Holokaust, najväčšia tragédia v dejinách ľudstva

Milióny nevinných obetí zavraždili v koncentračných táboroch. Židov, Rómov, homosexuálov, ľudí s iným názorom hromadne likvidovali a toto zverstvo musí byť v súčasnosti mementom i pre nás, ktorí sme hrôzy holokaustu nezažili. Deň 9. september sa stal Pamätným dňom holokaustu a rasového násilia. Do holokaustu sa zapojila policajná aj vojenská moc, zákonodarstvo aj propaganda a dokonca i samotné obyvateľstvo. Po prvej svetovej vojne sa začali šíriťa v Nemecku antisemitské nálady. Ich propagátorom sa stala Národnosocialistická robotnícka strana, na ktorej čele stál Adolf Hitler. Vo svojej knihe Mein Kampf otvorene vyhlásil zničenie Židov a už v roku 1935 prijali nacisti protižidovské rasové zákony, tzv. Norimberské zákony. Podľa týchto zákonov sa zaviedlo delenie občanov na árijcov, miešancov prvého alebo druhého stupňa a Židov. Židom tieto zákony zobrali politické i občianske práva i štátne občianstvo. Nesmeli vstúpiť do zmiešaného manželstva a museli sa menej zdržiavať na verejnosti. Mali obmedzený vstup na kultúrne podujatia, separovali ich v školách a nemali možnosť vybrať si niektoré povolania. Na verejnosti museli nosiť žltú šesťcípu hviezdu. Veľký zlom priniesla tzv. Krištáľová noc - 9. novembra 1938, počas ktorej bolo zavraždených 90 Židov. Okolo sto synagóg vypálili a zničili 7500 židovských obchodov. Postupne zatkli 26 000 Židov, ktorí skončili v koncentračných táboroch. Z Nemecka sa takéto udalosti preniesli aj do ostatných európskych krajín. Ďalším kľúčovým dátumom holokaustu bol 20. január 1942, keď sa na konferencii v blízkosti Berlína, na ktorej sa vyniesol krutý ortieľ nad Židmi celej Európy. Účastníci sa na ňom zhodli, že postup vyvražďovania nezodpovedá dokonale ich predstavám, a tak sa dohodli na zriadení koncentračných táborov v Poľsku. Ešte v tom roku odišli na likvidáciu v plynových komorách prvé transporty Židov. Svoju smrť našli v Osvienčime, Treblinke, Belsecu, Chelmnu, Sobibori, Majdaneku a inde. Slovenský štát poslúchal Nemecko Deportácie slovenských Židov sa spájajú s fašistickým charakterom slovenského štátu, ktorý riešil „židovskú otázku“ podľa predstáv Nemecka. HSĽS už od jesene 1938 viedla vojnu proti takmer štyrom percentám svojich občanov, ktorých právne normy definovali - najprv podľa náboženských a neskôr podľa rasových kritérií - ako Židov. HSĽS ich označila za úhlavného nepriateľa slovenského národa. Vládne nariadenie č. 198/41, tzv. Židovský kódex, bolo jednou z najkrutejších právnych noriem v moderných dejinách Európy. Židia boli postupne zbavovaní všetkých politických, hospodárskych, sociálnych, občianskych a nakoniec i základných ľudských práv. Jozef Tiso ako predseda autonómnej vlády a minister vnútra už v novembri 1938 nariadil vysídlenie Židov. Vládne nariadenie č. 198/41 z 9. septembra 1941 bolo spojením 270 zákonov, vyhlášok a nariadení do jedného celku, ktoré dovtedy figurovali jednotlivo. Potláčanie aj samotnú likvidáciu práv a slobôd židovských občanov zahŕňalo celkovo 351 zákonov, nariadení a vyhlášok, ktoré vznikli počas trvania slovenského štátu od roku 1939 až do roku 1945. V roku 1940 nemecký veľvyslanec na Slovenku Hans Bernard tlmočil Slovensku nespokojnosť Nemecka s riešením židovskej otázky. O rok neskôr sa slovenskí predstavitelia stretli s nemeckými a dohodli sa na ďalších krokoch, ktoré znamenali stupňujúci strach Židov. Október 1941 sa v súvislosti s riešením židovskej otázky považuje za prelomový, pretože riešenie tohto problému dostalo podobu, ktorá bola už podľa predstáv nemeckej strany. Došlo ešte k niekoľkým stretnutiam, na ktorých sa Nemci usilovali presvedčiť slovenskú stranu, aby sprísnila vyvražďovanie Židov. V marci 1942 začalo násilné vysťahovávanie slovenských Židov, napriek domácim i zahraničným protestom, napriek výstrahám, že deportácie sú v príkrom rozpore so slovenskou ústavou, medzinárodným právom, so základnými princípmi humanity, kresťanskej morálky, napriek varovaniam, že deportácie znamenajú fyzickú likvidáciu obetí. Tento akt slovenský snem legalizoval vysťahovaleckým zákonom. Sedemdesiattisíc obetí bolo deportovaných do koncentračných táborov, ktoré prežilo iba niekoľko stoviek osôb. Nesmieme zabudnúť Obeťou holokaustu sa stala približne tretina svetovej židovskej populácie. V tridsiatych rokoch jej počet predstavoval 17 miliónov, prežilo len 11 miliónov. Zatiaľ čo pred vojnou žilo v Európe viac ako 58 percent židovského obyvateľstva sveta, roku 1984 to bolo už len 21,3 percenta. V bývalom Československu sa tento pomer zmenil z 360 000 na 8000. Smutnou skutočnosťou je, že ani Vatikán neodsúdil všetko, čo sa dialo počas tých rokov. Niektorí predstavitelia katolíckej alebo iných kresťanských cirkví však pomohli Židom pri vydávaní falošných rodných listov a iných dokumentov. Katolícke kláštory sa stali útočiskom a záchranou pre niekoľko tisícok židovských detí v celej okupovanej Európe. Čo bol holokaust a ako ho prežili mnohí židovskí obyvatelia Slovenska, pomáha priblížiť verejnosti Dokumentačné stredisko holokaustu, ktoré v roku 1999 zriadila Nadácia Milana Šimečku a Židovská náboženská obec Bratislava. Vďaka grantovej podpore Claims Conference tak iniciuje, podporuje a uskutočňuje projekty, ktorých cieľom je komplexne zdokumentovať priebeh holokaustu na Slovensku. Činnosť strediska sa zameriava aj na rôzne výskumy, prednášky aj vydávanie kníh, v ktorých na holokaust spomínajú jeho obete. Od minulého roka si obete holokaustu pripomíname 9. septembra ako Pamätný deň holokaustu a rasového násilia. Úryvok Len čo transporty dorazili do tábora, začala sa podľa smerníc ríšskeho lekára SS selekcia práceschopných mužov aj žien. Stalo sa pravidlom, že lekári museli byť prítomní pri uvedení plynových komôr do činnosti, aby dozerali na používanie jedovatého cyklónu B. Vo chvíli, keď väzňov nahnali do plynových komôr, zo sanitky vystúpili tí, ktorí nad celým aktom dozerali - dôstojník SS a poddôstojník zdravotníctva, ktorý niesol plechovky s cyklónom. Nasadili si plynovú masku, zodvihli betónový príklop vetrákov a kryštáliky cyklónu vsypali do ich otvorov. Plyn, ktorý sa okamžite vytvoril, rýchlo otrávil vzduch v malej miestnosti, kde sa tlačili desiatky ľudí, zoradených telo na tele. Ako stromy v hustom lese. Celá akcia trvala len niekoľko minút. Lekár SS ju sledoval skrytý za špeciálnymi dverami s farebným okienkom. Nerobil nič iné, len dozeral, či ide všetko podľa plánu. Bol v službe a konal si len svoju povinnosť. Pre táborových lekárov však platili aj ďalšie predpisy. Zubní lekári sa museli náhodnými skúškami presvedčiť, či väzenskí zubári vyťahujú zlaté zuby všetkým splynovaným a či ich vhadzovali do pripravených nádob. Ďalší mali vyberať na smrť tých, u ktorých bol predpoklad, že ich zdravotný stav sa za mesiac nezmení, ako aj takých, ktorí trpeli nákazlivými chorobami. Chorých, pripútaných na lôžko, mali usmrcovať injekciami (s fenolom, evipanom a kyanovodíkom), ostatní mali byť povraždení v plynových komorách. Táboroví lekári sa však nezúčastňovali len na likvidovaní, resp. dozeraní pri likvidácii v plynových komorách, ale asistovali aj pri vykonávaní iných telesných trestov, čo bolo v podstate každodennou záležitosťou. Smrť v Osvienčime mala mnohorakú podobu. Usmrcovalo sa aj fenolovými injekciami vpichnutými priamo do srdca. V tejto súvislosti treba podotknúť, že kým sa začali používať fenolové injekcie, smrtiace substancie prešli istým vývojom. Experimentovalo sa s rôznymi látkami - do úvahy prichádzal benzín, gazolín, superoxyd, evipan, kyanid i vzduch. To všetko sa striekalo najskôr do žíl. Fenol sa začal používať až vtedy, keď bolo všetko vyskúšané. Po čase sa zdokonalila aj technika a fenolové injekcie sa pichali priamo do srdca. Po vnútrožilovej aplikácii pacienti ešte nejaký čas žili, no po injekcii do srdca nastala okamžitá smrť. Fenol sa stal spoľahlivým prostriedkom zabíjania. Z knihy Katarína Hradská - Margita Schwalbová ŽILA SOM ŽIVOTY DRUHÝCH Zo spomienok lekárky na Osvienčim