Vojna medzi civilizáciami
Za 150 rokov po uzavretí Vestfálskeho mieru konflikty prebiehali najmä medzi princmi, cisármi a absolútnymi či konštitučnými monarchami, usilujúcimi sa rozšíriť svoj vplyv a nadvládu. Počas tohto procesu vznikli národné štáty. Francúzska revolúcia otvorila novú éru: konflikty sa začali medzi štátmi a národmi, a nie medzi princmi. Tento vzorec platil až do konca prvej svetovej vojny. V dôsledku ruskej revolúcie a nasledujúcej protireakcie sa konflikty medzi štátmi zmenili na boj ideológií. Ukončením studenej vojny sa „západná fáza“ v medzinárodnej politike presunula k vzťahom medzi západnými a nezápadnými civilizáciami. Boj medzi nimi bude prebiehať na rozličných úrovniach: na mikroúrovni pôjde o veľké konflikty pozdĺž „kultúrnych trhlín“, na makroúrovni o politickú a vojenskú nadvládu a kontrolu nad medzinárodnými organizáciami. Rozdelený svet Ako tvrdí v časopise Foreign Affairs harvardský profesor Samuel Huntington, po udalostiach z 11. septembra 2001 možno svet rozdeliť na sedem alebo osem väčších civilizácií: západnú, do ktorej patrí západná Európa a Severná Amerika, ďalej konfuciánsku, japonskú, islamskú, hinduistickú, slovansko-ortodoxnú, latinskoamerickú a prípadne afrikánsku. Judaizmu osobitný status neudeľuje a v jednej zo svojich esejí dokonca píše o štáte Izrael ako o výtvore západného sveta. Takéto rozdelenie odmietam, lebo niektoré civilizácie determinuje podľa náboženských a kultúrnych kritérií, iné podľa geografie. Čím sa odlišuje západná civilizácia od latinskoamerickej? Veď Severnú i Južnú Ameriku osídlili európski emigranti, ktorí tam priniesli istý systém hodnôt a ten si zachovali. Pravda, indiánsky prvok je oveľa silnejší v Mexiku, Guatemale, Ekvádore a Peru ako v USA, no súčasne sú Čile, Argentína a Kostarika európskejšie ako USA, ktoré sa navyše rýchlo hispanizujú. Huntington črtá na mape sveta rovné línie medzi civilizáciami. Pripúšťa síce, že tá islamská má podskupiny (arabskú, malajskú a tureckú), ale nevšíma si silnú prítomnosť islamu v Afrike a ani len nenaznačuje obrovské rozdiely medzi islamom na Indonézskom súostroví, poznačenom budhizmom a hinduizmom, islamom v západnej Afrike, ovplyvneným animizmom, a islamom na Arabskom polostrove. Myšlienka arabskej jednoty pred polstoročím existovala. Arabský svet bol už od smrti štvrtého kalifa v roku 661 silne roztrieštený. Hlboké trhliny vedú medzi sunnitmi a šíitmi, no i pozdĺž mnohých iných ôs. Islam je magma – rezervoár plný rozdielnych myšlienok a predstáv o tom, ako spoločnosť riadiť, od nostalgického snenia o návrate k časom proroka Mohameda až po propagáciu sekularizovanej kultúrnej identity, ako je v Turecku. Niet islamskej internacionály, hoci sa už ukázala nemožnosť vybudovať akúkoľvek organizáciu na spôsob Kominterny, ktorá by pri jasnej stratégii dokázala vývinové procesy v moslimských krajinách riadiť. Rozhodujú vždy vlastné štátne záujmy. Nacionalizácia islamu Iránska revolúcia vyvolala obavy nielen v Iraku – Saddám Husajn bol jedným z prvých, ktorí sa pustili do boja proti islamskému fundamentalizmu –, ale aj v konzervatívnych arabských štátoch. Bolo treba založiť sunnitskú internacionálu, ktorá by mohla zastaviť ideologický požiar šíriaci sa z Iránu. Tak ako sa nepodarilo ajatoláhom vytvoriť nový politicko-náboženský poriadok, nepodarilo sa to ani sunnitským monarchom, napriek ich naftovému bohatstvu, lebo sa islam znacionalizoval. A tak ako si každý arabský frontový štát vytvoril vlastnú palestínsku organizáciu, aby si udržal kontrolu nad utečencami usídlenými v jeho krajine, je zámerom rozličných islamských organizácií predovšetkým propagácia či už šíizmu, wahhabizmu – podľa štátnych záujmov a potrieb svojich sponzorov. Názornou ukážkou tejto nacionalizácie je vývin po rozpade sovietskeho impéria, keď sa tamojší moslimovia ihneď začali organizovať v rámci novovzniknutých národných štátov a ani sa nepokúsili vytvoriť nejakú stredoázijskú islamskú internacionálu. Tadžici a Kazachovia opustili taškentský muftiát vytvorený za Josifa Vissarionoviča Stalina, lebo sa im zdal byť nadmieru uzbecký, a bývalý muftiát pre Kaukaz sa rozdelil na päť samostatných organizácií. Medzi strategickým rozhodovaním jednotlivých krajín a v ich vnútri pôsobiacou opozíciou v oblasti otázok usporiadania a riadenia štátu neexistuje súvislosť, čo možno vidieť i na príklade Pakistanu. Kresťanstvo najviac napádajú v Saudskej Arábii, ktorá je úzkym spojencom USA a ktorá na svojom území ani nepovoľuje stavbu kresťanských chrámov, zatiaľ čo napríklad v Sýrii a Iraku pôsobí veľa kresťanských cirkví. Falošné tézy a peniaze Huntington v boji civilizácií podporil Saddáma Husajna, keď definoval zásah v Perzskom zálive ako vojnu medzi civilizáciami, pretože hádam nijaký konflikt neukázal jasnejšie, že štátne záujmy prevažujú nad náboženskými. Saddám nemotivoval svoj útok nábožensky. K tomu sa uchýlil, až keď bol donútený k ústupu pred koalíciou Saudskej Arábie, Turecka, Egypta, Sýrie, amerických, francúzskych a britských vojenských síl. Saudská kráľovská rodina dokonca dokázala zmobilizovať islamské autority k tomu, aby za pomoci „fatvy“ vyhlásili, že obrana Mekky neveriacimi americkými vojakmi nie je v nesúlade s Koránom. Irán zachoval zdržanlivý postoj a nemal nič proti tomu, aby „veľký satan“ konal v záujme ajatoláhov. Falošná je aj Huntingtonova téza, že stojíme pred vznikom tzv. konfuciánsko-islamskej osi: „Jednou z hlavných konfliktných oblastí v najbližšej budúcnosti bude západný svet proti viacerým islámsko-konfuciánskym štátom.“ Jediným konkrétnym dôkazom pre túto podivuhodnú tézu je údajný export vojenského materiálu z Číny a KĽDR do Líbye, Iraku, Sýrie a Iránu. Tieto kontakty nie sú výrazom ideového príbuzenstva alebo islamsko-konfuciánskeho komplotu. Tu ide v prvom rade o peniaze. Okrem toho tu hrá dôležitú úlohu obava z rozšírenia islamského fundamentalizmu zo stredoázijskej oblasti medzi ujgurskú menšinu v Sinkiangu, čo je v súčasnosti jeden z najväčších vnútropolitických problémov pekinskej vlády a tiež dôvod, prečo podporovala útok proti Afganistanu. Štáty nie sú riadené civilizáciou, naopak štáty riadia civilizácie a podporujú ich len v prípade, že je to v ich vlastnom, štátnom záujme. Vo vojne medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa Teherán usiloval hrať úlohu sprostredkovateľa a stál skôr na strane kresťanských Arménov ako moslimských Azerbajdžancov. Mal totiž obavy, že by neúspech Azerbajdžancov mohol vzbudiť separatistické nálady medzi ich početnou menšinou v Iráne. Skutočné konflikty dnes neprebiehajú medzi civilizáciami, ale v ich vnútri – medzi kresťanmi, moslimami, hinduistami, budhistami, židmi s moderným, progresívnym pohľadom na život a tými, čo zotrvali v stredoveku. Po útoku na Svetové obchodné centrum v New Yorku a na Pentagón vo Washingtone vysvetľoval americký kazateľ Jerry Falwell členom svojej cirkvi, že Amerika si tento trest zaslúžila, pretože prívrženci umelého prerušenia tehotenstva, hnutia homosexuálov a federálne súdy, ktoré zakázali modlenie sa v školách ako súčasť vyčovania, podľa neho „uviedli pána Boha do zúrivosti“. Dom podľa modelu Alhambry? Islamská kultúra nám vôbec nie je taká vzdialená a cudzia, ako si ju na základe predsudkov predstavujeme. Jedným z rozšírených mylných názorov je tvrdenie, že Karol Martell svojím víťazstvom nad „saracénmi“ v bitke pri Poitiers v roku 732 zachránil Západ pred zánikom. Saracéni boli zatlačení na Pyreneje a vrátili sa späť do južného Španielska, kde počas ďalších osemsto rokov existoval moslimský štát, ktorý sa stal jedinečnou a plodnou symbiózou medzi kresťanstvom, judaizmom a islamom, viedol k rozvoju vedy, filozofie, kultúry a umenia. Pritom to bol práve islam, ktorý bol nadradeným a dávajúcim partnerom. Moderná Európa má preto viac islamských koreňov, ako si myslíme. Je fúziou Východu a Západu. Na konci stredoveku boli judaizmus aj islam európskymi konštitučnými ideami. Islam je ako cudzou, tak i pôvodnou a, vzhľadom na rastúce prisťahovalectvo, novou súčasťou nášho kontinentu. V nej žije čoraz väčší počet ľudí mimo jednotlivých kultúr, podobne ako tzv. enunciados v čase maurského Španielska. Už dnes má Európa približne 20 miliónov moslimov, čo je viac než počet protestantov v celej Škandinávii. O štvrťstoročie sa podľa odhadov ich počet zvýši takmer na 60 miliónov. Preto otázka, či budeme stavať európsky dom podľa modelu Alhambry, ktorá sa stala symbolom mnohokultúrneho Španielska, alebo nie, je osudová. Ak prijmeme mylnú tézu, že „islam má krvavé hranice“, nepodarí sa nám integrovať ustavične rastúci počet moslimského obyvateľstva v Európe. Potom by sa predpoveď o vojne medzi civilizáciami mohla stať skutočnosťou, hoci nie v podobe vojenského merania síl medzi ,,the West and the rest“ (Západom a ostatným svetom), ale ako stály gerilový boj na predmestiach našich veľkomiest, ak sa premenia na getá. Zamedziť takýto vývin je jednou z najdôležitejších úloh, pred akými dnes európski politici stoja.
článok pre týždenník SLOVO preložila do slovenčiny manželka autora Margaréta Karls
