S radosťou opatrne
Minulý piatok podporila Svetová obchodná organizácia (WTO) svojím rozhodnutím požiadavku Európskej únie v jej spore s USA, čím jej umožnila uvaliť na americké dovozy ochranné clá v hodnote štyroch miliárd amerických dolárov. Bol to doteraz najväčší transatlantický spor a zároveň najvyššia kompenzácia, akú organizácia od svojho vzniku v roku 1995 priznala. Korene celého sporu siahajú do začiatku 70. rokov. Nixonova administratíva sa pokúsila riešiť vtedajší obchodný deficit 1,4 miliardy dolárov zavedením nepriamych dotácií, a to formou daňových zliav pre exportné firmy. Krok prirodzene vyvolal protesty zo strany európskych partnerov, čím sa celý prípad dosal pred GATT (Všeobecnú dohodu o clách a obchode) a neskôr jej nástupcu, WTO. Washington úpravu niekoľkokrát zmenil, no šlo len o kozmetické korekcie. Každá nová verzia zatiaľ odporovala princípom voľného obchodu, ktorých sú Spojené štáty globálnym apoštolom. Posledná takáto zmena bola urobená v roku 2000. Po dlhých prieťahoch sa Clintonovej administratíve podarilo dohodnúť s lobistickými skupinami v Kongrese a prijať pozmenený zákon upravujúci dane exportných firiem. Ani ten však pravidlám Svetovej obchodnej organizácie nezodpovedal. Keď v januári tohto roku WTO zamietla i poslednú verziu, Spojené štáty výsledok uznali. Otázkou teda už ostala len výška možných sankcií. Práve toho sa týkalo rozhodnutie z 30. augusta. Washington ústami svojho zástupcu pri WTO Roberta B. Zoellicka tvrdil, že primeraná hodnota odvetných opatrení by sa mala pohybovať okolo jednej miliardy dolárov. Organizácia sa však priklonila k názoru EÚ, ktorá požadovala 4 miliardy. Bermudský trojuholník V Karibiku sa má nachádzať legendárny Bermudský trojuholník, v ktorom vraj bez stopy miznú lode. Pravdepodobne je to len ďalšia z nepodložených legiend, no určite sa tam strácajú európskym firmám možné zisky. Ide o spôsob fungovania nepriamych dotácií americkej vlády. Predstavme si firmu zo Spojených štátov vyrábajúcu a vyvážajúcu povedzme banské stroje. Tá si založí dcérsku spoločnosť v jednom z „daňových rajov“ Karibiku. To sú ostrovy, na ktorých nemusia platiť prakticky nijaké priame dane. Pri exporte sú potom síce stroje naložené pri amerických brehoch a vyložené až v európskom prístave, no dcérska spoločnosť vystupuje fiktívne, „na papieri“, ako sprostredkovateľ. Európsky dovozca za stroje zaplatí. Lenže peniaze si urobia, prirodzene, malú obchádzku cez Karibik. Najprv idú dcérskej firme a tá ich potom môže materskému podniku v USA posunúť po odrátaní sprostredkovateľského poplatku. Pri prevedení jej „ziskov“ (v daňovom raji nezdanených) do Spojených štátov, možno z nich odpočítať asi 30 percent na daňových úľavách. Ak sa domov dostanú v podobe dividend, nie sú zdanené vôbec. Americká firma vyrábajúca banské stroje, či akákoľvek iná, môže takto ušetriť až 30 percent dane zo zisku. A ako to poškodzuje Európanov? Nižšie dane znamenajú vyšší zisk a tým aj väčšie možnosti investovať do technologického pokroku alebo do reklamy. Druhou cestou je využitie úľav na zníženie predajnej ceny pri zachovaní pôvodného zisku. V oboch prípadoch sú európski konkurenti znevýhodnení. Washingtonská vláda takto, nepriamymi subvenciami exportným firmám, porušuje princípy WTO. Nuž, mnohí sa zhodnú na tom, že vzťah globálneho hegemóna k slobode (obchodu) je ambivalentný. Užitočná neefektivita Skúsenosť ukázala, že nepriame dotácie svoju pôvodnú úlohu - zlepšiť obchodnú bilanciu - nesplnili. Z dlhodobého hľadiska ostali celkom neefektívne. Napriek tomu sa administratíva, bez ohľadu na to, či ju ovládajú republikáni alebo demokrati, pokúša o ich zachovanie. Na vysvetlenie by mohol stačiť len jeden z mnohých údajov - firma Boeing ušetrila vďaka tejto politike za rok 1998 na daniach asi 130 miliónov dolárov, 12 percent zo svojich príjmov. Podobné výhody mali napríklad i General Electric Company, Microsoft, či Walt Disney. Všetko veľké spoločnosti s veľkým vplyvom. Ako pred dvoma rokmi povedal kongresman Peter A. DeFazio: „Keď je raz zavedená daňová úľava či dotácia firmám, treba herkulovské úsilie na jej odstránenie.“ Keď sa člen Kongresu Bill Thomas usiloval presadiť zákon rušiaci dotácie, zastavila ho vo vzornej zhode skupina republikánov a demokratov. Ich spoločným menovateľom bolo, že vo svojich volebných obvodoch mali veľkých exportérov využívajúcich úľavy. Suma 4,8 miliárd dolárov, ktoré americké firmy takto ročne ušetria, už za trochu presviedčania stojí. Ani európske firmy nie sú len tými ukrivdenými. Rozhodnutie WTO umožňuje únii uvaliť sankcie okamžite, proti tomu však vystúpila európska obchodná skupina Unice. Oficiálne zo strachu, že narastú ceny dovozov. Keďže z terajšieho stavu profitujú i dodávatelia pre európske British Petroleum, Unilever, BASF, Daimler Benz, či Höscht, je jasné, že ide aj o ich zisky. Brúsenie zbraní Únia má možnosť zaviesť sankcie okamžite. Napriek tomu dala komisia Washingtonu čas až do novembrových volieb do Kongresu. Reakcie z druhej strany Atlantiku hovoria, že aj to je nereálny termín. Nejde ani tak o vytvorenie nových zákonov, ale o problém s ich schválením. Bude treba nájsť spôsob, ako prekonať odpor lobistických skupín. Blížiace sa kongresové voľby a potreby kampane váhu ich „argumentov“ nepochybne zvyšujú. Washington zatiaľ stihol oznámiť, že nemieni sedieť so založenými rukami. Ak Brusel uplatní povolené sankcie, odpoveďou budú protikroky namierené voči dovozom z Európy. Pri výške stávky, ktorá je v hre, hrozí prepuknutie obchodnej vojny, čo ťažko zasiahne celý cezatlantický obchod. Napriek všetkým vyhláseniam o potrebe pokojného urovnania. Nie jediný problém História obchodných sporov medzi USA a európskymi krajinami je dlhá. V dvoch minulých - „banánovej vojne“ a spore okolo zákazu dovozu amerického bravčového mäsa z dobytka kŕmeného rastovými hormónmi, dala Svetová obchodná organizácia za pravdu Spojeným štátom. Najmä druhý prípad sa v Európe vnímal zvlášť citlivo. Zákaz mal byť reakciou na nedôveru európskych spotrebiteľov voči používaniu umelých hormónov. WTO však rozhodla, že pokiaľ nebude predložený dôkaz o škodlivosti takéhoto mäsa pre človeka, je embargo nelegálnou obchodnou bariérou. Okrem obchodných sporov, ku ktorým treba prirátať stále aktuálnu sťažnosť únie na clá, ktoré voči dovozom ocele uplatňujú USA, je v hre i politický faktor. Rozdielne názory na fungovanie Medzinárodného trestného tribunálu, spôsoby riešenia blízkovýchodnej krízy, či postoj k možnému útoku na Irak, čoraz väčšmi vzďaľujú spoločné pozície Bruselu a Washingtonu. Obchodná vojna by mohla situáciu ešte vyostriť a sťažiť tak dosiahnutie spoločnej pozície v spomínaných medzinárodnopolitických otázkach. Rozpory možno vysvetliť ako emancipačnú snahu zjednocujúcej sa Európy, alebo jej rastúci odpor voči americkej hegemónii. Pod tým všetkým však sú rozdielne záujmy. Očakávanú reakciu vyvolal rozsudok v USA. Okrem spomenutého varovania, že protikroky sú pripravené, začala byť spochybňovaná i autorita WTO. Podľa slov analytika Daniela Mitchella: „To, aby WTO komentovala, či je americká daňová politika prijateľná, alebo nie, je obrovským rozšírením jej kompetencií. Musíme sa opýtať - kam až to dôjde?“ Podobní kritici akoby zabúdali, že to boli práve Spojené štáty, ktoré tlačili počas uruguajského kola GATT, na ktorom bola Svetová odchodná organizácia vytvorená, aby bola založená na pevných pravidlách a mala dostatočné nástroje na presadenie svojich rozhodnutí. Výtvor sa však obrátil proti tvorcovi. Sprcha pre optimistov Tí, čo v rozhodnutí vidia dôkaz, že WTO je predsa len demokratická inštitúcia a dokáže efektívne riadiť globálny trh na základe zásad slobody a rovnosti, potrebujú malú sprchu na schladenie. Je pravda, že rozsudok smeroval proti USA. No o efektivite či demokratickosti sa dá ťažko hovoriť. Po prvé, je otázne, aké by bolo rozhodnutie, ak by druhou spornou stranou nebola Európska únia, ale hospodársky omnoho slabší aktér. Prijmime však možnosť, že aj v tomto prípade by bol rozsudok spravodlivý. Ešte vždy je tu druhý problém. Ak by spor vyhrala povedzme Uganda, len ťažko si predstaviť, ako by svoj nárok dokázala uplatniť. Sankcie, ktoré by uvalila, by omnoho ťažšie postihli jej vlastnú ekonomiku. Navyše ešte stále by tu bola možnosť, že USA by mohli urobiť podobné odvetné kroky, akými sa vyhrážajú i Bruselu. Bol by to, samozrejme, nelegálny krok a WTO by mohla opäť rozhodnúť v prospech Ugandy. Lenže dovtedy, pripočítajúc čas, pokiaľ by sa Spojené štáty rozhodnutiu podrobili, by bola ugandská ekonomika už na kolenách. Opäť platí: „Všetci sú si rovní, no niektorí sú rovnejší.“ Lekcia pre Európu Ak augustové rozhodnutie WTO neznamenalo pre rozvojový svet dokopy nič nové, pre Európu nesie jasný odkaz. Spolu s kopiacimi sa rozdielmi v zahraničnej politike ukazuje, že Brusel má s Washingtonom čoraz menej spoločných záujmov. A to nemôže zakryť ani trúbenie do útoku proti strašiakovi terorizmu. Ak si Európa chce posilniť postavenie a účinnejšie sa presadzovať proti hegemonistickej pozícii USA, musia byť politiky členských krajín koordinované čoraz efektívnejšie. Či už sa niekomu pojem „federálna Európa“ páči, alebo nie. Ambivalentná úloha, ktorú v celom prípade zohrávajú európske firmy, pridáva ďalší rozmer. Niektoré americkou politikou strácali, no mnohé i získavali. To ukazuje, že pojem ako „európska firma“ má čoraz menší význam. Existuje skupina veľkých spoločností s globálnymi záujmami. Bez limitovania ich vplyvu sa politika dostáva zo sféry demokratickej kontroly do uzavretých miestností predstavenstiev. Lenže na reguláciu už nestačí ani zjednotená Európa. Pravidlá, ktoré nebudú globálne, nebudú ani účinné. Budovanie dichotómie USA - EÚ, kde konflikt medzi týmito dvoma aktérmi bude hnacou silou vývoja, nie je riešením. Celý obchodný spor neukázal len potrebu silnej a jednotnej Európy, ale má i globálnejší rozmer - ekonomický systém, v ktorom stále do veľkej miery platia zákony džungle, štáty subvencujúce veľké korporácie namiesto sociálnych systémov a podobne. Bez vyriešenia týchto problémov nebude situácia obyvateľov Európy, nech už je tá akokoľvek silným celkom, nikdy istá.
