Sociálna demokracia a jej výzvy

V procese globalizácie
Počet zobrazení: 1190

V procese globalizácie Globálny kapitalizmus nemôže existovať bez egoizmu a lakomosti, pretože práve toto sú sily, vďaka ktorým systém funguje, nemôže existovať súčasne so sociálnou rovnosťou, pretože ustavične vytvára nové a nové nerovnosti. Tzv. washingtonský konsenzus, z ktorého sa stala štandardná agenda mnohých krajín a ktorý sa prejavil v privatizácii funkcií štátu, vo voľnom obchode, rozmachu medzinárodných kapitálových tokov, rozklade sociálneho štátu, prenesení hospodárskeho plánovania na nadnárodné spoločnosti, prispel koncom minulého tisícročia k ešte väčším nerovnostiam vo svete. Toto všetko vytvára začarovaný kruh nerovností a vylúčenia. Takáto panoráma je desivá a morálne neprijateľná. Vyše 1,2 miliardy ľudí žije z menej ako jedného dolára na deň. Takmer 1,5 miliardy nemá prístup k zdravotnej starostlivosti, k pitnej vode a živorí v podmienkach absolútnej chudoby. Dvadsať percent najbohatších pritom zarába v priemere sedemkrát viac ako 20 percent najchudobnejších a ovláda 81 percent svetového obchodu, 94 percent obchodných úverov, 80,6 percenta domácich úspor a 80,5 percenta domácich investícií. Ak v roku 1960 príjem pätiny obyvateľov žijúcich v najbohatších krajinách bol 30-krát vyšší ako príjem pätiny z najchudobnejších krajín, v roku 1997 sa táto suma rovnala 82-násobku. Víťazmi globalizačného procesu sú medzinárodné korporácie, ktoré zhromažďujú obrovské bohatstvo. Koncom 60. rokov dvesto najväčších korporácií ovládalo 17 percent celosvetovej výroby. Dnes z ich aktivít plynie osem biliónov dolárov, čo je takmer tretina všetkých príjmov. Nový internacionalizmus Tieto fakty jasne dokazujú, ako sa z globalizácie stala najväčšia hrozba voči rovnosti a solidarite, a to si vyžaduje okamžitú reakciu ľavice. Je to základ obnovy socializmu na medzinárodnej úrovni. Nejde však o klasický socialistický internacionalizmus, založený na moci robotníckej triedy. Treba si priznať, že existujú iné formy sociálne relevantných nerovností, ktoré nezávisia priamo od trhových mechanizmov, napr. sociálna marginalizácia širokých skupín obyvateľstva – žien, mladých ľudí, etnických skupín, hendikepovaných a i. Podľa staršieho modelu sociálnodemokratického kompromisu socialistické strany hľadali mechanizmy na znižovanie sociálnych nerovností na národnej úrovni. To už dnes nestačí. Socializmus budúcnosti musí z odstránenia nerovností vo svete urobiť svoju hlavnú prioritu. No súčasne treba uznať, že doterajšie odpovede sú nedostatočné. Opätovné nastolenie tejto strategickej perspektívy socialistického hnutia sa musí preniesť na občanov a politickú ľavicu. Nový internacionalizmus si vyžaduje pouvažovať o spoločných odpovediach na globalizáciu. Máme Socialistickú internacionálu s päťdesiatročnou históriou, ale súčasné výzvy predpokladajú ísť poza jej rámec a spájať sa s ďalšími progresívnymi silami, ktoré získavajú veľkú legitimitu odmietaním globálneho kapitalizmu: sociálne hnutia, ktorých symbolom je z globálneho hľadiska Sociálne fórum z brazílskeho Porto Alegre. Nový internacionalizmus si vyžaduje, aby sociálnodemokratické strany súčasne s definíciou krátkodobého vládneho programu definovali aj dlhodobý internacionálny program, ktorý by obsahoval konkrétne kroky z globálnej perspektívy. Jadrom oboch úrovní by malo byť úsilie o nastolenie globálnej demokracie a prerozdelenie príjmov z globálneho hľadiska. Historická nevyhnutnosť alebo sprisahanie? Vo všeobecnosti prevláda názor, podľa ktorého globalizácia znemožňuje prerozdelenie bohatstva. Globalizácia sa zmenila na výhovorku, ako sa vyhnúť opätovnému nastoleniu hodnôt rovnosti alebo ako neprijať redistribučné opatrenia. V samotnom sociálnodemokratickom tábore ju niektorí považujú za nevyhnutný proces, technologicky predurčený a neodvrátiteľný, kým iní ju analyzujú ako produkt politickej vôle ekonomických elít, skoro ako sprisahanie, ktoré treba odvrátiť pomocou účinnej politickej vôle. Zdá sa však, že nejde ani tak o analýzu procesu globalizácie, ako skôr o analýzu jej neoliberálnej koncepcie. V súlade s týmto tvrdením rastúca konkurencia medzinárodnej ekonomiky limituje národné vlády v ich schopnosti realizovať politiku. Tie pod nátlakom globálnych trhov už nemôžu toho urobiť veľa na zlepšenie blahobytu občanov, najmä ak ide o tých najchudobnejších a najmenej kvalifikovaných. V rámci boja za rovnosť v priestore globalizácie zostáva najdôležitejším štát, ktorý koná striktne podľa mandátu nadiktovaného neoliberalizmom a inštitúciami ako Medzinárodný menový fond alebo Svetová obchodná organizácia a tak sa stáva neschopným. Ak je pravda, že tieto organizácie získali obrovský vplyv, svoju politiku by nemohli realizovať bez pomoci štátov. Porušenie medzinárodných štandardov pracovných práv a zanedbanie sociálnej politiky je často výsledkom národných iniciatív, a nie výplodom cudzích vplyvov. Dokonca ani veľkí hráči systému – nadnárodné spoločnosti – by nemohli prežiť bez ochrany štátu, ktorý uľahčuje obchodovanie, udržiava otvorené trhy, manipuluje s politikou zamestnanosti a poskytuje im obrovské dotácie. Kapitalizmus nemôže existovať bez zákonov a zákony neexistujú mimo štátu. Regulácia globalizácie je téma, ktorá v diskusiách zaznieva čoraz častejšie. Finančné trhy sa zmenili na vplyvné sily, ktoré unikajú spod kontroly vlády a vážne obmedzujú jej možnosti konať. To spôsobuje obrovský demokratický deficit, keďže trhy a finanční špekulanti nemajú demokratickú legitimitu, ktorou disponujú vlády. V rámci hospodárskych procesov, ktoré definujú pravidlá hry, sa moc prenáša z politického systému na entity, ako sú nadnárodné spoločnosti a finančné agentúry, imúnne voči demokratickým tlakom. Demokratické inštitúcie pretrvávajú, no ochudobnené o svoju funkciu reprezentácie a sociálnej regulácie. Globalizácia sa dá preorientovať alebo regulovať. Od toho v podstate závisí prežitie ľudstva. Globalizovať politiku Všeobecný pojem globalizácie zúžený len na problém trhu sa musí nahradiť iným pojmom, ktorý by obsiahol tento fenomén aj v iných dimenziách: ako globalizáciu solidarity, odborárskych práv, udržateľného rozvoja, ľudských práv a tolerancie, t. j. najhumánnejšiu a kozmopolitnú globalizáciu, globalizáciu politiky. Trhová spoločnosť ako hegemónny projekt neoliberálov viedla k strate centrálneho postavenia politiky ako riadiaceho jadra sociálneho rozvoja, ktorý charakterizoval modernú dobu. Nové postoje trhovej spoločnosti oslabujú politiku a štát ako príjemcov sociálnych požiadaviek. Globalizácia vzťahujúca sa výlučne na trhy je globalizáciou, v ktorej majú možnosť prežiť jedine tí, čo vlastnia ekonomickú moc. V tomto zmysle iba globalizácia politiky a demokracia môžu zaručiť také pravidlá hry, ktoré umožnia integráciu rozličných sociálnych, politických a ekonomických sektorov do tohto procesu. Napokon, preto sme v politike, lebo veríme v možnosť podmieňovať historické procesy, orientovať globalizáciu na potreby ľudí. Veríme v to, že politika je mimoriadnym nástrojom oslobodenia človeka, realizácie jednotlivca i kolektívu. Pretože veríme v politiku, v demokratické pravidlá ako v základ noriem spoločnosti a samotného trhu. Odznelo na konferencii organizovanej Stranou obnovy a sociálnodemokratickej jednoty (PINU-SD) v Hondurase

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984