Reklama
Reklama

LIST Z Irkutska

Rusko nemá veľa miest, ktoré rástli na základe premyslenej urbanistickej koncepcie. Výnimkou je skvost severu Sank Peterburg, ale i Chabarovsk, Vladivostok či pribajkalský Irkutsk. Posledne menovaný stojí na mieste bývalej kozáckej pevnosti. Patrí k starým sibírskym sídlam, na naše európske pomery však je iba mladíkom.
Počet zobrazení: 444

Rusko nemá veľa miest, ktoré rástli na základe premyslenej urbanistickej koncepcie. Výnimkou je skvost severu Sank Peterburg, ale i Chabarovsk, Vladivostok či pribajkalský Irkutsk. Posledne menovaný stojí na mieste bývalej kozáckej pevnosti. Patrí k starým sibírskym sídlam, na naše európske pomery však je iba mladíkom. Veď mestský štatút získal pol druha storočia po objavení Ameriky. V šesťstotisícovom stredisku veľkej administratívnej oblasti sme si cenili pokoj, vyrovnanosť obyvateľov a na ruské pomery značný poriadok. Turisti zo západnej Európy tu už dávno nie sú zriedkavou raritou. Prekvapili nás aj staré ulice s poschodovými drevenými domami, ktoré kedysi prevažovali. Prvá kamenná stavba vznikla až v roku 1745. Koncom júla 1876 podľahli dve tretiny mesta požiaru. Oheň zničil 3438 dreveníc, jedenásť kostolov a stopäť murovaných budov. Zvon Kostola Zvestovania panny Márie sa celkom roztavil: 16 ton medi sa vylialo na podlahu chodníka. Po vyčíňaní červeného kohúta ostalo 15 tisíc bezdomovcov. Dvanásteho januára 1863 zasiahlo mesto osemballové zemetrasenie, pri ktorom pukali ľady na Angare a zvonili zvony. Časť drevených ulíc však prežila. Podobné svedectvo o starej Sibíri zachoval okrem Irkutska iba Toboľsk. Na kultúrnom raste mesta sa výrazne podieľalo niekoľko vĺn vyhnancov. V roku 1826 to boli dekabristi. Po nich nasledovali petraševci, poľskí povstalci, narodoľubci a boľševici. Začiatkom 20. storočia prešlo mestom dvadsaťtisíc trestancov. Ruskí a poľskí exulanti, ktorí v minulom storočí tvorili tretinu obyvateľstva Irkutska, priniesli do bajkalského kraja európsku literatúru, hudbu, technológiu, politické aj vedecké názory. Slobodnejší duch mesta prežíval všetkých vladárov. Vnímavý cudzinec to postrehol v divadle aj v galérii. Na ulici Karola Liebknechta, už v kamennej časti Irkutska, zaujmú dva objekty. Miest na zemeguli, kde sa nebáli na tej istej ulici umiestniť synagógu a mešitu, možno narátať na prstoch jednej ruky. Podobne na začiatku neďalekej ulice, pomenovanej podľa zakladateľa moderného Mongolska Süch-Bátora, sa zachovala druhá najstaršia kamenná pozoruhodnosť mesta - pravoslávny Spasský kostol, stavaný v rokoch 1706-1710. Hneď vedľa neho postavili na mieste zhoreného dreveného kostolíka (nazývaného tiež poľský) rímskokatolícky kostol, ktorého vnútro dotvoril umelecký rezbár Poliak Wojciech Koperski. Irkutsk sa stal aj symbolom spoznávania Sibíri. Prechádzali ním všetky významné expedície. V roku 1851 v ňom založili odbočku Geografickej spoločnosti. Od 16. augusta 1898 ho so svetom spája pravidelný vlak. V roku 1899 sa v meste objavilo prvé auto. Podľa záznamov ho navštívili v júli po dvoch rokoch prví zahraniční turisti. Luigi Barzini, ktorý na začiatku 20. storočia prešiel na osobnom aute cez celú Sibír za šesťdesiat dní z Pekingu do Paríža, bol prekvapený, že v mestskom divadle začínajú spievať až po polnoci. Miestnu univerzitu založili hneď po prvej svetovej vojne. Na čele prípravného výboru stál Slovák Vladimír Krivoš, rodák z Liptovského Mikuláša, znalec štyridsiatich dvoch jazykov. Na konci Marxovej ulice našinec neodolá pivárni pomenovanej podľa Jozefa Šejka, ktorú zriadili v dome, kde dva roky býval jeho literárny otec Jaroslav Hašek. Z ulice sa nám prihovárajú známe obrazy verného vojaka habsburskej monarchie. Paradoxne oproti sídli armádny klub. Keď schádzame po strmých drevených schodoch do pivnice, máme pocit, že sme sa zatúlali kamsi do Čiech. Vnútro krčmy vyložili bajkalským červeným smrekom. Nad stolmi visia obrázky z najprekladanejšieho českého románu. Pri bare, kde čapujú sibírsku Plzeň, stojí socha legendárneho hrdinu nezmyselnej prvej svetovej vojny. Mená politikov, podnikateľov, maršalov, hyperaktívnych dôstojníkov a sfanatizovaných meštiakov, ktorí ju rozpútali a živili, zavial čas. Iba na niektoré figúrky si spomenie historik. Švejka však poznajú dodnes v mnohých štátoch, aj tu, sedem časových pásem od jeho vlasti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama