Obchod so smrťou
Keď na jeseň minulého roka pripravoval Tony Blair svojich voličov na to, že sa krajina po boku USA zapojí do „ťaženia proti terorizmu“, ako jeden z dôvodov uviedol i drogy. Práve z Afganistanu mala pochádzať drvivá väčšina heroínu na britských uliciach. Boj proti Talibanu tak získal ďalšiu zo svojich početných inkarnácií - ako boj za svet bez nebezpečnej drogy. Spád udalostí už ukázal nezmyselnosť tohto argumentu. V pondelok, 19. augusta, to potvrdila aj správa OSN o produkcii drog, podľa ktorej nová afganská vláda v boji proti nim zlyhala. Afganistan je tradičným miestom pestovania maku, z ktorého sa vyrába ópium. Z neho sa rafinovaním získava i heroín. Vo februári 2002 vyhlásil predseda afganskej vlády Karzai, v zhode s medzinárodným tlakom, pestovanie maku za protizákonné. Farmárom, ktorí ho už zasiali, bola ponúknutá kompenzácia. Keďže nová vláda získava kontrolu nad krajinou len veľmi pomaly, realizácia sa musela odložiť až na apríl. Vtedy už boli prvé makovice pripravené pre zberačov. Späť v starých koľajach Ukázalo sa, že kampaň bola absolútne neúčinná. Aj keď pri nej jednotky novej vlády často použili silu a za obeť padlo niekoľko farmárov, pestovanie sa im zastaviť nepodarilo. Podľa už spomenutej správy Spojených národov sa produkcia surového ópia dostáva v Afganistane na úroveň spred júla 2000, keď vládnuci Taliban pestovanie maku zakázal. Jeho kontrola nad územím bola oveľa účinnejšia, ako to je u terajšej vlády – podľa správ sa podarilo zničiť až 94 percent úrody. Situácia sa teda vrátila do starých koľají. Krajina sa opäť stáva zdrojom 70 percent celosvetovo predávaného heroínu. Transportných ciest je niekoľko – jedna vedie cez stredoázijské republiky do Ruska a ďalej do Európy, ďalšia cez Irán a Turecko a posledná cez Pakistan a Indiu do celého sveta. Proti obchodu sa ťažko bojuje. Podľa odhadov môže dosahovať hodnotu až 400 miliárd dolárov ročne – ako celý medzinárodný turistický ruch. Drogoví baróni majú svoje súkromné armády. Irán napríklad vedie na východných hraniciach nevyhlásenú, no intenzívnu vojnu s pašerákmi už od konca 80. rokov. Zdroj moci Obchod s drogami je zložitým spletencom záujmov pestovateľov, dílerov a konzumentov. Afganskí roľníci sú na jednom konci – sú výrobcami, ktorí dostanú len veľmi malú čiastku z celého koláča ziskov. Koncom 80. rokov vyrábal Afganistan asi polovicu celosvetovej produkcie ópia a jeho derivátov. Slabá centrálna vláda, izolovanosť niektorých častí krajiny a polofeudálny spoločenský systém na to vytváral vhodné prostredie. Makoviciam navyše priali i prírodné podmienky. Po začatí sovietskej invázie a následnej vojny produkcia stúpla. Vláda mala ešte menší vplyv, peniaze z drogového obchodu sa stali vhodným prostriedkom na financovanie bojov. Odchod sovietskych vojsk a prepuknutie občianskej vojny znamenali preto z tohto hľadiska zlatý vek. Afganistan sa stal zdrojom asi 70 percent všetkého „bieleho prášku“ sveta. Jeho výrobu podporovali v zásade všetci vojenskí dobrodruhovia či kandidáti na jediného pána krajiny. Z peňazí platili svojich mužov, nakupovali výzbroj i potraviny. Aj Taliban bol spočiatku čiernym koňom silného drogového kartelu. Ten dúfal, že „svätí bojovníci“, ak zjednotia krajinu, vytvoria vhodné podmienky na prekvitanie obchodu. Zo začiatku Taliban vyhlásil za neislamské len užívanie drog. Proti ich produkcii neurobil nič, vyberal z nich dokonca i povinnú desaťpercentnú daň. Ako už však bolo spomenuté, v júni 2000 vydal Mullah Omar edikt, v ktorom pestovanie maku na jeden rok zakázal. Obchodu to zasadilo tvrdú ranu. Asi nikdy už nebude jasné, či bolo cieľom skutočne skoncovať s ópiom a heroínom, alebo to bol len ťah, ako zvýšiť ceny na svetových trhoch, zarobiť tak oveľa viac na zhromaždených zásobách a úplne obchod ovládnuť. V každom prípade nové oživenie priniesol drogovému biznisu paradoxne až americký útok. Centrálna vláda sa opäť rozpadla a miestni vojenskí vodcovia, v snahe získať zdroje a zvýšiť moc, sa opäť obrátili k makoviciam. Nič s tým neurobila ani prítomnosť zahraničných jednotiek. Nečudo, že Karzaiova iniciatíva vyšla takmer úplne nazmar. Možnosť prežitia Pestovanie maku nie je samozrejme len výsledkom úsilia decentralizovanej elity zvýšiť svoju moc. Z toho, že sa jeho produkcia zvyšovala najmä v období vojen a nestability vidno, že pre afganských farmárov predstavuje stratégiu prežitia. Vojna znemožňovala poriadne obrábanie už aj tak chudobnej pôdy. Keďže neexistoval priemysel schopný absorbovať nadbytočnú pracovnú silu, bolo treba nájsť plodinu, ktorá by dokázala ľudí uživiť. A tou nie je pšenica, ale mak. Aj keď samotní pestovatelia dostávajú len nepatrný zlomok zo ziskov drogového obchodu, je to ešte vždy oveľa viac, ako by získali za akúkoľvek inú plodinu. Kompenzácia, ktorú ponúkla afganská vláda zďaleka nestačila. Predstavovala 1250 amerických dolárov za zničenie jedného hektára. Ak by však surovinu predal farmár na trhu, mohol by z toho istého množstva zarobiť až 16 tisíc dolárov. Mnohí z roľníkov sú chytení v bludnom kruhu. Obchodníci, ktorí surové ópium od nich kupujú, sú zároveň ich veriteľmi. Keďže neexistuje iný spôsob, ako by si mohli požičať potrebné peniaze, robia to roľníci u nich. Často až za päťstopercentný úrok. A v tom prípade vládna kompenzácia alternatívu určite neposkytuje. Ak farmári nezískajú iné šance na prežitie, budú ópium pestovať vždy. Hospodárska pomoc, vytváranie alternatívnych programov a to všetko v rámci medzinárodnej spolupráce sú preto nevyhnutnou na skutočne účinný boj proti drogám. Afganské makovice rastú ako z úrodnej pôdy, tak i z priaznivého podhubia chudoby a nestability. To isté platí aj pre juhoamerickú koku, ópium zo Zadnej Indie a podobne. Výlučné posilňovanie represívnych zložiek, ktoré sú navyše už takmer pravidelne zamerané viac na pestovateľov a konzumentov než na dílerov, ktorí z tohto obchodu so smrťou ako jediní skutočne bohatnú, sa vždy znova ukazuje ako neefektívne. To však ešte neznamená, že nezodpovedá určitým záujmom.
