Globálne sociálne hnutie (3)

Divoké šesťdesiate Spočiatku sa zdalo, že aktivity sociálnych hnutí v šesťdesiatych rokoch sa v ničom nebudú odlišovať od tých predošlých. Napokon, Spojené štáty zažili hnutie za občianske práva už v päťdesiatych rokoch a v tom istom čase po západoeurópskych mestách pomerne často pochodovali mieroví aktivisti. A netreba zabúdať ani na to, že feminizmus sa rozvíjal už v 19. storočí, hoci len izolovane od ostatných foriem sociálnych hnutí. Žiaden z týchto občianskych prejavov však nezapôsobil tak šokujúco ako študentské hnutie v druhej polovici šesťdesiatych rokov, ktoré prerušilo pomerne pokojné obdobie povojnovej konjunktúry. Prekvapila najmä razancia protestov, ktorá na mnohých miestach nadobúdala až revolučný charakter. Najprv sa aktivita sústredila na pôdu univerzít a ľuďom, ktorí ešte stále nechápali, čo je vo vzduchu, sa zdalo, že jadrom problému je skutočne vysokoškolská reforma. Sorbonna, London School of Economics či Slobodná univerzita v Berlíne sa stali ohniskami búrlivých diskusií o potrebe zmien, ktoré však boli iba akousi „intelektuálnou“ predohrou dramatických spoločenských otrasov. Nepokoje sa čoskoro presunuli do ulíc. V mnohých metropolách horeli barikády a niektoré štáty (Francúzsko, Taliansko) sa otriasali v základoch. Vzbury mali aj svojich duchovných vodcov. Politicky prichádzali zľava, ale veľmi rýchlo zistili, že klasická socialistická teória je svetonázorový mýtus. Jean Paul Sartre sa stal vo Francúzsku takmer ikonou. Hlásal permanentnú revolúciu, ktorú chápal ako nepretržité lámanie „okov slobody“. Sartrova filozofia činu ospravedlňovala aj násilie, ale len za predpokladu, že utláčaní nemôžu zmeniť svoj osud iným spôsobom. Kritizoval novú vrstvu straníckych a štátnych funkcionárov a predpovedal, že raz bude potrebné povstať aj proti nim. Celkom iný prístup volil britský filozof Bertrand Russell. Aj jemu sa odcudzila ľavicová byrokracia, a keď Labour Party podporila vojnu vo Vietname, na protest verejne roztrhal svoju stranícku legitimáciu. Zastával striktné pacifistické postoje a z tohto dôvodu ostro odmietal aj násilie protestujúcich. Tieto dve poňatia stratégie činnosti nových sociálnych hnutí medzi sebou zápasia dodnes. Zaskočená bola aj sociológia.Ani jedna z veľkých teórií tej doby totiž nepredpokladala, že sa vynorí práve tento sociálny aktér. Výnimkou by bol vari iba taliansky filozof Antonio Gramsci (1891 – 1937), ktorého možno právom označiť za prvého teoretika nových sociálnych hnutí. Gramsci si už v dvadsiatych rokoch všimol, že kapitalizmus dobudoval priemyselnú základňu a jeho ďalší vývoj bude poháňať mechanizmus spotreby. Preto vyzýval ľavicu na inováciu politickej stratégie ako odpoveď na vývojové zmeny kapitalizmu. Sociálnodemokratická i komunistická byrokracia však ignorovali varovania osamelého proroka, ktorý poukazoval na upevňovanie nových vzorov masovej spotreby. Tieto zmeny mali na konci šesťdesiatych rokov významný vplyv na formy mocenskej kontroly, ktoré už nemohli byť založené na priamej sile. Spotrebu si totiž nemožno vynútiť. Spotrebe sa treba učiť. Túto tézu si časom začali osvojovať nielen kapitalistické sily, ale aj hnutia odporu voči systému zameranému na materiálny zisk. Nedefinovateľné alebo ťažko definovateľné revolúcie roku 1968 preto odštartovali bolestivý prechod do éry, ktorá sa niekedy nazýva aj postmaterializmus. Hoci ideológia nových sociálnych hnutí vyrástla na hodnotách antiautoritárstva a emancipačného rovnostárstva, ktoré boli tradičnou agendou ľavice v západnej Európe, od socialistov sa zásadne odlišovali v pohľade na životný štýl. Klasická pravo-ľavá diskusia je predovšetkým o rozdelení ziskov. Rodiace sa občianske hnutia narúšajú túto monotónnu prekáračku celkom od základu a nastoľujú úplne nové kritériá spoločenského blaha vymanené spod požiadaviek spotreby. Environmentálne, feministické, etnické, emancipačné, kultúrne i mierové hnutia si razia cestu k uznaniu nových hraníc sociálneho konfliktu. Najväčšími nepriateľmi týchto dní sú však konvencia, autorita, tradícia a byrokracia.