Začala sa éra moslimských vojen
Samuel Huntington, americký politológ, autor svetoznámej štúdie Zrážka civilizácií
Takmer pred desiatimi rokmi ste napísali článok Zrážka civilizácií, publikovaný v časopise Foreign Affairs, na ktorého podklade vznikla kniha s rovnakým názvom. Preložili ju do 32 jazykov. Potvrdil 11. september 2001 platnosť tézy o zrážke civilizácií? - V určitom ohľade áno. Útok na dvojičky neznamenal klasickú vojnu medzi štátmi ako v 19. storočí alebo medzi ideológiami ako v minulom storočí, ale akciu privátne operujúcej islamskej skupiny proti jadru západnej civilizácie, Amerike. - Správne, boli to ľudia, ktorí sa v rozhodujúcej miere identifikovali s jednou z odnoží islamskej civilizácie. Usáma bin Ládin hovoril v tejto súvislosti o boji kultúr. Preňho znamenal tento boj „vojnu proti kresťanom a židom“. - Presne. Hoci 11. september bol len obmedzenou zrážkou. Tesne po 11. septembri som povedal: Tento konflikt nesmie vyústiť do boja medzi Západom a celým islamom. Naozajstný celosvetový konflikt by vypukol, ak by sa za bin Ládina postavili islamské vlády a spoločnosti. Vo vojne o Perzský záliv bojovali Arabi proti Iraku na strane USA. Dnes, v čase blížiacej sa druhej vojny s Irakom, stojí takmer celý moslimský svet proti Amerike a rovnako aj proti Izraelu – obidvom prototypom západnej civilizácie. Zrážka civilizácii sa tu teda ukazuje v celej vyostrenosti... - Potenciál na naozajstnú zrážku existuje. Do boja kultúr môžu zasiahnuť ešte dva faktory: Eskalácia napätia medzi Indiou a Pakistanom a druhá intifáda. Moslimovia celého sveta sa identifikujú s Palestínčanmi... ... a priestor pre zrážku sa tým rozširuje. Vaša téza zožala aj nemalú kritiku. Dnes pôsobí presvedčivejšie ako kedykoľvek predtým. Zoznam civilizačných konfliktov sa ustavične rozširuje. Moslimovia sú proti hinduistom v Indii, proti kresťanom v Pakistane a proti židom na Blízkom východe. - Prvá polovica 20. storočia bola érou svetových vojen, druhá sa odohrávala v znamení studenej vojny. Dvadsiatym prvým storočím sa začala éra moslimských vojen. Čo to znamená – moslimské vojny? - Po prvé, ide o vojny, ktoré ste už spomenuli. K tomu treba prirátať čečenský konflikt, Azerbajdžan, Afganistan, Strednú Áziu, Kašmír, Filipíny, Sudán a prirodzene Blízky východ. To sú všetko príklady vojen, v ktorých bojujú moslimovia proti nemoslimom alebo medzi sebou. Potom teda nejde o boj kultúr, ale o boj jedinej – islamu – proti všetkým. Slávna veta z vašej eseje znie: „Islam má krvavé hranice.“ - Je to tak. Prečo je to tak? - Nie preto, že by bol islam svojou podstatou krvilačný. Existuje veľa náhodných faktorov, ktoré tomu nahrávajú. Jedným z nich je historický pocit moslimov, a predovšetkým Arabov, že boli podmanení a vykorisťovaní Západom. Druhým je nesúhlas s konkrétnou západnou politikou, najmä americkou podporou Izraelu. Tretím je demografický boom v islamských krajinách. Veková skupina pätnásť až tridsaťročných je v nich najväčšia. Títo mladí muži nenájdu doma prácu. Skúšajú sa preto dostať do Európy alebo sa nechajú naverbovať do boja proti nemoslimom. Al-Káida platí veľmi dobre. Znamená to, že boj kultúr je spôsobený demografickým vývojom a masovou nezamestnanosťou medzi mladými ľuďmi? - Jedno sa prepája s druhým. „Staré“ spoločnosti nevedú vojny. K tomu treba prirátať, že moslimovia pripisujú veľa zla Západu. Európa je teda mierumilovná, pretože je stará a šedivá? - Európania boli mimoriadne násilnícki pred sto rokmi, keď sa ich demografický profil podobal dnešnému islamskému. Krvavé jatky v prvej svetovej vojne sa mohli uskutočniť preto, lebo existoval dostatok ľudí „na porážku“. Ale nepreháňajme to s týmto faktorom. V roku 2020 sa dnešná kohorta podstatne zmenší. Táto zmena bude zjednodušovať mierové vzťahy s islamom. A čo bude do roku 2020? - Existuje ešte jeden faktor: resentiment. Bude sa obracať proti Západu, najmä proti USA. Pred 11. septembrom spočívali americké sympatie na strane Čečencov a Kašmírčanov. Západné sympatie vrátane amerických k Palestínčanom boli tiež silnejšie. Západná, v každom prípade európska pozícia je práve dnes oveľa silnejšia v prospech Palestínčanov. Napriek ich teroru... - Aj ja sa domnievam, že Palestínčania a Arabi nevedia Spojeným štátom zabudnúť ich angažovanie sa v prospech Izraela. Stratil by islam „krvavé hranice“, ak by USA prestali s touto podporou? - „Krvavé hranice“ sa vzťahujú na oveľa širší fenomén ako na izraelsko-palestínsky konflikt. Máte však pravdu, že moslimovia pokladajú americký postoj na Blízkom východe za jednostranný a že USA definujú izraelskú bezpečnosť ako svoj národný záujem. A čo ostatné konflikty, ktoré vedú moslimovia proti nemoslimom? Od Nigérie cez Sudán až po Filipíny? Bernhard Lewis, veľký znalec islamu, si myslí, že islam má vo všeobecnosti problém so Západom. Aj on hovoril o zrážke civilizácií. - Áno, už predo mnou. Lewis vidí v tomto vzťahu „historickú reakciu starého civilizačného rivala proti nášmu židovsko-kresťanskému dedičstvu, našej sekulárnej prítomnosti a celosvetovému rozširovaniu obidvoch“. Čo vy na to? - Naozaj ide o historickú rivalitu, ktorá existuje od siedmeho storočia – vznikom islamu a arabským podrobením si severnej Afriky, Blízkeho východu a niektorých častí Európy. V 19. storočí sa karta obrátila. V tom čase začal Západ kolonizovať Blízky východ. V minulom storočí túto tendenciu skompletizoval. Tiež ste písali o islamskom nepriateľstve voči špecifickým západným ideám: individualizmu, liberalizmu, konštitucionalizmu, voči ľudským právam, rovnosti medzi skupinami a pohlaviami, demokracii... - Mali by sme rozlišovať medzi rozličnými prúdmi a zoskupeniami. Prirodzene, existujú moslimovia, ktorí vyznávajú všetky tieto západné princípy. Ale zdajú sa byť všade len menšinou s minimálnym vplyvom na moc. Väčšina islamských režimov sú diktatúry. Ide teda o zrážku rozličných foriem vládnutia? - Otázkou je: prečo neexistuje v arabskom svete ani jedna demokracia. Pravdepodobne jedným z dôvodov je kultúra. No vnímajme islam ako celok. V Turecku možno hovoriť o istom druhu demokracie. Bangladéš má tiež demokratickú vládu. Pakistan ju mával kedysi. Nemyslím si, že islam je ako taký nedemokratický. Teda iba arabský islam? - Nedá sa poprieť, že tam neexistuje nikde demokracia. Napríklad Libanon bol viac kresťanskou ako moslimskou krajinou. Keď sa pomer obrátil, vypukla občianska vojna. Medzi štyridsiatimi islamskými štátmi existujú veľké rozdiely. Písali ste aj o „islamsko-konfuciánskom prepojení“ – stačí si všimnúť dodávky zbraní z Číny a KĽDR na Blízky východ. Vysvetľujete si to kultúrou alebo reálnu politiku? - Východiskom sú spoločné záujmy. Tieto kultúry sú navzájom veľmi odlišné. Záleží na záujme viac ako na kultúre? - Ich záujmy sa vzťahujú na spoločného nepriateľa – USA a hádam i na Západ ako taký. Mocenská politika nikdy nezmizne. Jej rozsah je samozrejme posilňovaný kultúrou a regiónom, aj keď tieto nemôžu vysvetliť všetko. Všimnite si alianciu Turecka s Izraelom. Existuje viac príkladov, ktoré idú proti vašej téze o boji kultúr. Rusko ste označili za „centrum východného kresťanstva“. Nepohla sa ruská „východná“ kultúra v rozhodujúcej miere smerom na Západ? - Od čias Petra Veľkého sa to v Rusku príležitostne robilo. Západniarstvo a modernizácia sú starým motívom ruských dejín. Existuje tiež opačný – tzv. slovanský motív, podľa ktorého má Rusko svoje osobitné, iné poslanie ako Západ a nedá sa s ním zjednotiť. Táto dvojakosť sa nájde mimochodom aj v boľševizme: „Sme iní a lepší, sme budúcnosťou a pochováme Západ.“ A čo putinizmus? - Odlišuje sa od jeľcinizmu, ktorý sa identifikoval ideologicky aj kultúrne so Západom. Prezident Vladimir Putin môže konať priamo v protiklade s týmto smerom – ako teraz, keď robí politiku vo vzťahu k Iránu, Iraku, KĽDR a Kuvajtu, ktorá sa obracia proti USA. Konflikty v rámci kultúr bývajú často ostrejšie ako medzi kultúrami. Irak napadol Irán a Kuvajt. Na druhej strane sa Turecko usiluje o vstup do kresťanskej Európy. - Celkom určite existuje vážny konflikt aj v samotnom islame. Mimochodom Turecko sa usiluje už dvadsať rokov dostať do Európskej únie, ale vždy je niekde na konci. Poľsko, Česko, Litva, Estónsko napredujú, Turecko nie, pretože EÚ neverí, že Turci patria do ,,klubu“ – a to z kultúrnych dôvodov. Čo majú všetky „-stan“ krajiny ako Uzbekistan, Kazachstan atď. spoločné s Egyptom, Alžírskom a Irakom? - Všetky sú moslimskými krajinami a všetky majú fundamentalistické hnutia, vládnu v nich extrémne autoritatívne režimy. Zaujímavé na krajinách z bývalého sovietskeho bloku je to, že hospodárske reformy a demokratizácia prebiehajú presne pozdĺž kultúrnych hraníc. Všetky štáty, ktoré prináležia do strednej Európy, zaznamenali značné pokroky. Ortodoxné kultúry ako Bulharsko či Ukrajina zaostávajú. Moslimské Albánsko alebo „-stan“ krajiny sú úplne pozadu. Trpí islam vo svojom vývoji na „kultúru zaostávania“? - Len v politicko-hospodárskom, nie však kultúrnom zmysle. Medzi dvadsiatimi piatimi krajinami bývalého sovietskeho bloku koreluje demokratický a hospodársky vývoj s civilizačnými rozdielnosťami. Prečo sa majú Poliaci lepšie ako Ukrajinci, ktorí boli hospodárskym centrom bývalého Sovietskeho zväzu? Podľa toho by bola kultúra osudom. - Nič podobné nemeniteľnému osudu neexistuje. Ale kultúra bola historicky mohutnou silou, a takou je aj dnes. Neexistujú civilizačné zlomové siločiary aj v rámci Západu, napriek spoločnej kultúre? Konflikty medzi Amerikou a Európu sa množia – od Kjótskeho protokolu po Medzinárodný trestný tribunál. Ani do vojny proti Saddámovi Husajnovi nechce tiahnuť takmer nijaký Európan. - Najskôr by sme mali rozlišovať medzi kultúrou a štruktúrou globálnej moci. V čase studenej vojne boli dve superveľmoci, dnes existuje iba jedna a množstvo regionálnych veľmocí. Medzi nimi a superveľmocou existuje prirodzený konfliktný potenciál. Prečo? Lebo Amerika má na celom svete svoje záujmy. Preto sa mieša do všetkého. Všade chce presadiť svoj vplyv. Na druhej strane skúšajú regionálne mocnosti ako Rusko, Európska únia, Čína, India alebo Irak obhajovať svoje záujmy. Teda záleží viac na štruktúre ako na kultúre? - Nie naozaj. USA a EÚ majú spoločnú západnú kultúru, v dôsledku čoho pracuje logika kultúry proti logike moci. Spomeňme si na 11. september 2001, keď kultúrna súdržnosť vyvolala vlnu naozajstného súcitu a viedla k identifikácii sa s Amerikou. Ale dnes sa presadzuje znova logika moci spolu so starými diferenciami. Európa sa nechce dať zatiahnuť do vojny s Irakom a rastie kritika vojny proti terorizmu. Existuje i množstvo ekonomických a ekologických sporných otázok. Tento mocenský konflikt má ešte jednu stránku: sekundárne mocnosti, ktoré nechcú byť ovládané dominantnou regionálnou mocou, sa stávajú do pozície prirodzených partnerov USA. Ako napríklad Veľká Británia... - ... ktorá stojí aj kultúrne najbližšie k USA. Poľsko, Ukrajina a Uzbekistan sú dnes priateľskejší k Američanom, lebo sa nechcú opäť dostať pod ruskú kuratelu. To znamená, že predsa len dominuje klasická politika rovnováhy? - Nesúhlasím. Kultúra aj štruktúra globálnej moci majú vplyv súbežne. Najnebezpečnejšie sú tie siločiary, kde sa mocenské a kultúrne rozdiely prekrývajú. Amerika a EÚ nebudú viesť proti sebe vojny. India a Pakistan to môžu urobiť. Práve tak ako Izrael a arabské krajiny alebo Čína a Amerika. Iný Huntingtonov citát znie: „Zvyšok sveta proti Západu.“ Ak zoberieme do úvahy rastúce napätia v transatlantických vzťahoch, dá sa povedať: „Zvyšok Západu proti USA?“ - Nie, pretože spoločná kultúra krotí mocenský konflikt. To sa netýka vzťahu USA – Čína, kde kultúrna priepasť zosilňuje prípadný konflikt záujmov. Teda vyhneme sa násiliu aj v prípade Medzinárodného trestného tribunálu? - Určite, aj keď sa tu bezpochyby mocensky konflikt už vytvoril. V minulosti sme vedeli zaobchádzať s veľkými ideologickými a mocenskými konfliktmi. Západ porazil nacistické Nemecko, diplomatickou cestou a vojenským zastrašovaním utlmil Sovietsky zväz. Ako však možno bojovať vo vojne kultúr? A proti komu? - Závisí od konkrétneho scenára. Al-Káida je celkom novým fenoménom. Prezident George Bush hovorí o vojne proti terorizmu. Politicky je to užitočný pojem, pretože celý svet je proti terorizmu. Analyticky je to problematický výraz, pretože pod túto kolónku spadajú vojny veľmi rozmanitého zamerania. Rusi, Číňania, Izraelčania alebo Indovia označujú svojich nepriateľov spoločným menom – teroristi. V podstate však v ich prípade ide o teritoriálne konflikty. Al-Káida vedie vojnu proti USA a západnej civilizácii. Tu je iná hra, pretože tu už nejde o teritoriálnu vojnu. O vojnu s civilizáciou? - Áno, je to vojna s civilizáciou. Ako sa vedie takáto vojna? - Predovšetkým treba zamedziť podporu, ktorú skupiny ako al-Káida dostávajú od ostatných príslušníkov ich civilizácie. Ak sa tieto skupiny alebo štáty spoja s al-Káidou, hrozí eskalácia – podobne ako v Srbsku, kde Belehrad vojensky podporil Srbov v Bosne a Kosove. Preto by mala byť al-Káida izolovaná v moslimskom svete, čo je veľmi ťažké, pretože operuje v 50 alebo 60 krajinách súčasne. Treba skúsiť pritiahnuť tieto štáty na svoju stranu. Bushova vláda má po 11. septembri 2001 naozajstný problém: ako získať na svoju stranu všetky regionálne mocnosti, ktoré tradične neboli a nie sú práve najlepšími priateľmi USA – Rusko, Čínu alebo dokonca Irán? Zaútočí znova al-Káida? - Rozhodne sa o to pokúsi.
Rozhovor viedol Josef Joffe, uverejnený v nemeckom týždenníku, Die Zeit (č. 37/2002), skrátil a preložil Martin Muránsky
