Osudy Železného kapitána

Koncom augusta 1944 sa Slovensko stalo dejiskom veľkej vojnovej drámy, keď hitlerovské vojská začali obsadzovať jeho územie. Osudný september 1944 tragicky zasiahol do histórie rázovitej horehronskej dediny pod Kráľovou hoľou. V Telgárte sa po ústupe od Popradu pod velením štátneho kapitána Jána Staňka znovu zorganizovali vojenské jednotky
Počet zobrazení: 4029

Koncom augusta 1944 sa Slovensko stalo dejiskom veľkej vojnovej drámy, keď hitlerovské vojská začali obsadzovať jeho územie. Osudný september 1944 tragicky zasiahol do histórie rázovitej horehronskej dediny pod Kráľovou hoľou. V Telgárte sa po ústupe od Popradu pod velením štátneho kapitána Jána Staňka znovu zorganizovali vojenské jednotky. Telgárt horí! Nemci 5. septembra obec vypálili. Je noc. V matnom svetle slabnúcich ohňov sa črtajú ruiny domov, zhorelo ich vyše 260. V zákopoch južne od obce sa vojaci a partizáni pripravujú na rozhodujúci protiútok. Niektorí sa pred bojom prežehnávajú, iní sa modlia. V nemeckých zákopoch takisto vládne ticho. Každá sekunda zvyšuje napätie. Nad pozície našich zavanul dym zo zhoreniska. Odolávali takmer dva mesiace Ján Stanek sa pozerá na hodinky so zdvihnutou signálnou pištoľou. Vzápätí sa z juhu ozve silná kanonáda povstaleckého delostrelectva. O piatej ráno, za silnej delostreleckej podpory sa jednotky kapitána Staňka vyrazia a po urputných bojoch vytláčajú nepriateľa na návršie východne od Telgártu. Boje tu však trvajú aj nasledujúce dva dni. Boj znamenal pre 201. pluk zbraní SS ťažkú porážku. Zanechal tu 436 mŕtvych, množstvo pechotných zbraní a zásob. Straty na slovenskej strane boli neporovnateľne menšie – jedenásť mŕtvych, 23 ranených a trinásť nezvestných. Nemeckým vojskám sa vtedy ďalší postup na Banskú Bystricu nepodaril. O niekoľko dní neskôr, 21. septembra sa začala trojdenná bitka o kótu Besník, o priestor Pusté Pole – Vernár – Dobšinská ľadová jaskyňa, Harnovica – Vernár a pri Hrabušiciach. O dva dni po dobytí Pustého Poľa povstalci upevnili svoje pozície. Koncom októbra povstalecká telgártska skupina kryla ústup iných jednotiek, až napokon ustúpila na Brezno. V priestore obce Jasenie skončila svoju frontovú činnosť a prešla na partizánsky spôsob boja. 25. októbra nemecké jednotky obsadili Telgárt. „Vypálenie Telgártu bolo neľudskou pomstou nemeckých jednotiek za ich vojenské prehry. Počas bojov na Horehroní som bol svedkom nejednej fašistickej zverskosti. Nepriateľ napríklad zajal našich trinásť prieskumníkov. Štyroch z nich zastrelili guľkou do tyla. Ostatných zakopali zaživa. Ostali im trčať len vlasy, ktoré prikryli prilbami. Bol to otrasný zážitok, keď sme ich objavili,“ spomínal po odstupe rokov Ján Stanek. „Jedna príhoda sa ma však mimoriadne dotkla,“ rozprával mi „Železný kapitán“ v SNP, neskoršie generál vo výslužbe, ,,keď som sa dozvedel, že proti mojím jednotkám bojuje prápor kapitána Waltera Lammera. Spolu sme študovali na vojenskej akadémii v Hraniciach, bývali v jednej izbe, cvičili v jednom družstve. Bol to sudetský Nemec, vynikajúci lyžiar. Slúžil aj na Slovensku, a preto dobre poznal naše hory. Padol pri Telgárte. Vtedy tam zahynul celý jeho prápor, 418. maršbatalión SS z Benešova.“ Z veliteľa divízie robotník Táto spomienka sa rodila v roku 1985, keď som ho niekoľkokrát navštívil v Benešove, neďaleko Prahy, pripravujúc scenár o „Železnom kapitánovi“. Priťahovala ma legendárna povesť, akej sa tešil na Horehroní i na celom povstaleckom území. Bol to jeden z najúspešnejších vojenských veliteľov SNP, o ktorom sa dlhé roky nieže mlčalo, ale nesmelo hovoriť. Rodák z Hrušovian pri Topoľčanoch, ročník 1909. V čase mojej návštevy bol plukovník generálneho štábu vo výslužbe dôchodcom, ktorý sa po rozličných protiprávnych peripetiách a nedokázaných podozreniach musel roky živiť ako robotník – železničiar. Aj tento, vtedy ponižujúci životný údel, znášal nepokorene a hrdo. Život mu pripravil nemálo dramatických chvíľ, v ktorých sa zachoval ako čestný vlastenec - tak, ako sa to učil vo Vojenskej akadémii v Hraniciach. Učil ho aj neskorší prezident Ludvík Svoboda, vtedy ešte major. A na delostreleckom oddelení študoval aj budúci veliteľ povstaleckej armády generál Ján Golian. Bližšie sa však spoznali až v roku 1933, keď obaja spolu slúžili v Trenčíne. Osud dva razy zavial Staňka do Benešova, kde slúžil ako veliteľ tankovej čaty, potom roty. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, vdovou po svojom veliteľovi, tu mu prichodilo tráviť aj jeseň života, ktorý sa mu bohato naplnil po rokoch protifašistického zápasu. Na jeho životnej ceste boli také udalosti, ako účasť v protifašistickom odboji od roku 1939 v skupine Flóra. Vo funkcii prednostu spravodajského oddelenia ministerstva národnej obrany vojnovej Slovenskej republiky udržiaval spojenie s ilegálnym Vojenským ústredím. Sem patril aj pokus o organizáciu prechodu Rýchlej divízie na sovietsku stranu na Kaukaze. Neraz sa tu stretol so zástupcom politického oddelenia 18. armády plukovníkom Kabušom. Neskoršie rokovania s generálom Augustínom Malárom týždeň pred vypuknutím Povstania, či Staňkova cesta do srdca SNP na aute prezidenta Tisu, ktoré malo číslo 1001. Boje, zranenie, zajatie protipartizánskym komandom Edelweiss. Vypočúvanie v Berlíne, kde sa osobitne vyzvedali na sovietskeho rozviedčíka, plukovníka, ktorý jazdil ako rušňovodič na trati Bratislava – Žilina – Prešov. Zoznámil ho s ním spisovateľ Elo Šándor. Šiesteho apríla 1945 odsúdili Staňka na smrť. Bol vo viacerých koncentračných táboroch, čakajúc na výkon rozsudku. Stratila sa však súdna dokumentácia. Stoosemdesiatich väzňov dopravili do Dachau, barak č. 1. Boli to v podstate prominentní väzni. Plukovník Churchill, syn britského premiéra, celý grécky generálny štáb, niekoľko korunných princov, veliteľ talianskych partizánov Sante Garibaldi. Tam väzňov oslobodili 30. apríla 1945 rakúski a talianski partizáni. Po oslobodení služba veliteľa divízie a učiteľa Vysokej vojenskej školy. A napokon lopata v Benešove... Golianov rozkaz Stáli sme vedno s Jánom Staňkom pred bývalým veliteľstvom Prvej československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici a hrdina nášho príbehu si zaspomínal na jednu z veliteľských epizód Povstania: „Tu sa odohral pamätný rozhovor s generálom Golianom. Vysvetlil mi našu situáciu. Padol Liptovský Mikuláš, Nemci sa tlačili do Kežmarku a Popradu. Ak sa dostanú do priestoru Červenej skaly, budú mať voľnú cestu na Brezno a Banskú Bystricu. Museli sme ich za každú cenu zastaviť. Golian odvolal veliteľa podplukovníka Václava a na jeho miesto vymenoval mňa. Vo východnej časti Brezna som energicky a trochu tvrdo, fyzickým násilím zakročil proti skupine dezertérov, ale obrátili sa, zoradili sa, pocítili pevnú ruku. Ťažká vojenská situácia si vyžadovala tvrdý postup. So mnou z Banskej Bystrice išli aj štyria kapitáni – Kováč, Lipový, Fleško a Hunčík.“ Do 5. septembra sa im podarilo zorganizovať dva prápory pechoty, delostrelecký oddiel a dve samostatné roty. Nadviazali kontakt s partizánmi. Získali výšiny nad Telgártom, len z Besníka sa im nepodarilo vytlačiť fašistické jednotky. Dostali informáciu, že sa začiatkom októbra 1944 v bývalých leteckých kasárňach v Poprade ubytovali dva prápory esesákov. Povstalecké delostrelectvo však nemalo dostatočný dostrel. ,,Bolo treba vytiahnuť dve delá na severné svahy Kráľovej hole, nad Vernár,“ pokračoval v rozprávaní Železný kapitán. ,,Kone by sa však strhali. A tak sme dve pätnásťcentimetrové húfnice vytiahli pomocou kráv a volov. Paľbu viedol Vinco Hunčík, bol to profesor streľby a balistiky na Vojenskej akadémii. Nemecké kasárne sme ostreľovali dve hodiny. Tak nám pomohli kravky aj volky. Najprv sme s nimi vytiahli kanóny a potom sme ich zjedli. Podobne jedenásteho októbra ostreľovali nemecké dopravné lietadlo, ktoré núdzovo pristálo pri Štiavniku.“ Na Povstanie nezabúdajú „Náš Telgárt je slovenským Stalingradom,“ zamyslel sa starosta Martin Mekel. Za posledné roky sme sa tri razy stretli v jeho obci, ktorú po vojne premenovali na Švermovo, no po novembri 1989 sa vrátila k svojmu pôvodnému názvu. „Posledný pozdrav sme od generála Staňka dostali na Vianoce v roku 1985. Napísal ho v jeho mene syn, lebo generál už zle videl. Svoj posledný pozdrav do obce, ktorá je tak neoddeliteľne spätá s jeho osudom, iba podpísal. Vo februári 1996 zomrel...“ Podľa starostových slov sa na ich dedinu a jej podiel v Povstaní akosi zabúda. A to už nechcel hovoriť o tom, že sa Horehronie stáva dolinou nezamestnanosti a núdze. ,,Pravda,“ zdôrazňuje, ,,musím spomenúť neoceniteľnú zásluhu štátu na povojnovej obnove Telgártu, z ktorého vtedy ostali len vyhorené ruiny. Osemdesiatim občanom štát nezaplatil za hospodárske budovy, ktoré ľahli popolom. Išlo by o jednorázovú platbu 25 – 30 tisíc korún každému z poškodených. Takto by sa v našej obci uzavrela povstalecká i povojnová kapitola. Iste, peniaze to je jedna vec, no Povstanie moja generácia nosí v srdci naďalej.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984