate v týchto dňoch? - Nedávno sme spolu s manželkou dočítali Zweigovu Šachovú novelu, teraz máme rozčítanú knihu rozhovorov s Ivanom Klímom a chystáme sa na Arthura Millera, Obratník Raka – to je taký môj rest ešte z minulosti.

S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Domček

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama