Reklama
Reklama

Búrlivé Zimbabwe

Po nepokojných februárových prezidentských voľbách sa Zimbabwe pomerne rýchlo vytratilo z pozornosti svetových médií. Nahradili ho udalosti na Blízkom východe a finančné škandály v Spojených štátoch. Napriek tomu sa vnútorná situácia v tomto juhoafrickom štáte
Počet zobrazení: 866

Po nepokojných februárových prezidentských voľbách sa Zimbabwe pomerne rýchlo vytratilo z pozornosti svetových médií. Nahradili ho udalosti na Blízkom východe a finančné škandály v Spojených štátoch. Napriek tomu sa vnútorná situácia v tomto juhoafrickom štáte prudko zhoršuje a slovná prestrelka medzi Západom a Zimbabwe stále pokračuje. Podľa analytikov nevzbudzovala krajina taký veľký záujem médií, ako od roku 1999, ani počas národnooslobodzovacieho boja. Prezident Robert Mugabe sa stal terčom kritiky vychádzajúcej z predpokladu, že podporou ilegálneho obsadzovania belošských fariem čiernymi obyvateľmi zničil krajinu. Sledoval tým vraj len volebné víťazstvo pre seba a svoju stranu ZANU-PF (Zimbabwská africká národná jednota - Vlastenecký front). Tá získala 54 percent hlasov, oproti 40 percentám opozičného kandidáta Tsvangiraiho zo strany MDC (Hnutie demokratických zmien). Mugabeho obvinili z iniciovania nepokojov, ktoré ovplyvnili volebnú kampaň. Keď 19. marca nakoniec Commonwealth suspendoval na jeden rok Zimbabwe zo svojich radov, hlavným dôvodom bolo, že Mugabeho znovuzvolenie bolo pre prebiehajúce nepokoje nelegitimné. Rozhodnutie bolo prijaté najmä na základe správy pozorovateľskej skupiny Commonwealthu, ktorá tvrdila: „Ako nám bolo jasné, hoci proces hlasovania a počítania hlasov prebehol pokojne a hoci hlasovací lístok bol dobre zabezpečený, prezidentské voľby v Zimbabwe boli zmarené silným politicky motivovaným nepokojom a zastrašovaním… Všetky predchádzajúce tvrdenia nás vedú k záveru, že v Zimbabwe nie sú dostatočné podmienky na to, aby mohli voliči slobodne vyjadriť svoju vôľu.“ Komisia Commonwealthu, ktorá sa skladala z lídrov troch členských štátov (John Howard – Austrália, Olusegun Obasanjo – Nigéria a Thabo Mbeki – Južná Afrika) dostala na schôdzi hláv štátov v Austrálii mandát, aby určila vhodné kroky voči Zimbabwe. Správa pozorovateľskej skupiny sa považovala za dostatočný dôkaz na vyhlásenie volieb za neregulárne. Jedna demokracia, rozličné štandardy Voľby v Zimbabwe pritom nie sú vôbec výnimočným prípadom. Podobný vývoj mali napríklad aj tie v Nigérii (1992). Terajší prezident Obasanjo v nich zvíťazil v pomere 63 k 37 percentám hlasov svojho rivala Olu Falaeho. Ani tu ich pozorovatelia nevyhlásili za „slobodné a férové“. Jimmy Carter, dlhodobý kamarát Obasanja, ktorý viedol monitorujúcu skupinu z USA bol veľmi kritický voči nezrovnalostiam. Nigerijská monitorujúca skupina bola ešte kritickejšia. Tvrdila, že počet podozrivých machinácií bol dosť vysoký na to, aby zvrátil volebný výsledok. Aj keď Západ nenazval tieto voľby „slobodnými a férovými“, požehnal ich s vyhlásením, že „vo všeobecnosti odrazili vôľu ľudu“. Veľkí bossovia boli spokojní s tým, že v Nigérii nebude vojenská vláda. Aj keď nie tak výrazne ako v Zimbabwe, Obasanjovo zvolenie ovplyvnili politicky motivované nepokoje. V Južnej Afrike boli voľby, ktoré do úradu vyniesli Mbekiho, takisto sprevádzané politickým násilím, ktorému padlo za obeť takmer tisíc ľudí. To je ešte stále zanedbateľný počet v porovnaní s bilanciou volieb v roku 1994. Násilie aktivistov Afrického národného kongresu a strany Inkatha, trvajúce až do posledných dní kampane, si vtedy vyžiadalo skoro 20 tisíc životov. Tieto voľby boli v poslednom desaťročí najnepokojnejšími v Afrike. Voľby v Ghane zasa bojkotovala opozícia na protest proti manipuláciám. Napriek tomu ich Veľká Británia uznala. Netreba však ostávať v Afrike. Podľa údajov Human Rights Watch, americkej mimovládnej organizácie dohliadajúcej na dodržiavanie ľudských práv, bol počas posledných prezidentských volieb v USA znemožnený výkon volebného práva takmer 31 percentám občanov čiernej pleti. Nebolo to však podnetom na nijaké medzinárodné sankcie. Ak si tieto vybraté prípady porovnáme so Zimbabwe, nemožno nepripustiť existenciu dvojakého metra. Prečo veľmoci Mugabeho nechcú? V posledných dvoch rokov sa stal terčom troch vážnych obvinení: bol pri moci pridlho (22 rokov), zle riadil hospodárstvo a jeho účet dodržiavania ľudských práv a demokratických princípov bol výrazne v mínuse. Preto musí uvoľniť svoje prezidentské miesto. Väčšina afrických lídrov vládne viac ako desať, niektorí i viac než tridsať rokov. Ich hospodárska bilancia či dodržiavanie ľudských práv a demokratických princípov nie sú o nič slávnejšie ako Mugbeho. Napriek tomu sa nestali nežiaducimi. V prípade Zimbabwe však médiá vytvorili dojem, akoby to bolo miesto nepretržitého nepokoja a chaosu, kde vláda zaživa pochováva vlastných obyvateľov. Takéto správy sa rozširujú celé dva roky. Prečo si teda medzinárodné spoločenstvo vyberalo za terč práve Mugabeho? Odpoveď jasne súvisí s jeho program pozemkovej reformy, ktorý chcel uplatniť na bohatých vlastníkov fariem. Stavia na konfiškácii pôdy belošským Zimbabwčanom a jej rozdelení černošským, ktorí pôdu nemajú. Po dvadsiatich rokoch nečinnosti sa postavil proti hlasom varujúcim pred reformou, lebo by mohla zničiť dôveru investorov. Mugabe musí odísť, lebo sa ráta, že s ním odíde aj jeho program. A ten hrozí aj v širšom kontexte – s podobnými problémami sa trápi aj susedná Južná Afrika či Namíbia. Ďalším problémom je neochota počúvať názor Zimbabwe, možno z rasového dôvodu. Väčšina západných novinárov má dnes „antizimbabwský“ postoj. O pozitívnych veciach sa nepíše takmer vôbec, negatívne sa zdôrazňujú. Niektorých z klamstva usvedčili ich vlastní zamestnávatelia v Londýne, keď tvrdili, že boli zatknutí a perzekvovaní. Skrytá pravda leží v pôde a v jej väzbe na hospodárstvo. Na juhu Afriky má pôda strategický význam. Ian Smith napísal: „Južná Afrika je Perzský záliv strategických minerálov sveta.“ Preto vyvolala otázka vlastníctva pôdy v Zimbabwe oveľa väčší rozruch než otázky demokracie, slobody tlače, hospodárstva a podobne. Keď bol v roku 1966 zvrhnutý bývalý ghanský prezident Kwame Nkrumah pomocou prevratu naplánovaného vo Washingtone, Robert W. Komer, asistent vtedajšieho amerického prezidenta Lyndona Johnsona pre národnú bezpečnosť, napísal blahoprajný list, v ktorom sa objavilo: „Nkrumah sa snažil potlačiť náš záujem viac ako ktorýkoľvek iný Afričan.“ Dnes sa rovnako pozerajú na Mugabeho. Ostatní africkí vodcovia nie sú spochybňovaní, keďže neohrozujú „belošské“ záujmy. Nemá to nič spoločné s tým, či sú za alebo proti svojim ľuďom. Vysvetľuje to aj podporu a financie, ktoré zo Západu dostalo opozičné MDC.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama