S fajkou v ústach a s úsmevom
Strýka Vlada si vybavujem ako usmievavého člena rodiny, najčastejšie v spoločnosti starého otecka, ako v tichom porozumení fajčia neodmysliteľné fajky. Toto tiché porozumenie fajkárov rodiny je asi najcharakteristickejším obrazom celej rodiny v Tisovci. Môj otec Dušan bol Vladimírovým nevlastným bratom z prvého manželstva, narodil sa roku 1893, Vladimír až roku 1902. Vekový rozdiel od detstva čiastočne „hatil“ vzťahy súrodencov, vrátane ďalšieho brata Miroslava a sestier Oľgy a Boženy. Napriek tomu, že môj otec – ako o ňom písal Vladimír – bol citlivo tvrdohlavý, ba až samoľúby, my deti sme vždy cítili len hlbokú súdržnosť clementisovskej rodiny, úctu k starým rodičom. Tri generácie v Kriškovej záhrade Počas prázdnin sa u starých rodičov schádzala pravidelne celá rodina majúca tri generácie, krásne zobrazená na rodinnej fotografii z Kriškovej záhrady. Spomínam si, ako bratia Clementisovci v Tisovci horlivo diskutovali medzi sebou aj so starým oteckom. Asi mali o čom. Veď Vlado bol ľavičiar, môj otec agrárnik a starý otecko, myslím si, že národovec. Strýko bol vždy slušne oblečený, s fajkou v ústach a s úsmevom, z ktorého sa dalo vycítiť porozumenie a láskavosť, keď sme my deti šantili... Po roku 1939 sa tieto rodinné seansy znížili o dve dospelé osoby – Vlada a tetu Lídu. Pamätám sa len, že v rodine vládla akási radostná neistota, že sa strýko Vlado šťastne dostal do zahraničia. Môj otec večer čo večer sedával dlho do noci pri rádiu. Už pri druhom či treťom vystúpení muža, ktorého uvádzali ako Petra Hrona koncom roka 1941 v londýnskom rozhlase BBC, nás zobudil a vytiahol z postele: ,,Počúvajte, čo hovorí strýko z Londýna!“ Z otca vyžarovala úľava a nevynechal ani jeden piatok, keď v rozhlase mal slovo Hron. Po vojne otec vstúpil do Demokratickej strany, za ktorú bol aj v čase SNP poslancom v národnom výbore. Po návrate do vlasti strýko Vladimír nás navštívil v Poprade počas služobnej cesty ,,len na skok“, ako sa vyjadril. Bol šťastný, že sme prežili vojnu. Bolo očividné, akú radosť mali obaja bratia, aj keď si strýko neodpustil komentár k otcovej straníckej príslušnosti v DS... Potom k nám zavítal počas volebnej kampane roku 1946, keď sa ubytoval na Novom Štrbskom Plese. Tam som ho o rok už ako mládenec stretol prvý raz aj s tetou Lídou počas ich dovolenky. Boli veľmi milí a pozvali ma na výlet do Tatranskej Lomnice. Navštívili sme lesný závod, ktorý mal v opatere malé medvieďa. Medvedík bol hravý a to až tak, že strýkovi podriapal šaty. Každý rok jeden z bratov... V Prahe som ich navštívil raz počas 1. poľnohospodárskej výstavy. Prekvapil ma ich skromný byt – kuchyňa, obývačka, spálňa a zasklená veranda obložená knihami a zbierkou platní Jiřího Voskovca a Jana Wericha, ktorých vtipom bol strýko nadšený. Ostatné reprezentačné miestnosti neužívali. Častejšie sme sa stretávali v Bratislave, kam sme sa presťahovali v lete 1946. Vladimír sa na už povestný ,,skok“ zastavil u nás alebo u strýka Mira. Ten ,,skok“ - to bolo vyfajčenie jednej voňavej fajky v spoločnosti bratov a ich detí. Potom to však prišlo. Vráti sa, či nevráti Clementis zo zasadania VZ OSN v New Yorku? Otec sa zaprisahal, že on by sa veru nevrátil! Na bratislavskú rodinu mala už príprava procesov stresový vplyv. Strýka Mira, prednostu Prezídia Zboru povereníkov, odvolali z funkcie. Iste vedel svoje a roku 1950 zomrel na mŕtvicu... Strýko Vlado mu prišiel na pohreb, ale už v sprievode príslušníkov Štátnej bezpečnosti. To bolo posledný raz, čo som ho videl. V nasledujúcom roku zomrel môj otec, ktorý ťažko ochorel a prestal o život bojovať. V máji 1951 ma ráno o piatej zobudila mama s telegramom z nemocnice v ruke, že v noci otec skonal po operácii na zlyhanie srdca. A v ten istý májový deň ma predvolali na študijný odbor právnickej fakulty na pohovor. Išlo však o vylúčenie zo štúdia mesiac pred záverečnými skúškami. Ani som sa nebránil, toľko som už i ja chápal, že je to zbytočné. Strýka Vlada som potom videl už len v kinožurnále v potupnom prenose monsterprocesu s Rudolfom Slánskym...
