Len nestratiť dôstojnosť

„V tých časoch napísal hry Útek, ale aj Moliér, Adam a Eva, či novelu Konzultant s kopytom, tak trochu prvú verziu neskoršieho románu Majster a Margaréta. Hoci popularita Bulgakova rástla, bratia-spisovatelia, no najmä bratia-novinári bdeli. Čoskoro sa všetko vytratilo,“ pokračuje vo svojich zábleskoch spomienok Ľubov Belozerskaja, druhá manželka Michaila Bulgakova, ktorú som navštívil vo februári 1986 v jej moskovskom byte na Veľkej Pirogovke. „Zatiaľ ešte k nám chodievali na návštevy zaujímaví ľudia: herci, výtvarníci aj spisovatelia – Nikolaj Erdman, Jevgenij Zamiatin, Iľja Ilf a Jevgenij Petrov, či Jurij Oleša. Zostali nám najmä starí priatelia. Spomedzi nich najmä vnučka Leva Tolstého Anna Iljinična. Spomínam si, ako ma Michail Afanasievič k nej zaviedol na prvú návštevu. Žili vtedy v Plotnikovom pereulku na Arbate v podjazde, ktorý doslova ospieval Michail Afanasievič v románe Majster a Margaréta. Už si neviem spomenúť, čo tak na Bulgakova zapôsobilo, že si tento podjazd tak obľúbil,“ hovorí Ľubov Jevgenijevna. ,,Čoskoro sa u nás zjavili noví známi. On – maličký, vrtký, vlasatý Talian Toni Piccini – bol výbušný, vždy pripravený roz-čertiť sa alebo sa na plné hrdlo smiať. Ona bola Ruska, Kira Androniková, plná žen-skosti a pritom zaľúbená do svojho muža. Piccini bol inžinier, predstaviteľ firmy Fiat, a náhle ich z ničoho nič vyhnali zo Sovietskeho zväzu ako persony non grata. Mi-chail Afanasievič im písaval vtipné básne na počkanie u nás doma. Kedysi na jar 1929 nás tento taliansko-ruský pár zo-známil s mladým krásavcom v slamenom klobúku, s talianskym novinárom Cur-ziom Malapartem. Bol to muž, ktorý mal neslýchaný životopis. Jeho občianske me-no bolo Kurt Suckert a spočiatku bol obdivovateľom Benita Mussoliniho, neskôr jeho smrteľným názorovým protivníkom. Dokonca ho za polemické články proti ducemu poslali do vyhnanstva na Liparské ostrovy. Len čo sme sa zoznámili, zistila som, že je to skvelý človek, s ktorým si Bulgakov ihneď porozumel. Bulgakov miloval veselých ľudí, lebo sám mal rád vtipy, sám býval esom v rozličných situačných rošádach.“ Silence like a cancer grows Náhle sa okolo Bulgakova rozhostilo podozrivé ticho. Presne o tom spieva Paul Simon: ,,Silence like a cancer grows – ticho sa rozrastá ako rakovina.“ Do bytu na Levšinskij pereulok prestali spi-sovatelia chodiť, ako by sa z ničoho nič stal Bulgakov prašivý. Okrem jedinej návštevy Valentina Katajeva. Kedysi sa s Michailom priatelili mnohí, ale život ich rozdelil. Každý svojou pošiel stranou, hnaný žitia nevoľou – ako sa spieva v slovenskej piesni o osamelých ha-vranoch, na ktorých sa zmenil kŕdeľ sokolov. „Priznám sa,“ pokračovala Ľubov Jevgenijevna, „nedávno som si znova čítala kritiky z toho obdobia, a som zhnusená, akou neobyčajnou hrubosťou sa vyznačovali. Hru Dni Turbinovcov napádali kritici jeden za druhým, najmä jeden, ktorý sa podpisoval pseudonymom Sadko. Dokonca ani jemný, erudovaný estét Anatolij Lunačarskij sa neudržal, aby si nekopol do Bulgakova, keď v Izvesťjach 8. októbra 1926 napísal, že v jeho hre je zobrazená atmosféra psej svadby. Michail Afanasievič sa úžasne ovládal, preto sa múdro a zdr-žanlivo správal ku všetkým týmto výpa-dom. Pomerne unfair výpad voči Bulgako-vovi urobil aj Viktor Šklovskij, keď spisovateľove literárne aj dramatické výkony prirovnal k výkonom klauna na koberci v cirkusovej aréne. Bolo to tvrdé, dehonestujúce, ba i zákerné. Bulgakov bol v kritike váženého recenzenta, na mienku ktorého sa čakalo, predstavený ako tajtrlík, klaun, nevážny posmeškár – ktorý navyše vystupuje v podradnom umení, za aký sa považoval cirkus. Bolo to v čase Michailovho nadšeného obdivu k divadlu, keď začal spolupracovať s Konstantinom Stanislavským a považoval svoju tvorbu doslova za posvätnú misiu voči národu a človečenstvu. V tých rokoch sme často chodievali do klubu pracovníkov umenia, ktorý sa nazýval Krúžok. Tam často Bulgakov s Majakovským hrávali biliard. Sedela som na vyvýšenom pódiu, sledovala som, ako hrali, a rozmýšľala nad tým, prečo hrá Michail Afanasievič s takým bledým výrazom tváre. Bulgakov s Ma-jakovským sa v tlači nikdy ako protivníci nezrazili, nepolemizovali. Nebolo by príjemné citovať Majakovského vystú-penie 2. októbra 1926 v Leningrade po Lunačarského verejnom prejave. A stálo by za to citovať ho... Hovoril o knihe Stanislavského Môj život v umení, ale aj o hre Dni Turbinovcov. Majakovskij vte-dy tvrdil, že túto hru netreba zakazovať, keďže koncentrovane ukazuje pocity buržoázie, ktorá prehrala. On by to do-kázal iným spôsobom. Priviedol by na predstavenie dvesto divákov, ktorí budú pískať, vyvolal by škandál a nebál by sa ani milície, ani porušenia protokolu. Dali sme prostredníctvom Bulgakova možnosť buržoázii písknuť si a on za-pískal. Ale už nikdy viac mu takú šancu nedáme... Revoluční spisovatelia kráčajú do slepej uličky, preto treba podporovať nové umenie, - zdôrazňoval. Keď sa chór hryzúcich rozrástol, Majakovskij pohrýzol Bulgakova ešte raz, keď povedal, že Turbinovcov napísal na objednávku nepmanov, ba vo svojej hre Ploštica dokonca predpovedal spisovateľskú smrť Mi-chaila Afanasieviča. A do tretice na Bulgakova zaútočil v Komsomolskej Pravde 29. februára 1928, keď publikoval báseň Nový buržuj, v ktorej je ostrá narážka na hru Dni Turbinovcov. Nešťastný, skvelý, neuveriteľne citlivý Voloďa Majakovskij nevedel uniesť ten rozpor, ktorý do života spoločnosti priniesla šialená Stalinova stranícka ideológia,“ povedala Ľubov Belozerskaja. „Radšej volil smrť, keď prišiel na to, že aj on sám dal časť svojho prenikavého talentu do služieb obludného byrokratického Molocha. V hre Ploštica sa jedna z postáv volá Zoja Berezkinová a stále opakuje slo-vo buza. Smutné je, že ešte aj meno Zoja si vybral ako alúziu na hru Zojkin byt... Profesor sa jej pýta, čo to znamená? Zoja hľadá slovko buza v slovníku cudzích slov a rozlúšti ho takto: byrokratizmus, bohohľadačstvo, bohéma, Bulgakov... Až tam Voloďu na niekoľko okamihov priviedla slepá stranícka poslušnosť. K strate súdnosti. V lete roku 1928 som chcela cestovať do mesta Volsk na Volge. Mala som v úmysle, že upravím hrob otca aj mat-ky. Vtedy pricestovala z Tbilisi do Mos-kvy Marika Čimiškian s priateľkou Kirou Andronikovou – sestrou filmovej hereč-ky Naty Vačnadze. Práve vtedy sa u nás, v našom spoločnom hniezde s Michai-lom Afanasievičom na Veľkej Pirogovke, kde bývam dodnes, telefonicky prihlásil Voloďa Majakovskij. Chcel previezť Ma-riku Čimiškian, s ktorou sa poznal ešte z Tbilisi po Moskve. Pozval aj Natu Vačnadze a Bulgakova so mnou. Pristali sme. Cestou kŕmil Voloďa Mariku čokoládou a všetci sme popíjali z fľaše. No záro-veň sme aj všetci zaryto mlčali. - Čo tak mlčíte? Ideme ako z pohrebu, - povedala som nahlas. - Ozaj, ako z pohrebu, - pridal sa Ma-jakovskij. Iste sa mu Marika páčila, chcel vyzerať bezstarostne. Pochopila som, že Marika sa páči aj Bulgakovovi, to žena vycíti.“ Keď do človeka kopú priatelia... Priznám sa, nevedel som spočiatku dosť dobre pochopiť, ako mohla taká blízka osoba s takým nadhľadom odpúšťať Majakovskému, ktorý ublížil Bulgakovo-vi. Hoci v najlepšej viere s tým, že Michai-lovi nemilosrdnými kritikami vlastne po-máha zorientovať sa. Ale potom sa mi rozležalo v hlave, a porozumel som. Iba ľudia, ktorí prežili veľké nešťastie, trápenie, iba ľudia, ktorých zradili najbližší priatelia, ktorí v osamelosti a vo všeobecnom opovrhnutí nestratili vieru v ľud-skosť, majú schopnosť odpúšťať. Ľubov Belozerskaja už časom získala od všet-kých krutostí, ktoré jej a manželovi spôsobili najbližší ľudia, odstup a najmä nadhľad. Keďže to bola hlboká žena, chápala, že sa aj Majakovskij ako citlivý človek po tom, ako prišiel na svoje omy-ly, kruto trápil. Zastrelil sa, lebo stratil úctu sám pred sebou, stratil ľudskú dôstojnosť. „Bože, ako sa asi vtedy Míša mohol cítiť? Najhoršie je, ak do blízkeho človeka kopú priatelia. Teraz už viem, prečo mal Bulgakov pri hre biliardu s Majakovským bledú tvár... Spomínam si, ako roztrhal album s výstrižkami recenzií, ktoré ho bi-čovali a znosili pod čiernu zem. Božíčku, videla som, ako sa priamo pred mojimi očami postupne rozplynuli stoické postoje k týmto kritikám, ako sa postupne rozglejil aj jeho nervový systém. Stal sa podráž-dený, podozrievavý, zle spával, v noci my-kal ramenom a z ničoho nič i hlavou. Nezmizol iba jeho tvorivý zápal. - Neverím na svetlo kahančeka v skrý-ši! – to bol jeden z jeho výrokov. - Skôr či neskôr, to je jedno, spisovateľ aj tak vysloví to, čo chce povedať. - Azda iba ja viem, že napokon dokázal odpustiť Majakovskému i Lunačarskému.“ Prvý sa zastrelil roku 1930, druhého stihol infarkt na pobreží Stredozemného mora vo francúzskom pohranič-nom meste Menton o tri roky neskôr. Viktor Šklovskij vydal svoju najnovšiu knihu Energia omylov. Počas interview pri spomienke na Bulgakova, ktorému tak ublížil, sa starý, dôstojný, holohlavý Šklovskij jednoducho rozplakal. V úvo-de jeho knihy Umelecká próza som na-šiel vetu, ktorou akoby sa ospravedlňoval za omyly, ktorých sa dopustil: „Mal by som si znova premyslieť slová, ktoré v rýchlosti utrúsil veselý nerozvážny mladý človek.“ Je v nej poznanie zrelého muža, ktorý ľutuje rýchle mladícke sú-dy, ktorými ako kritik pričasto zraňoval citlivé srdcia spisovateľov. Telefonát s Kobom Osobitne ma z rozprávania Ľubov Belozerskej zaujala pasáž o Stalinovom telefonáte... O jednom takom telefonáte otcovi Iľjovi mi rozprávala aj Irina Erenburgová. Ak spisovateľovi volal sám Ko-ba, mohli nasledovať len dve veci: vyznamenanie alebo väzenie. „V roku 1930 Bulgakov napísal Stalinovi list. Myslím, že to bolo na konci marca. A v apríli sa zastrelil Majakovskij. Raz, celkom náhle, u nás v byte zazvonil telefón. Volali z ústredného výboru, hovoril Stalinov tajomník Tovstucha. Zdvihla som slúchadlo a zavolala na Michaila Afa-nasivieča, aby prišiel k telefónu. Po chvíli zakričal: - Ľubaša! – a naznačil mi, aby som si zdvihla slúchadlo na paralelnom telefóne. Na drôte bol sám Stalin. Hovoril o sebe v tretej osobe: - Stalin dostal! Stalin prečítal! – Myslel na Michailov list, v ktorom sa sťažoval, že nehrajú jeho hry. Po chvíľke povedal Bulgakovovi: - Azda chcete odísť za hranice? - Krátko predtým sa totiž Gorkij u Stalina prihovoril, aby za hranice pustili Jevgenija Zamiatina, autora románu My aj so že-nou. Michail Afanasievič odpovedal, že chce zostať v Sovietskom zväze. Stalin bol celkom iste šokovaný, že neprijal jeho veľkorysú ponuku. Lenže Michail bez Rus-ka nemohol žiť.“ Potom sa Ľubov Jevgenijevna predsa len odhodlala dotknúť sa aj pre ňu nepríjemnej skutočnosti, o ktorej mi čo-si naznačil už Lev Šilov. Pripomenula mi Hemingwayov príbeh, keď v paríž-skom období o Ernestovu priazeň zvá-dzali zápas dve zaujímavé ženy Hadley a Pauline. „Na prelome rokov 1929 a 1930 sme s Michailom Afanasievičom zašli na náv-števu k starým známym Moisejenkovcom, ktorí bývali v Hnezdikovskom pereulku. Za stolom sedela pekne učesaná, zaujíma-vá mladá žena – Jelena Sergejevna Niu-renbergerová – Šilovská. Jej manžel bol vojenským veliteľom mesta Moskvy. Stala sa mojou dôvernou priateľkou a začala často chodievať k nám do bytu.“ Tu sa náhle – a celkom logicky – ochota k rozprávaniu Ľubov Jevgenijevny nielen pretrhla, ale vlastne skončila. Jej priateľka Jelena Šilovská sa po tajných stretnutiach v Dome Majstra v Mansurovskom pereulku a po ľúbostnom románe s Bulagakovom stala jeho treťou ženou. Kruh sa uzavrel. O Jelene Sergejevne mi čo-to prezra-dil spisovateľ Veniamin Kaverin, keď som ho na jar 1986 navštívil na jeho dači v Peredilkine. Zaslúžil sa o Bulgakovovu rehabilitáciu, aj o vydanie románu Maj-ster a Margaréta. Oveľa zaujímavejšie informácie som našiel vo Svetovej literatúre č. 3 z roku 1984, ktorá publikovala spomienky blízkeho Bulgakovovho priateľa S. Jermolinského. Prezrádzajú, ako to bolo so vzťahom Michaila Afana-sieviča s Jelenou Sergejevnou, skrátka s Lenou. Majster a Margaréta „Keď si spomínam na tridsiate roky – posledné desaťročie Bulgakovovoho života – doteraz ma udivuje jeho nevyčerpateľná životná energia. Pritom tento muž nepodliehal nijakej naháňačke za slávou a tobôž dajakej móde. Sústredene a pokojne pracoval na Majstrovi a Margaréte. Jeho myš-lienková vyzretosť sa čoraz dokonalejšie dopĺňala s ľahkosťou originálnej inšpirácie. Pravda, prácu na románe, ktorý on sám považoval za svoju hlavnú knihu, musel načas prerušiť. Záhadné dielo o diablovi v Moskve nemohlo v tom čase rátať s uverejnením. Z niečo však bolo treba žiť. A to znamenalo zarábať. Mohol dopustiť, aby Lenin dom trpel nedostatkom? A veruže ani netrpel! Priateľov, ktorí sem prichádzali, vždy prijímali rovnako poho-stinne, hoci nik netušil, aká je skutočná situácia spisovateľa Bulgakova. Spisovateľ pracoval. Písal divadelné hry. Vlastne ich nikdy neprestal písať, nielen pre peniaze, ale i preto, lebo sa naďalej cítil byť dramatikom a písať chcel. Lenže s jeho hrami to bolo obyčajne ťažké. Preto musel prijímať prácu na operných a baletných lib-retách, inscenáciách a filmových scená-roch. Pochopiteľne ho to zaťažovalo, ale on sa usiloval nestrácať humor. Sedával pri klavíri, bláznivo improvizoval a prednášal práve napísané recitatívy, pritom napodobňoval operných spevákov,“ po-kračuje Jermolinskij. ,,V jeseni 1939 odišli s Lenou do Lenin-gradu. Nemal tam nijakú prácu. Jednodu-cho chceli iba stráviť istý čas v hoteli ako bezstarostní hostia, ktorí prídu na miesto bez vážnejšieho cieľa. Túžili sa bezcieľne prechádzať po meste. Nenáhliť sa. Pose-dieť si v reštaurácii. Dosýta sa vyspať. Nikomu netelefonovať – a ak, tak iba v krajnom prípade. A žiť tak čo možno najdlhšie. Lenže to sa im nepodarilo. V Leningrade Michail ochorel. Výrazne sa mu zoslabil zrak. Lekári stanovili diagnózu: akútna vysoká hypertónia, zvýšený očný tlak. Lenže on vedel, že ide o skleró-zu ľadvín, ba vedel aj to, čo bude nasledovať. Bol predsa lekár. Radili mu, aby sa vrátil do Moskvy. Lenže v Moskve za-ľahol a už nevstal. Vo februári 1940 som už od nich vôbec nevychádzal. Hoci bola moja pomoc nepatrná, tu a tam sa mi podarilo presvedčiť Lenu, aby si zdriemla. Po-čúval som namiesto nej, či Michail spí, či nevolá. Azda som jej aspoň trošku bol platný. Lena zostávala rovnaká ako vždy. Prichádzala k nemu a usmievala sa. Vždy upravená, učesaná, často na seba letmo pozrela v zrkadle a ďalej nepozorovane viedla život domácnosti. Nebol tam nijaký zmätok, panika, zúfalstvo, vzdychy ani lamentácie. Ráno sme s Lenou pili v kuchyni kávu, ako keby som bol prišiel na návštevu: všetko bolo pek- né, útulné, nikde nijaký neporiadok. Iba posledné dni tichučko plakávala pri ku-chynskom stole – a ja som jej nebránil, nerušil som ju. Už nikoho okrem mňa a Leny k sebe nepúšťal. Oslepol. Keď som sa k nemu sklonil, dotýkal sa rukami mojej tváre a tak ma spoznával. Lenu poznával podľa chôdze, sotva vošla do izby. Zomrel 10. marca 1940 o štvrtej popoludní. Stále sa mi, hoci neviem prečo, zdá, že to bolo na svitaní. Lena zachovávala kamenný pokoj. Takú zdržanlivú som ju nikdy nevidel. Prikázala mi iba, aby som do zošita zaznamenal každého, kto sa s ním príde roz-lúčiť. A skutočne prichádzali nielen blízki známi. Byt bol naraz tesný. Dvere boli roztvorené dokorán, ľudia stáli aj na scho-disku... Neviem povedať, kto to tam bol. Dávno predsa utíchol hluk spojený s jeho menom v 20. rokoch. Iba MCHAT už hral jeho Dni Turbinovcov. Prózy, ktoré napí-sal, ležali v zásuvkách jeho písacieho stola. A zostali čitateľom neznáme. Preto bolo celkom prirodzené, že keď rakvu s jeho telesnými pozostatkami previezli do Zväzu spisovateľov, bolo tam pomerne málo ľudí. Bulgakov sa nedožil uznania, slávy, ale Lena našťastie áno. Ani nebola prekvapená. Naopak, bola presvedčená, že inak to ani nemohlo byť. Lena už mala vyše sedemdesiat, no bola stále pôvabná, ako vždy, ako predtým, a poviem to bez nadsádzky – bola mladá! Keď sa jej život rozprávkovo zmenil, nežila už na ulici Furmanova, ale v no-vom byte na bulvári Suvorova, neďaleko Nikitskej brány. Veľký portrét v oválnom ráme, iba zľahka načrtnutý podľa foto-grafie, jej pripomínal Bulgakovovu po-dobu, ktorá ožívala v jej rozprávaní. Výstižne dokázala postihnúť jeho hu-mor, dokonca odtieň reči. Zostávala tou istou Lenou, lenže bola odrazu neuveriteľne otvorená. Jeho smrť bola pre ňu veľmi bolestná, pohlcovala ju ako celého človeka. Jej bolesť bola taká hl-boká, že ju to vnútorne nezlomilo, ale naopak – prebudilo k životu. Nie je na tom nič nepochopiteľné. Láska býva málokedy bez inšpirácie. A keď sa odlúpne nevyhnutná šupka každodennosti, rodí sa čistý, vznešený vzťah, ktorý nepozorovateľne prerastá do legendy, ktorá sa musí uchovať. Vnútorne silné charaktery ako bola Jelena Sergejevna sa takému samostvorenému citu podriaďujú, keď hru už celkom nemožno odlíšiť od pravdy. Lenže v tom nebola ani lož ani faloš. Počas Bulgakovovho života bez toho, aby sa pretvarovala, tlmila Lena svoju individualitu, bola schopná stále, každý deň sa podriaďovať. Ustupovala do pozadia, hoci sa občas zrejme mlčky búrila a zase sa so všetkým zmierovala. Nikdy nemala pocit, že je ako žena v područí, lebo on bol od nej závislý nie menej ako ona od neho. Bolo to dobrovoľné a radostné podriaďovanie sa. Keď sa náhle skončilo, nemohla Lena spoločne s bolesťou, ktorá ňou otriasla nepocítiť akési vyslobodenie! Na tom nie je nič nepochopiteľné. Čosi, čo sa stále vnútorne potláčalo, náhle dostalo voľný priebeh. Bolo to čosi ako výbuch. Mnohí, medzi nimi aj literáti, ktorí mávajú dar jasnozrivosti, sa dali ľahko nachytať na jej bulgakovovské provokácie. Ak ich rozprávala ona, brali ich za bernú mincu a napoly žartom. No občas aj celkom vážne rozprávali, ako sa vie neočakávane zjaviť, vravievali dokonca, Boh ich súď, že vie lietať ako čarodejnica i na metle... - Aj ty si myslíš, že si čarodejnica? - doberal som si ju. - Nie, čarodejnica nie, vedma a Margaréta, - povedala dôrazne. A skutočne – náhle sa v nej objavilo čosi z Margaréty, alebo azda v Margaréte z Leny? Pri pr-vom redigovaní románu v ňom nevystupoval ani Majster, ani Margaréta. V poslednej verzii sa objavujú v 13. kapitole, ktorá sa nazýva Objavil sa hrdina (jej meno sa tu iba spomína). Román, ako je všeobecne známe, mal Bulgakov rozpísaný a dokončil ho vo Furmanovej ulici, kde žil s Lenou. A jej charakter sa v každom okamihu dá vytušiť v postave jeho hrdinky. Pravda, nielen s Margarétou, ale aj s Lenou sa diali pred mojimi očami čudesné premeny. Akoby Bulgakov bol dopredu videl jej skryté vlastnosti. Neraz sa ma vypytovala: - Povedz mi, prečo sa vlastne Míša do mňa zamiloval?- Ale veď on predsa vedel, aká raz bude!“ Ťažké je lúčenie Z odbočky, ktorú nám sprostredkoval Bulgakovov priateľ S. Jermolinskij, sa vraciam do bytu na Veľkej Pirogovke v Moskve. Rozprávková, krásna, sivobiela starenka Ľubov Jevgenijevna Belozerskaja ticho sedela so zopnutými rukami na posteli. Cítil som sa ako člo-vek, ktorému do batoha nabalili bohatstvo nepredstaviteľnej ceny, a teraz ho mal poťažkať, zdvihnúť a odniesť si ho. Deväťdesiatjedenročná žena mi venovala tri hodiny zo svojho života, aby mi priblížila muža, ktorého cenzúra a kritika označovala ako „cudzinca našej doby“, a z ktorého sa na konci 20. sto-ročia stal idol pre vnímavú a vzdelanú mládež v celej Európe. Nevedel som, ako sa mám rozlúčiť. Vytrvalo som mlčal a mlčal. Za tie ho-diny, čo ubehli, sme sa ľudsky zblížili, aj preto bolo lúčenie ťažké. Náhle mi pomohla, bola predsa len skúsenejšia, veď život jej do cesty neraz postavil takéto vypäté citové okamihy. Znova prehovoria. „Viete, keď som s ním žila, často, taker pravidelne sme meškávali na schôdzky a večierky. Obyčajne sme sa náhlili. Ino-kedy sme leteli chytať autotaxi. Michail Afanasievič v takejto situácii vyhlásil: - Hlavné je nestratiť dôstojnosť! - Táto veta, ktorú pôvodne vyslovoval s ironickým podtextom, bola základným krédom správania, ale aj postojom k životu a k svetu spi-sovateľa Michaila Bulgakova.“ Pochopil som. Bolo to krédo, ktorým sa v živote riadila aj Ľubov Jevgenijevna. Teraz som sa už mohol rozlúčiť. Týmto výrokom ma odkliala, zbavila ma smút-ku, ktorý by mi bol zostal na konci spo-mienky na stretnutie s tou vzácnou, jemnou a kultivovanou ženou. O necelý rok po mojej návšteve v byte na Veľkej Pirogovke Ľubov zomrela. Nikdy som si nevedel predstaviť, že môže zomrieť aj láska. Ľubov je predsa večná. Predchádzajúce časti uverejnené v číslach 31-32 a 33/2002