Reklama
Reklama

Slovenská slabosť pre „slabú Európu“

Bolo samozrejmé, že podobné „akty učenia sa zodpovednosti“, ako ich bez štipky irónie pomenoval komentár, nezostali bez patričnej odozvy v pamäti ľudí. Na druhej strane netreba pochybovať o tom, že Spojené štáty a predovšetkým ich hospodársky model sa stali trvalou inšpiráciou značnej časti európskych elít, naposledy reprezentovaných sociálnou demokraciu.
Počet zobrazení: 897

Bolo samozrejmé, že podobné „akty učenia sa zodpovednosti“, ako ich bez štipky irónie pomenoval komentár, nezostali bez patričnej odozvy v pamäti ľudí. Na druhej strane netreba pochybovať o tom, že Spojené štáty a predovšetkým ich hospodársky model sa stali trvalou inšpiráciou značnej časti európskych elít, naposledy reprezentovaných sociálnou demokraciu. Aj preto zanechávajú dnešné rozpaky nad „modernitou na americký spôsob“ neskrývanú príchuť rozčarovania, veď pre mnohých to vyzerá tak, že sa ozývajú renegáti v kruhoch bývalých sympatizantov a fanúšikov. Dozaista je dnešný antiamerikanizmus v Európe špecifický inou kvalitou. Sprevádza ho nový fenomén: „antieuropeizmus“ vo Washingtone. Články Roberta Kagana, Georga Willa, menujme za všetkých týchto dvoch významných amerických publicistov, často poukazujú na citlivo vnímanú neposlušnosť Európy voči USA, tradujúcu sa od čias druhej svetovej vojny. A nielen to. Prednedávnom senzačne odhalené dokumenty o významnej pomoci Jásirovi Arafatovi zo strany EÚ mali iba potvrdiť zlé tušenia a odhaliť náš kontinent v zajatí staroznámeho antisemitizmu – a tentoraz otvoreného nepriateľstva voči Izraelu. Aby sme boli v obraze, zacitujme jeden z aktuálnych aniteurópskych záverov prominenta tohto žánru Charlesa Krauthammera, ako ho uverejnil Tony Judt v poslednom vydaní The Newyork Review of Books. (O jeho eseji o americko-európskych vzťahoch bude ešte reč). „Naši sofistikovaní európski bratranci sú zdesení. Odsudzujú americkú jednoduchosť a považujú ju za spôsob, ako zabrániť pomenovaniu zla pravým menom. Oni sa mu radšej prispôsobia. Veď majú aj množstvo skúseností v tejto oblasti s nacistickým Nemeckom v roku 1940... My (Američania) sa nachádzame vo vojne o sebazáchranu. Je to tiež vojna o západnú civilizáciu. Ak Európania odmietnu byť súčasťou tohto boja, v poriadku. Ak si želajú vzdať sa, tiež. Dovolíme im podržať naše kabáty, ale nie zväzovať nám ruky.“ Prečo o tom hovorím? Ak si prečítate interview s poslancom Františkom Šebejom (Domino fórum č. 34) pod názvom Európa je slabá, dozviete sa množstvo podobných informácií. Možno si poviete: o preklady tu nikdy nebola núdza, nič nové pod slnkom. Možno vám to nebude stačiť a zamyslíte sa nad tvrdeniami východoeurópskeho politika, ktoré varujú slovenského občana pred tým, že „európske elity z akéhosi romantického posadnutia sociálnou spravodlivosťou vidia vo všetkých (!!) teroristoch bojovníkov za slobodu. Takmer bez ohľadu za čo bojujú.“ Túto odvekú európsku slabosť pre teroristov (čítaj revolucionárov) sprevádza ďalšie poznanie: „Európa je postmoderná, relativistická a slabá.“ Tento nedostatok hodnotovo pevného postoja nebráni tvrdiť vzápätí opak a preferovať pozíciu sily v oblasti medzinárodnej bezpečnost: V čase 34. výročia sovietskej okupácie Československa zotrváva Európa v očiach predsedu výboru NR SR pre integráciu „na akejsi medzinárodnej legitimite, nech už je akákoľvek fiktívna“, pričom k medzinárodne pochybným organizáciám treba zarátať OSN. Na Západe nič nové? Trinásť rokov po revolúciách na východe od raja máme aspoň jednu novinku: „Európa sa bude musieť naučiť, že je súčasťou západneho sveta, západnej civilizácie spolu s Amerikou.“ Veci sú teda opätovne v čierno-bielom poriadku. Chvíľami sa zdá, ako keby tradičný pár protikladov Východ/Západ, lemujúci spor o výklad slobody a demokracie, vystriedala nová dvojica: Európa kontra Amerika. Prinajmenšom vyjadrenia o ľavicovom a pocitom bezpečnosti za každú cenu opantanom kontinente to silne naznačujú. Iste, bez vetra sa ani lístok nepohne. Nepochybujem, že ak nie v každom, tak určite v niektorom z týchto tvrdení existuje ono povestné zrnko pravdy a pochybnosti. Obávam sa však, že v tomto prípade skôr zakrýva, ako odkrýva problémy, o ktoré ide. V prípade politika, ktorého verejná existencia je bezprostredne spätá s integráciou, to nie je dobrá správa. Váhajú zatiaľ všetci Skúsme teda začať faktmi. Váhavosť EÚ v otázke vojny s Irakom by zrejme nevzbudila väčšiu pozornosť, ak by sa nemecký kancelár Gerhad Schröder 5. augusta bez najmenšieho zaváhania nevyjadril o prípadnom útoku na Bagdad ako o nezodpovednom dobrodružstve, ohrozujúcom existenciu protiteroristickej koalície. Hoci to bolo prvé veľké oficiálne „nie“ plánom americkej administratívy, nebolo až takým veľkým prekvapením. Zrejme sa nedá ani vysvetliť ako lacná senzácia predvoleného boja. Schröderovmu kroku predchádzali viaceré vážne varovania. O rozpade protiteroristickej koalície v súvislosti s vojnou v Iraku hovoril verejne spolkový prezident Johannes Rau na stretnutí s Georgeom Bushom už v marci tohto roku v New Yorku. Dokonca aj na Slovensku sme sa mohli o tomto zámere dozvedieť z úst poslanca Marcusa Meckela, viceprezidenta parlamentného zhromaždenia pri NATO, počas jeho návštevy Bratislavy v apríli tohto roku. No v tomto čase dominovala v našich hlavách a médiách len jedna téma z jeho vyhlásenia: Mečiarovská otázka. Nedajme sa pomýliť ani občasnými informáciami o Stoiberovej podpore americkej administratívy. Nie je to tak. Konzervatívny kandidát na funkciu nemeckého kancelára kritizuje egocentrizmus americkej politiky vo vzťahu k spojencom a zdôrazňuje kľúčovú úlohu OSN pri riešení irackej otázky rovnako ako jeho volebný súper. Jediný rozdiel medzi ním a Schröderom spočíva v pripustení možnosti účasti nemeckého Bundeswehru vo vojne s Irakom. Samozrejme, za podmienky mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Váha sa aj v USA. Napriek špekuláciám svetovej tlače a tvrdej rétorike americkej administratívy, ktorú naposledy použil viceprezident Dick Cheyny, Bush ani v posledných dňoch nepotvrdil, že by jeho postoj k Iraku dostal definitívnu podobu. Už vôbec sa záväzne nevyjadril o spôsobe, akým by bolo možne vyriešiť otázku Husajnovho ďalšieho osudu. Bitka o americkú verejnú mienku v tomto ohľade ešte nie je vyhratá, konštatuje britský týždenník The Economist. Opiera sa pri tom o skepticizmus Carla Levina, senátora za Demokratickú stranu na jednej a predstaviteľa republikánov Dicka Ameyho na druhej strane. Oba tieto postoje naznačujú, prečo sa prezident USA pokúša vyhnúť diskusii v Kongrese, a tým aj riziku nejednotnosti amerického Kongresu v tejto otázke Pochybnosti o význame vojny s Irakom nevyslovujú len zvyčajní oponenti, ale aj významní predstavitelia armády a politické autority. Medzi najnečakanejších oponentov patrí Brent Scowcroft, bývalý poradca v otázkach národnej bezpečnosti Georgea Busha staršieho. Vo svojom článku po názvom Neútočte na Irak pre Wall Street Journal upozorňuje na nebezpečenstvo zániku protiteroristickej globálnej aliancie a varuje pred rizikom vzniku „Armagedonu na Strednom východe“. Túto hrozbu zvýraznil Izrael, ktorý na rozdiel od vojny v Golfskom zálive v roku 1991 nemieni pri útoku Iraku zostať bez vojenskej odpovede. Tradičný spojenec USA v islamskom svete, Saudská Arábia, nesúhlasí s tvrdou líniou dnešnej americkej politiky. Ani po návšteve jej veľvyslanca na Bushovom ranči neposkytne svoje letecké základne na útok proti Iraku. Turecko, dôležitý člen NATO, sa zas obáva, že by táto vojna mohla viesť k rozmachu kurdského separatizmu, ak by boli Kurdi konfrontovaní s dôsledkami ekonomického a politického úpadku Iraku. Rusko, stály člen Bezpečnostnej rady OSN a „starý priateľ“ Iraku, signalizoval dôležitosť vzťahu k tejto krajine dlhodobým päťročným kontraktom v hodnote 40 miliárd dolárov. Dokonca jediný zjavný spojenec v Európe, zástanca doktríny o potrebe preventívneho konania zásahu vo vzťahu k Husajnovi, Tonny Blair čelí masívnej kritike z vlastných radov Labour Party. Musí sa vyrovnávať so skutočnosťou, že 85 percent Britov si spojenectvo s USA vo vojne proti Iraku neželá. Ak k tomu prirátame hlasy 80 percent Francúzov a 73 percent Nemcov, je jasné, že v Európe vládne vzácna – demokratická – zhoda medzi postojom politických elít a občanmi. Dohodnime sa: pochybnosti o dopadoch útoku na Irak nie sú záležitosťou mentálnej odvahy, alebo dôsledkom pocitom bezpečnosti opantanej Európy. Nevymysleli ich ani manažéri predvolebnej kampane SPD. Dá sa povedať, že skutočná debata o vojne v Iraku sa ešte len začína. Sám Henry Kissinger, najznámejší predstaviteľ „realistického krídla“ republikánov, sa vyslovil za posilnenie americkej zodpovednosti za medzinárodný systém vzťahov. Tento, ak má fungovať, musí spočívať na niečom inom ako na vojenskej sile. V tejto súvislosti hovoril Kissinger o nevyhnutnosti „morálneho konsenzu“ Bushovej administratívy so spojencami. Mimochodom, podobnú výzvu adresoval nemecký prezident Johannes Rau na už spomínanom stretnutí s prezidentom Bushom v marci tohto roku. Urobme teda prvý záver: Postoj k vojne s Irakom sa zďaleka netýka len Saddáma Husajna. Dôležitú, ak nie dlhodobo najdôležitejšiu stránku tejto témy predstavuje vyriešenie iného problému: amerického vzťahu k spojencom. Pretože, ukazuje sa, práve tu je pes zakopaný. Bomby na Irak môžu trafiť Husajna, ale minúť cieľ Aké sú teda európske otázky na Bushovu administratívu? Podľa komentátora týždenníka ZEIT Mathiasa Nassa ide o tri problémy: Po prvé o to, že možnosti diplomacie zďaleka nie sú vyčerpané. Naozaj sa treba spýtať: delí Irak 3 až 5 rokov od výroby nukleárnej zbrane? Naozaj je to tak, že by európske krajiny ignorovali nebezpečenstvo zneužitia zbraní hromadného ničenia, ak by mali potrebné dôkazy? Bez transparentných dôkazov môže byť „táto hrozba dramatizovaná a bagatelizovaná donekonečna“, zdôrazňuje v tejto súvislosti Nass. V tomto zmysle sa dá zniesť aj obrátenie známej prezumpcie neviny v podobe tvrdenia amerického prezidenta Georgea Busha, že, citujem The Economist, „Husajna treba pokladať za nepriateľa, pokiaľ sa nepreukáže opak“. Ide však o to, ako možno preukázať tento opak, keď Američania prípadný návrat inšpektorov OSN do krajiny pokladajú iba za zdržiavací manéver. Rozhodne nemienia zatiaľ meniť pre to svoju doterajšiu pozíciu. Brussel je opačnej mienky: „Uvedomujeme si nebezpečenstvo, ktoré vychádza z Iraku a vieme, že ho treba zažehnať,“ stojí v jeho vyhlásení, v ktorom sa ďalej uvádza: „OSN poskytuje (na to) vhodné rámce.“ V prípade vojny s Irakom hrozí destabilizácia celého regiónu. Už dnes v ňom dominuje solidarita islamských krajín voči nebezpečenstvu „zvonka“, ktorá podľa bývalého kancelára Helmuta Schmidta zvyšuje riziko prepuknutia celoregionálneho konfliktu. Schmidt si osobitne všíma oficiálne deklarovanú možnosť preventívneho jadrového útoku obracajúcu naruby všetky doteraz platné doktríny o nukleárnom odzbrojení. Na Blízkom východe to horí už dnes. Druhým sporným momentom dnešných európsko-amerických vzťahov je výklad izraelsko-palestínskeho konfliktu. Na Blízkom východe zomrelo počas druhej intifády takmer dvetisíc Palestínčanov a šesťsto Izraelčanov. Vojna proti Saddámovi by znamenala „ešte viac teroru, ešte viac mŕtvych“. Súčasný nárast nenávisti voči Izraelu a USA by definitívne zmaril nádeje na mierové vyriešenie tohto konfliktu. V tomto zmysle je pre mnohých európskych pozorovateľov práve konflikt na Blízkom východe príkladom novej medzinárodnej situácie po 11. septembri: dlhodobej neriešiteľnosti civilizačných konfliktov modernou vojenskou silou. Stačí málo a kombinácia masovej schopnosti sebaobetovania s minimálnym použitím technických prostriedkov vytvára silu, ktorá neguje štandardné predstavy o vedení vojny. Mimochodom, všetkým, ktorí sa neuspokoja s vysvetleniami sporu na Blízkom východ na úrovni „neviditeľných nitiek medzi antiizraelskými a antiamerickými postojmi“ z uvedeného rozhovoru, odporúčam niečo z iného súdka: Die Zeit uverejnil a preložil všetky dokumenty o pomoci EÚ Palestínčanom s nadštandardným komentárom Marcusa Rohwettera. Prevencia vojnou Tretí problém predstavuje Bushova doktrína „preventívnej vojny“. „Sebaobrana na základe upodozrievania neexistuje,“ konštatuje Nass a vyjadruje tým to dôležité: jednostrannú zmenu celkovej orientácie bezpečnostnej politiky USA. Jej zmyslom už nie je eliminovať existujúce zlo, ale jeho preventívna likvidácia vojenskou cestou. Ruku na srdce: Pokiaľ by išlo iba o obavy z vojenského potenciálu Iraku, potom by išlo o dodržiavanie bezpečnostnej doktríny OSN. Ak by išlo o dodržiavanie bezpečnostnej doktríny OSN, potom existuje dôvod na nastolenie otázky vojenskej účasti európskych krajín. Požiadavka z Washingtonu o „zmene režimu“ však obsahuje oveľa viac: nárok na zmenu vnútorných pomerov „súkromným“ rozhodnutím vlády. Tento krok do neznáma vzbudzuje veľkú neistotu rovnako v Európe ako v Saudskej Arábii, pretože, zacitujme ešte raz The Economist: „stále nie je jasné, čoho sa treba viac báť: amerického tyranizovania alebo hrozby z Iraku?“ Schopnosť vypovedať alebo dodržiavať medzinárodné záväzky podľa momentálneho vyhodnocovania situácie teda zneisťuje a nemôže byť východiskom budovania dlhodobého systému bezpečnosti práve preto, že USA sú jediným globálny hráčom v oblasti zahraničnej politiky. Urobme teda ďalší záver: Uvedené tri problémové oblasti nezhôd signalizujú najzávažnejší aspekt dnešných rozpakov nad transatlantickými vzťahmi. Divergenciu základných hodnôt a postojov medzi obidvoma piliermi transatlantického spoločenstva. Európsky prístup sa opiera o záväznosť prijatých noriem pre všetkých zúčastnených a sprevádza ho požiadavka, ktorá bola do roku 1989 používaná ako demokratický argument proti politickej diktatúre: dôvera vo vládu zákona. Zmysel základných hodnôt a záujmov transatlantickej civilizácie je problémom, ktorý hádam najviac „irituje“ a stavia na program dňa takmer zabudnutú hodnotovú rozdielnosť USA a Európy. Iba koniec novoveku? Slávny anglický filozof Thomas Hobbes podmieňoval civilizačný pokrok prechodom z prirodzeného stavu „vojny všetkých proti všetkým“ k „vláde zákona“. Tento stav zdôvodňoval všeobecnou obavou z ľubovôle silnejšieho alebo obavou, že by ten druhý mohol byť zajtra silnejším. Výsledkom je stav nedôvery každého voči každému, v ktorej dominuje skrytá agresia momentálne silnejšieho proti momentálne slabšiemu. Stav, ktorý aspoň podľa Hobbesa dlhodobo nevyhovuje nikomu. Nárok na bezpečnosť vyjadril Hobbes požiadavkou nevyhnutnosti vzdania sa slobody (útočenia a obrany) všetkých v prospech „najmocnejšieho“ dozorcu nad zákonom – mýtickej bytosti Leviathana. Pre mnohých Európanov znamená „unilaterálny kurz“ politiky USA civilizačný krok smerom dozadu: od vlády zákona k stavu všeobecnej nedôvery s rizikom vojny všetkých proti všetkým. Obávajú sa, že svet po 11. septembri by mohol hľadať riešenie v podobe všemocného Leviathana. Zrejme nie náhodou sa na Hobbesa odvoláva už spomínaný americký žurnalista Robert Kagan, ktorý žije v Brusseli. Kladie sebe aj nám otázku: Záleží na tom, čo si myslia Európania? Amerika ako jediný hegemón je v stave udržať svetový poriadok sama alebo v aliancii momentálne dôležitých partnerov. Doslova píše: „Raz by mohol prísť deň, ak už neprišiel, keď Američania nebudú potrebovať osobitný súhlas konať od EÚ viac než od iných paktov, ako sú ASEAN alebo ANDEAN.“ Dnešná kríza americko-európskych vzťahov v tejto dikcii nie je krízou „an sich“. Stáva sa výrazom straty „dôležitosti“ Európy v otázkach medzinárodnej bezpečnosti. Európske politické elity sa bránia tejto „amerikanizácii“. Uvedomujú si predovšetkým jeden dôsledok: unilaterálna cesta USA by viedla ku koncu transatlantickej aliancie, jedného z najúspešnejších civilizačných zoskupení v moderných dejinách. Neimportovateľnosť amerického úspechu Skutočnosť, že v čase studenej vojny sa podarilo udržať jednotu transatlantického spoločenstva, mohla na isté obdobie prekryť rozdielnosti v civilizačných prioritách EÚ a USA. Dohodnime sa opäť, že investície do sociálneho štátu, snaha o minimalizovanie rozdielu medzi chudobnými a bohatými, otázka vládnych intervencií do ekonomiky, alebo úsilie o vysoký ekonomický štandard bez nutnosti podmaňovania si svetovej ekonomiky, sa dajú vysvetliť všeličím, nie lacnou ideologizáciou problému na slovenský spôsob. Ale posuňme problém tam, kam treba: Môže si však zoskupenie vojensky slabých štátov v EÚ dovoliť samostatné stanovisko vo vzťahu k bezpečnostnej politike USA? Vo výške výdavkov na zbrojenie niet momentálne o čom diskutovať. Ak sa však hovorí o medzinárodnom poriadku v celku, treba hovoriť aj o iných číslach: EÚ (vrátane kandidátskych krajín) prispieva v súčasnosti desaťkrát viac na mierové zbory než USA, pričom 55 percent svetovej rozvojovej pomoci pochádza tiež z kasy EÚ. Ak sa skombinujú európske výdavky na obranu, rozvojovú hospodársku pomoc, organizovanie celosvetových zhromaždení – všetko dôležité podmienky pre boj s medzinárodným terorizmom – „celková suma konkuruje súčasným americkým výdavkom na zbrojenie“, zdôrazňuje Tony Judt vo svojej esejisticky poňatej recenzii knižky experta na transatlantické vzťahy Josepha S. Neya. Jej témou je „soft power“, teda stratégia moci, ktorá ovláda schopnosťou involvovať a presvedčiť čo najväčší počet spojencov o morálnej kvalite vlastnej doktríny. Mimochodom, podľa tejto interpretácie, pád militaristicky mocného sovietskeho impéria, bol predznamenaný stratou sféry dôveryhodnosti a partnerstva v podobe intervencií do Maďarska a Československa v rokoch 1956 a 1968. Otázka, prečo je to tak, opätovne odvádza od tvrdého ekonomizmu a militarizmu ku komplikovanejším súvislostiam. V poslednom desaťročí sa veľa narozprávalo o triumfe americkej ekonomiky a jej globálnom „úspechu“ ako globálnom vzore pre ostatných, píše Tony Judt. Paradoxne práve v čase, keď európsky neflexibilný a neproduktívny variant trhovej ekonomiky mal byť spochybnený svojím americkým originálom, vykazovala belgická, holandská a francúzska ekonomika vyššiu produktivitu práce za odpracovanú hodinu ako v USA. Úroveň nemeckej sa jej tesne približovala. „V rokoch 1991 a 1998 rástla produktivita v priemere rýchlejšie v Európe, než USA.“ Očividná americká prevaha vyplývala z faktu, že sa v tejto krajine pracuje o 28 percent viac než v Nemecku a 43 percent viac ako vo Francúzsku – opätovne údaje, ktoré podčiarkujú rozdielnosť zamerania a zrejme aj kultúrnych priorít. Táto prevaha sa opiera tiež o výšku obchodného deficitu, ktorá je v európskych pomeroch nemysliteľná. Krytie obchodného deficitu vyžaduje denný príliv zahraničného kapitálu vo výške viac ako 1 miliardy amerických dolárov. Najväčšia časť z týchto injekcií pochádza z ekonomicky vyspelej a plnohodnotne konkurujúcej Európy, čím zároveň vzniká otázka o trvanlivosti dôvery európskych investorov. Touto otázkou sa potvrdzuje pochybnosť o neimportovateľnosti amerického hospodárskeho modelu. Keď už nič iné, tak aspoň z jedného dôvodu: Pri jeho dnešných rozmeroch by určite v Európe zasiahol Medzinárodný menový fond a požadoval radikálnu zmenu kurzu deficitnej fiskálnej politiky. Namiesto záveru Už týchto pár údajov posilňuje intuíciu tých, čo poznajú európske reálie, že reči o „slabom kontinente“ sú, prepytujem, silne prehnané. Tu niekde treba začať pri prognózach o budúcnosti transatlantického spoločenstva. Nepochybne aj preto, lebo v tejto realistickej perspektíve je reč o partneroch a nie o trvalo podmanených. Žijeme v globálne prepojenom svete, akokoľvek opotrebovane znie toto tvrdenie, ukazuje sa, že s budúcnosťou je neodmysliteľne späté. V tejto súvislosti sa mi vynára v pamäti myšlienka, ktorú vyslovil americký veľvyslanec v Bonne približne pred ôsmimi rokmi: že najsilnejšou zbraňou proti „ríši zla“ bol jazyk ľudských práv a slobody, ktorý podkopal oprávnenosť sovietskeho impéria v očiach tých, ktorých sa týkal. Zrejme to bol ten istý jazyk slobody a ľudských práv, ktorý dával americkej medzinárodnej politike onú potrebnú autoritu dôvery a opodstatnenosti, bez ktorej by povojnová transatlantická komunita nemohla úspešne fungovať. Áno, nepochybne aj dnes ide o túto dôveru partnerov v dobrý úmysel. Jej špecifikom je, že sa nedá nahradiť slepou poslušnosťou ani vynútiť konaním z pozície sily – faktickou militaristickou prevahou. Zdá sa, že vo svete po 11. septembri je to európsky partner, ktorý si toto poučenie z čias studenej vojny pamätá lepšie ako jeho americký náprotivok. Nepochybujem o tom, že transatlanické spoločenstvo zvládne túto skúšku v naznačenej perspektíve. Problém vidím niekde inde. Osobne sa domnievam, že názory stavajúce na hodnotovej slabosti náško kontinentu určite nie sú prínosom k debate o budúcnosti európsko-amerických vzťahov. Nemôžem sa zbaviť podozrenia, že ich zmyslom je špecificky „náš“ nedemokratický nárok na slepú poslušnosť - tradičná slovenská slabina. Žiaľ, tentoraz naprojektovaná vo vzťahu k úspešnej západoeurópskej demokracii.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama