Pričestný pre tento svet
Mojich vlastných spomienok na Vladimíra Clementisa nie je veľa a tie, čo sa mi podarilo v mysli pozhľadúvať, sú zahmlené odstupom dlhých desaťročí, i mojím vtedajším ešte neveľmi vnímavým vekom. No pamätám sa na roky, keď sa v bratislavskom byte mojich rodičov pravidelne schádzalo veľa ľudí. Našli sa medzi nimi i takí, čo boli u nás častými a vždy vrelo vítanými hosťami. Boli rozličného politického presvedčenia, vierovyznania, no na týchto debatných posedeniach nikdy nebolo počuť jedinej urážky, zlobného napádania, znevažovania. Diskutovalo sa, ako sa vraví, na akademickej úrovni, hoci názory sa neraz diametrálne rozchádzali. Korene ,,malomeštiackej náklonnosti“ Jedným z častých hostí a zakaždým dominujúcou osobnosťou býval Vlado Clementis. Jeho blízky priateľský vzťah s mojím otcom, básnikom a v tých časoch aj politikom dr. Emilom Boleslavom Lukáčom bol výrazným príkladom vzájomného rešpektu dvoch ľudí rozdielneho ideologického zamerania. Clementis – zanietený, presvedčený komunista, môj otec – nábožensky založený človek, evanjelický kňaz. A predsa sa ich cesty na rozhodujúcich križovatkách stretávali – spájalo ich hlboké sociálne cítenie, odpor voči násiliu, nespravodlivosti, úsilie aktívne pomáhať biednym, utláčaným a prenasledovaným. Clementis mi utkvel v pamäti ako vitalitou a láskavým humorom priam sršiaci človek, ktorý si svojou bezprostrednosťou vedel získať náklonnosť všetkých vekových kategórií. Neuveriteľne farbisto, až dojímavo rozprával o svojom detstve a mladosti v rodnom Tisovci, o otcovi, ktorý sa tam prisťahoval zo Skalice. Ovzdušie vtedajšieho strediska nášho národného života z čias útlaku z neho vychovalo jedného z tých drobných, neúnavných pracovníkov, akými bola jeho generácia slovenských evanjelických učiteľov. Rozprával aj o mame, ktorej bol miláčikom, hoci na vonkajšie prejavy lásky bola vraj dosť skúpa, a ktorú veľmi trápilo, že sa to jej tiché, dobré a výborne sa učiace chlapča zaplietlo s boľševikmi. Paradoxom je, že tieto dojímavé spomienky, ktoré spracoval aj literárne, neskôr poslúžili jeho žalobcom „presvedčivo poukázať na korene malomeštiackej náklonnosti“. Clementis mal naozaj všetky predpoklady stať sa popredným príslušníkom tzv. buržoáznej inteligencie. Vysoko inteligentný, nadaný právnik mal otvorenú cestu ku kariére renomovaného advokáta a túto možnosť ešte podporil i sobáš s Lídou Pátkovou, dcérou solventnej pražskej rodiny. Lenže ich vzťah od začiatku nemal nič spoločné s ľahko dosiahnuteľným, bezproblémovým životom vyššej spoločenskej vrstvy. Zhodou okolností sa zoznámili pri príležitosti Erenburgovej návštevy v Bratislave a ich vzájomný vzťah sa od začiatku zakladal nielen na spoločnej láske k literatúre, ale aj na živom záujme o idey socializmu, v čom mu Lída verne a aktívne stála po boku do konca ich spoločných dní. Krvavé Turíce v Košútoch Prvé roky ich manželstva boli šťastné, aj keď spoločne prežitých chvíľ v nich bolo poskromne. Veľa času totiž Clementis trávil na agitačných cestách po Horehroní alebo inde, medzi tým zasa obhajoval dajakého obžalovaného súdruha na súde. Nuž a práve pri jednej takej príležitosti sa opäť tesne stretli cesty a záujmy môjho otca a doktora Clementisa v súzvučnom odpore voči nespravodlivosti, násiliu a bezprecedentnej sociálnej krivde. Pri brutálnom zneužití štátnej moci v Košútoch. Stalo sa to 25. mája 1931, na turičný pondelok. Nad celým juhozápadným Slovenskom sa už dlho kopili ťažké búrkové mračná, iskrilo napätie. Táto úrodná, štedrá zem totiž prinášala bohatý úžitok len majiteľom veľkostatkov, zatiaľ čo pre tisíce poľnohospodárskych robotníkov nezvýšil ani krajec chleba. Ožobračení, zbedačení bíreši sa búrili, hladové sprievody boli čoraz častejšie. A práve na ten deň zvolali komunisti protestné zhromaždenie do Košútov, na ktoré sa poschádzali aj ľudia zo šíreho okolia, aby tu vyčkali na príchod poslanca Štefana Majora, ktorý ich len pred niekoľkými dňami viedol do víťazného štrajku. No namiesto neho prehovorili pušky četníkov a pod ich výstrelmi vyhasli životy troch účastníkov zhromaždenia, ďalší boli ťažko ranení. Majora zatkli a obvinili z poburovania a podnecovania násilia proti úradnej moci. Pred súdom ho obhajovali doktori Weichherz a Clementis. A jedným zo zostavovateľov protestného manifestu proti masakru v Košútoch a na obranu Majora, pod ktorý sa podpísala väčšina pokrokovej inteligencie, bol môj otec. Proces s Majorom nepatril medzi Clementisove úspechy – krivoprísažníci i nátlakom zmanipulovaní svedkovia a zaujatý súd vykonali svoje. Majora odsúdili na takmer poldruharočné väzenie. No – ako mi raz povedal otec – práve toto víťazstvo nespravodlivosti ich dvoch ešte viac zblížilo v spoločnom živelnom odpore voči nej. Cestou štvanca Nadišiel rok 1939, rozbitie republiky a doktor Clementis sa vytratil z môjho života. Keď sa vojna definitívne skončila, stal sa štátnym tajomníkom a neskôr ministrom zahraničia. Lenže koleso tragického osudu sa neúprosne krútilo. Začalo sa to jeho odvolaním z funkcie ministra. A potom prišiel deň, keď si Clementis vyšiel na zvyčajnú prechádzku so svojím foxteriérom Bročkom – a už sa nevrátili. Nikdy. O mesiac zatkli aj Lídu, ktorá sa až po čase náhodou dozvedela, že aj jej manžel je vo väzení. A on sa do konca života nedozvedel, aký osud postihol ju. Proces s Clementisom do základov otriasol aj našou rodinou. Vo svojom veku som celkom dobre nechápala celý rozsah tejto hrôzy. Rodičia mlčali, len na ich bolestne skrivených tvárach som videla, že ide o čosi strašne zlé. Ako je to zlé, som pochopila v deň, keď v rozhlase vysielali proces v priamom prenose a z éteru sa ozval Clementisov hlas. Ale veď to nemôže byť on, vravela som si, tento bezfarebný, akoby plechový hlas, monotónne, ako dajaký robot či kľúčikom natiahnutá hračka chrliaci nekonečný prúd sebaobviňovania a sebaponižovania nemôže patriť človeku, ktorého som si pamätala, ako svojím nákazlivým humorom a duchaplnosťou rozjasňoval ovzdušie našej domácnosti... Ale bol to on. Nemohla som vedieť, s akou dokonalosťou a rutinou pracovali režiséri desivého divadla, ako precízne vypracovali scenár a neúnavným fyzickým i psychickým trýznením vycvičili svoju obeť, či vlastne len ľudské trosky, čo z nej zostali, do najmenších podrobností odrapotať svoju úlohu. ,,Preboha, Vladko, čo ti to urobili, čo ti to len tie netvory urobili!“ zakvílila mama a kŕčovito sa rozplakala. Otec si oprel hlavu o ruky zložené na stole a len podľa jeho otriasajúcich sa pliec som vedela, že aj on plače. Zamrazilo ma. Bolo to po prvý a posledný raz, čo moji vždy sa dokonale ovládajúci rodičia predo mnou plakali.
