Od Voltaira po Miltona Friedmana

Filozofia, ako matka všetkých vied, ponúka nespočetné množstvo zaujímavých a originálnych myšlienok, ale zároveň aj plejádu najpestrejších životných osudov veľkých mysliteľov. Akoby platilo, že nevšednú filozofiu musí sprevádzať i nevšedný život filozofa. Na počiatku ohromného prúdu osvietenstva, ktorý sa prevalil Európou, stál slávny francúzsky filozof Voltaire, známy nielen svojimi kritickými reflexiami, ale i neviazaným životným štýlom. Jeho život bol plný milostných historiek s markízami, herečkami, manželkami priateľov, kurtizánami ba i s vlastnou neterou. Filozof dokonca podal aj teologické vysvetlenie takéhoto hedonistického prístupu: „Boh nás stvoril, aby sme sa bavili.“ Jeho bohémstvo však stálo veľa peňazí, a tak sa Voltaire neraz ocitol v dlhoch. Nakoniec sa mu predsa len podarilo nadobudnúť pomerne slušný majetok, i keď údajne dosť pochybným spôsobom. Deti pridrahé do sirotinca Jeden z najväčších filozofov osvietenstva je bezpochyby Jean-Jacques Rousseau, ktorý svojou koncepciou spoločenskej zmluvy azda najvýraznejšie ideovo ovplyvnil protagonistov Veľkej francúzskej revolúcie. A pritom práve Rousseau patrí medzi najkontroverznejšie postavy filozofie. Jeho život bol plný pikantností, počnúc sexuálnymi chúťkami (celoživotný sklon k onanii, náklonnosť k exhibicionizmu, sadomasochistická úchylka) cez duševný stav (trpel hypochondriou a stihomamom) až po vzťah k vlastným deťom, ktoré dal tento veľký teoretik výchovy do domova, pretože mu prekážalo, že sú veľmi hlučné a sú príčinou veľkých výdavkov. Omnoho striedmejší život viedol zakladateľ konzervativizmu, írsky mysliteľ Edmund Burke, ktorý spomínanú Veľkú francúzsku revolúciu ostro kritizoval. Bol však známy najmä ako nevšedne nudný človek, čoho dôkazom boli i jeho únavné prejavy v parlamente, ktoré často trvali až osem hodín a zväčša preto prednášal prázdnej snemovni. Profesorská pedantéria Osvietenský prúd mal nemalý vplyv i na Nemecko, aj keď v tejto krajine sa osvietenské myšlienky ponorili do tých najhlbších abstrakcií v podobe pedantskej nemeckej klasickej filozofie, a čoskoro ich vystriedal romantizmus. Do tohto obdobia dejín filozofie patria predovšetkým Immanuel Kant, Gottlieb Fichte, Wilhelm Schelling a Georg Hegel. Kantov život sa niesol v znamení profesorskej pedantérie a puntičkárstva. Priebeh dňa mal prísne rozvrhnutý, podroboval sa nekompromisnej sebadisciplíne, takmer nikdy neopustil hradby rodného mesta a väčšinu života strávil v absolútnom stereotype. Jeden z jeho súdobých životopiscov veľmi charakteristicky vykresľuje Kantov spôsob života, keď opisuje jeho návštevy u priateľa Greena: „Kant tam chodil každé popoludnie a zakaždým našiel Greena spiaceho v kresle. Posadil sa vedľa neho, oddal sa svojim myšlienkam a zaspal. Potom prišiel riaditeľ banky Raffman a urobil to isté. Nakoniec prišiel v určenú dobu Motherby, spoločnosť zobudil a tá sa potom do siedmej večer bavila zaujímavými rozhovormi. Presne o siedmej sa spoločnosť rozišla. Často som počul obyvateľov ulice hovoriť, že ešte nemôže byť sedem, pretože profesor Kant ešte nešiel okolo.“ Kant bol tiež známy pozoruhodnými medicínskymi hypotézami. Domnieval sa, že rozmnožovanie ploštíc závisí od svetla a čerstvého vzduchu, a tak v záujme „pohodlia“ zásadne zakázal vetrať svoju spálňu. Čo sa týka žien, i keď sa Kant považuje za typický príklad starého mládenca, v jeho živote sa vyskytli dve, ale doplatil na svoju váhavosť a zostal do smrti sám. Nemeckí pivári Kantovi filozofickí nasledovníci Fichte, Schelling a najmä Hegel patrili medzi veľkých priaznivcov nemeckého piva. Fichte bol búrlivák, ktorý nestrpel nijaký odpor, bol nevraživý, násilný a agresívny. Dokonca sa ako profesor dostal do sporu so svojimi študentmi, ktorí následne v hneve napadli jeho ženu a hádzali mu do okien dlažobné kocky. Ďalší nemecký klasický filozof Schelling bol na rozdiel od neho utiahnutý melancholik. Trpel celý život samovražednými sklonmi a ku koncu života sa oddal mystickým úvahám. Hegel, ako najvýznamnejší nemecký filozof tohto obdobia, viedol podobne ako Kant pedantský profesorský život, hoci si ho veľmi často spestroval, ako sme už spomínali, obľúbeným nápojom – pivom. Hegel bol tiež známy protektorským vzťahom k ženám, pričom už ako mladý pociťoval k nežnému pohlaviu silnú nechuť. Vzťah k ženám slabou stránkou Devätnáste storočie je vo filozofii plné originálnych mysliteľov, stretávame sa s novými prúdmi a myšlienkami. Pri zrode jedného z najvplyvnejších prúdov 19. storočia – pozitivizmu – stál Francúz August Comte. O ňom je známe, že trpel celý život nervovou chorobou, mával samovražedné sklony a na sklonku života ho považovali za nenormálneho. Veľmi labilné duševné zdravie mal i dánsky kresťanský filozof – Sören Kierkegaard. Ako mladý navštívil nevestinec, kde sa mu miestne kurtizány vysmiali. S nežným pohlavím nemal šťastie ani neskôr, až naň celkom zanevrel a naplno sa oddal Bohu. Nezabudol pri tom veľmi svojráznym spôsobom zrušiť zasnúbenie s mladou priateľkou, ktorej sa zámerne vykreslil v tom najpodlejšom svetle, aby sa jej zhnusil. Máloktorý filozof však pohŕdal ženami tak veľmi ako nenávistný iracionalista Arthur Schopenhauer. Aj on často trpel depresiami a život strávil sám s verným psom pudlíkom, odtrhnutý od ľudí, ktorých nenávidel. Jeho odpor k ženám vyvrcholil tým, že raz zrazil k zemi kraj-čírku, ktorá ho rušila táraním. Schopenhauer bol okrem odporu k ženám známy i svojím antisemitizmom. Veľmi nepriateľsky sa o ženách vyjadroval aj Friedrich Nietzsche, veľký nemecký voluntarista, ktorý predniesol pamätný výrok: „Boh je mŕtvy.“ Ako mladý sa síce párkrát zamiloval, ale pre nesmelosť u žien ani raz neuspel. V 45 rokoch sa tento mysliteľ psychicky zrútil. Údajne s plačom objímal koňa, ktorého pohonič týral, a pomätene rozprával. Lekár, ku ktorému ho odviedli, ohodnotil jeho stav ako paralýzu. Tú si Nietzsche paradoxne privodil tým, že sa v mladosti nakazil pohlavnou chorobou – syfilisom. Život bohémskeho intelektuála Azda najvplyvnejším mysliteľom posledných dvoch storočí bol teoretik komunizmu Karol Marx. Tento filozof, nech už jeho život a dielo boli akokoľvek revolučné, sa ako revolucionár určite nenarodil. Mladý Marx sa chcel stať básnikom a o politiku sa vôbec nezaujímal. Tiež je pozoruhodné, že neskorší zúrivý ateista písal maturitnú písomku na tému Zjednotenie veriacich v Kristovi. Počas štúdia začal hýriť, robil dlhy a predznamenal tak svoju celoživotnú finančnú tieseň. Nebyť jeho spolubojovníka Friedricha Engelsa, ktorý Marxa výdatne finančne podporoval, azda by nikdy nemal príležitosť napísať slávny Kapitál. O Marxovi je známe, že bol neoblomný egocentrik s despotickými prejavmi, ale na druhej strane mal veľký zmysel pre humor. Viedol obzvlášť nezdravý život bohémskeho intelektuála, veľmi málo sa fyzicky namáhal, často jedol obrovské kvantá silno korenených jedál, veľa fajčil a pil. Mal preto stále ťažkosti s obličkami. Zriedkakedy sa kúpal, či vôbec umýval. Trpel preto vredmi, ktoré ho raz dokonca dohnali k nervovému zrúteniu. Popri komunizme sa v 19. storočí naďalej rozvíjala doktrína liberalizmu, ktorú v tomto období reprezentoval najmä anglický utilitarista John Stuart Mill. Tento mysliteľ od útleho veku čítal latinské texty a dokonca mal už v šiestich rokoch prečítanú veľkú časť Platónových dialógov v origináli. Celé detstvo obetoval vzdelaniu, ale na pokraji dospelosti spozoroval, že jeho životu chýba duchovný, citový rozmer. Trápil sa depresiami a takmer ho jeho vzdelanecká mladosť doviedla k samovražde. Vidiečania Medzi najväčších filozofov minulého storočia patria dozaista Martin Heidegger a Ludwig Wittgenstein. Ani život týchto mysliteľov nebol bez zaujímavostí. Nemecký filozof existencie Heidegger, zaoberajúci sa vo svojej metafyzickej koncepcii bytím a ničotou, bol vášnivý lyžiar a dokonca bol svojho času i učiteľom tohto zimného športu. Sám prežil väčšinu života na vidieku a bol známy sedliackym výzorom a spôsobmi. Počas profesúry sa stala jeho milenkou politická filozofka Hannan Arendtová, aktivistka nemeckého sionistického hnutia. Po nástupe Adolfa Hitlera k moci inklinoval k nacistickej ideológii a o führerovi sa vyjadroval veľmi oddane. Na vidieku trávil väčšinu času i rakúsky filozof Wittgenstein, bezprostredný predchodca lingvistického obratu vo filozofii. Žil, ako sa sám vyjadril, od deviatich rokov v strašnej samote, ustavične na pokraji samovraždy. Neprestajne sa obával, že stratí rozum a nedokončí svoje dielo. Vraví sa, že keď pôsobil ako vidiecky učiteľ v Dolnom Rakúsku, mal nepríjemný konflikt s jedným žiakom, ktorého údajne zbil. Sex, drogy a alkohol Azda najextravagantnejšou postavou v oblasti filozofie 20. storočia bol francúzsky existencialista Jean-Paul Sartre, autor mnohých slávnych divadelných hier. I on bol vraj, tak ako väčšina významných intelektuálov, veľkým sebcom. Ako dieťa ho v škole často bili spolužiaci, pretože bol nápadne škaredý. V dospelom veku sa z neho stal zhýralec a bohém, mal mnoho žien a bol často opitý a agresívny. Raz sa dokonca pobil so svojím filozofickým kolegom a politickým oponentom Albertom Camusom. Sartre sa takmer nikdy nekúpal, veľa fajčil, pil, užíval ľahké drogy a amfetamíny. Svoju celoživotnú družku, Simone de Beauvoirovú, zakladateľku moderného feminizmu, nielenže ustavične podvádzal s inými ženami (často so študentkami), ale správal sa k nej ako k obyčajnej slúžke. Aj v pokročilom veku žil veľmi extravagantne, pôsobil v maoistickom hnutí a dokonca už ako vážený starý profesor kolportoval po parížskych uliciach amatérske maoistické letáky. Keď filozofia zabíja... Neviazaným spôsobom žil aj ďalší francúzsky filozof, autor koncepcie moci, Michel Foucault. Bol známy homosexualitou a závislosťou od sadomasochistických sexuálnych praktík. O sexualite písal aj filozofické práce. Podobne ako Sartre zastával rozličné extrémne formy marxizmu vrátane maoizmu, holdoval hašišu, marihuane a LSD. Neskôr zistil, že je HIV pozitívny, no napriek tomu naďalej žil bujarým sexuálnym životom a prenášal AIDS na iných mužov, až kým roku 1984 nezomrel. Naopak, iný francúzsky filozof, nekonvenčný marxista Louis Althusser, žil veľmi pokojne. Na sklonku života však z ničoho nič dostal nervový záchvat, schytil sekeru a zabil svoju dlhoročnú milovanú ženu. Strávil potom niekoľko rokov v psychiatrickej liečebni. Tragicky skončil svoj život i ďalší Francúz, postmoderný filozof Gilles Deleuze. Trpel veľkými bolesťami pre chorobu dýchacích ciest, až to jedného dňa nevydržal a spáchal samovraždu skokom z okna. Čo sa v mladosti naučíš... Na pôde politickej a ekonomickej filozofie sa už v minulom storočí nestretávame s natoľko výstrednými činmi najvýznamnejších protagonistov. Za zmienku stojí, že väčšina najznámejších predstaviteľov ekonomického neoliberalizmu a zúrivých odporcov socializmu vo svojej mladosti zastávala socialistické, resp. etatistické myšlienky. Karl Popper bol v mladosti neochvejným marxistom, Friedrich Hayek zasa fabiánskym socialistom a Roberta Nozicka pre filozofiu získalo Platónovo etatistické dielo Ústava. Pozoruhodné je i to, že nekompromisný liberál Hayek udržoval veľmi dobré vzťahy so svojím ideovým protivníkom Johnom Keynesom, známym estétom a homosexuálom. Oveľa horšie spolu vychádzali iní dvaja ideoví protivníci, neoliberál Robert Nozick a sociálny liberál John Rawls, ktorí sa na pôde domovskej univerzity v americkom Harvarde často nedôstojne okrikovali a naťahovali. Nozick sa preslávil aj svojou sebeckosťou a namyslenosťou, rovnako ako americký neoliberálny ekonóm Milton Friedman, ktorého rodičia, mimochodom, pochádzali z Podkarpatskej Rusi. O Friedmanovi sa pošuškáva, že je absolútny analfabet v otázkach, ktoré nesúvisia s ekonomikou a matematikou. Údajne nepozná ani základné fakty histórie svojej rodnej krajiny.