Osobní tajomníci štátneho tajomníka
K prvému osobnému kontaktu s Vladimírom Clementisom došlo v oslobodených Košiciach, kde som pracoval v Zpravodajskej agentúre Slovenska. Tu som sa stretol na ulici s mojím blízkym priateľom z právnickej fakulty Milošom Ruppeldtom. Ruppeldt v januári 1944 odišiel do Španielska ako štipendista Zväzu vysokoškolského študentstva so zámerom dostať sa do Veľkej Británie a zapojiť sa do odboja. Po príchode do Madridu sa prihlásil u čs. zástupcu a na britskom vyslanectve do Čs. armády a požiadal o sprostredkovanie odchodu do Anglicka. Tam na jeseň 1944 vstúpil do armády, slúžil v Southende. Začiatkom roku 1945 nastúpil do študijného oddelenia ministerstva vnútra v Londýne a súčasne spolupracoval v slovenskom vysielaní čs. vlády v rozhlase. Jeho prednostom bol práve Clementis. Referent pre Poľsko V marci 1945 odchádzala do vlasti prvá loď s čs. zamestnancami, na ktorú sa prihlásil aj Ruppeldt s Clementisom. Miloš po príchode do Košíc v apríli nastúpil do služieb MZV ako jeho osobný tajomník. Vtedy ma predstavil Clementisovi. Dohodli sme sa, že si podám žiadosť o prijatie na MZV. Pracoval som však ďalej v ZAS, zapisoval som „svodky“ moskovského rozhlasu, ktoré vtedy tvorili základ spravodajstva z frontov i zo sveta. Po troch mesiacoch pôsobenia v Bratislave som obdržal oznámenie o prijatí do služieb MZV a začiatkom augusta som sa hlásil v Černínskom paláci. Zadelili ma do politickej sekcie ako referenta pre Poľsko. Pri výkone svojej práce som si od začiatku „vydobyl“ samostatné postavenie: návrhy diplomatických nót veľvyslanectvu PĽR som predkladal priamo štátnemu tajomníkovi, a čo bolo pre starých diplomatických kozákov šokujúce, schvaľoval mi ich takmer bez zásahov. Takto som sa dostal do pracovného styku s Clementisom, ktorý potom pokračoval od mája 1946 takmer denne, keďže som prešiel pracovať do kabinetu ako jeden z jeho osobných tajomníkov. V kabinete okrem mňa pracovali od roku 1945 postupne Miloš Ruppledt, Ladislav Hlaváček, Miloš Krno, Theo Herkeľ Florin, Bohuš Černý, Jiří Brotan a Milan Klusák. Ruppeldt až do svojho odchodu na veľvyslanectvo v Štokholme (v roku 1948, potom do Paríža a Dillí) zastával funkciu prvého osobného tajomníka. Clementisa sprevádzal na cestách do zahraničia i po Československu. Ruppeldt mal všetky predpoklady pre prácu v diplomatických službách. Už počas práce na MZV ukončil právnické štúdiá, perfektne ovládal ruštinu, angličtinu, francúzštinu, španielčinu a nemčinu, mal široký politický rozhľad a bol výborný štylista. Za roky práce v Clementisovej blízkosti vyrástol na skvelého diplomata. Človek zlatého srdca Theo Florin sa vrátil z londýnskej emigrácie do Prahy po krátkej zastávke na našom veľvyslanectve v Paríži. Išlo o akúsi intrigu, že sa stýka s kolaborantmi, čo sa potom ukázalo ako neopodstatnené. Išlo tuším o styky s francúzskym básnikom a maliarom Jeanom Coctauom, s ktorým sa priatelil. Theo mal na rozdiel od nás ostatných oveľa dôvernejší vzťah k Vladovi i Líde Clementisovcom. Súviselo to s ich pobytom vo Francúzsku a Veľkej Británii. Florin bol v cudzine už niekoľko rokov pred vojnou a prišiel do Francúzska z Juhoslávie v čase, keď spáchali atentát na juhoslovanského kráľa Alexandra II. a francúzskeho ministra zahraničných vecí Jeana Louisa Barthoua v Marseille. Preto ho francúzska polícia vyšetrovala. Po prepustení sa usadil v Paríži, kde pôsobil ako tajomník čs. kolónie a podieľal sa na vydávaní časopisov Slovenský hlas a Slovenský chýrnik. Tu vydal aj básnickú prvotinu Z diaľky a druhú zbierku Ruže smútku. Pred nacistickou okupáciou Francúzska odišiel cez Portugalsko do Anglicka, kde bol tajomníkom Slovenského seminára, redigoval časopis Nové časy. Clementisovci mali k Theovi veľmi srdečný vzťah, bol takmer členom ich rodiny. V neľahkých parížskych a najmä anglických časoch, keď Clementis sedel v internačných táboroch, ale aj počas pobytu v Londýne, keď ho pre známe príčiny dosť izolovali, bol Florin asi jediným človekom, ktorý sa s nimi stýkal bez zábran. Okrem toho jeho funkcie v tlačových orgánoch, ako aj aktivita v sociálnych inštitúciách, ktoré sa starali o čs. utečencov, to všetko vytváralo široké pole pre styky medzi Theom a Clementisovcami. Ohromná bola jeho enormná životná energia a optimizmus. A pre pani Lídu musela byť v ťažkom období jeho osobná účasť a pomoc priam nenahraditeľná. Po krátkom pôsobení v Prahe odišiel Florin s novovymenovaným veľvyslancom Jurajom Slávikom do Washingtonu, odkiaľ sa vrátil koncom roku 1949, keď ho štátny departement vypovedal ako „personu non grata“ pre široké – a tým podozrivé – styky so zahraničnými diplomatmi i občanmi USA. Po návrate do Prahy ho čoskoro stihol najtvrdší úder, ktorých mu život uštedroval ináč mnoho. V januári 1950 ho uväznili a držali tri roky vo vyšetrovacej väzbe. Po Clementisovej poprave ho bez súdu prepustili. Theo bol svojrázna osobnosť, básnik, vydavateľský génius a na cudzie jazyky – nevšedný antitalent. Človek zlatého srdca. Miloš Krno a Bohuš Černý odišli po niekoľkomesačnom pôsobení v kabinete V. Clementisa v roku 1946 pracovať na naše veľvyslanectvo v Moskve. Obaja boli pri nástupe do služieb MZV mladoženáči, čím sa síce v tých časoch ešte nepodmieňovalo vyslanie do cudziny, no predsa len to bola istá výhoda. Krno pobudol v Moskve sedem rokov. Vykonal tam kus osožnej práce, nadviazal úzke priateľské styky s mnohými sovietskymi spisovateľmi, o. i. s Clementisovým kamarátom Iľjom Erenburgom. Venoval sa usilovne literárnej tvorbe, prekladaniu z literatúry národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Černý sa vrátil do vlasti roku 1951 a po krátkom pôsobení na MZV prešiel do výroby. Základný káder ministerstva Clemetis mal v rokoch 1945 až 1948 ako štátny tajomník MZV fakticky postavenie spolutvorcu čs. zahraničnej politiky. Minister Jan Masaryk mu totiž rád prenechával „drobnú“ dennú prácu, z ktorej sa však zákonite skladala celá konštrukcia zahraničnej politiky. Jeho činnosť sa však týkala aj personálneho vybudovania našej zahraničnej služby. Hovorilo sa to ako anekdota, ale bola to vlastne pravda: keď po oslobodení prišla čs. vláda do Prahy, našiel Clementis Černínsky palác plne obsadený. Úradníci, ktorých nacisti 15. marca 1939 vyhnali, sa vrátili k svojim stolom. To bol základný káder ministerstva. K nemu pribudli príslušníci emigrácie z Londýna. Aj občianske politické strany vynakladali všetku námahu, aby do zahraničných služieb dosadili svojich ľudí. Napokon tu bol nový element: členovia KSČ, ktorých reprezentantom na MZV bol štáty tajomník Clementis. Pravda, sprvoti ich nebolo veľa. Zo staršej generácie Dalibor Miloš Krno, Ivan Horváth, Vlastimil Borek, Vavro Hajdu a potom už spomínaní osobní tajomníci a ďalší. Do svojho kabinetu si Clementis plánovite popri Slovákoch bral aj Čechov. Pracoval tu začas Jiří Brotan, ktorý neskôr emigroval. Na moje miesto, keď som v 1947 odchádzal za konzula do Poľska, prišiel Milan Klusák, zať generála Ludvíka Svobodu. Po tragickej smrti Masaryka sme všeobecne očakávali, že sa ministrom stane Clementis. Vtedy som stretol poľského konzula v Ostrave Wengierowa, ktorý mi naopak tvrdil, že tento post zaujme Zdeněk Fierlinger. Presviedčal som ho o logike menovania Clementisa a vtedy – naposledy – som mal pravdu ja. Prišiel záver roka 1949 a zasadnutie VZ OSN, na ktoré viedol čs. delegáciu Clementis. Vyrojili sa chýry, že sa do vlasti nevráti, lebo ho tu čaká väzenie. Známi v Poľsku sa ma začali vypytovať: ,,Kto je to ten Clementis?“ Večera na ulici Pod gaštanmi V septembri 1950 som dostal telegram podpísaný námestníkom ministrom Arthurom Londonom, ktorým ma odvolávali do ústredia. Požiadal som o predĺženie lehoty, aby som sa mohol rozlúčiť, ako sa patrilo na titulára zastupiteľského úradu. Mal som povinnosť absolvovať rozlúčkové návštevy okrem Katovíc aj vo Vratislave, Krakove, Rzeszowe a Varšave. Odpoveď som dostal takú, že sa mi pôvodný termín skrátil na tri dni. Nuž som si zbalil kufor a bez rozlúčky odcestoval do Prahy. Tam som za dva týždne nenašiel na ministerstve nikoho, kto by so mnou bol chcel hovoriť. S Vladimírom som sa stretol ešte raz - v decembri 1950, keď som ho navštívil v jeho byte na ulici Pod gaštanmi, do ktorého sa presťahoval po odvolaní z funkcie ministra. Večerali sme v trojici spolu s pani Lídou. Bola to veľmi mĺkva večera. A potom sme sa rozlúčili tak, ako sme sa zoznámili: na vlnách éteru. To som už pracoval ako kovotokár v ČKD Sokolovo v Prahe – Libni a v tie pošmúrne novembrové dni roku 1952 som po príchode z práce zapínal rozhlasový prijímač, fajčil jednu cigaretu za druhou a počúval ten známy – neznámy hlas, ktorý vyvracal všetko, čo som vedel. Tvrdil veci, ktorým sa muselo, no nedalo veriť... Z pracovníkov Clementisovho kabinetu nesporne najtvrdšie postihli Thea Florina, ktorý si odsedel bez súdneho pojednávania tri roky. Vrátil sa k otcovi do rodného Dolného Kubína. Až mu to okolnosti dovolili, zapojil sa do kultúrno-organizačnej práce a po niekoľko rokov bol dušou Hviezdoslavovho Kubína. Zomrel náhle na srdcovú príhodu 11. marca 1973, mesiac pred svojimi 65. narodeninami. Miloš Ruppeldt a Bohuš Černý nastúpili v roku 1951 do závodu ČKD – Modřany, kde sa zaučili za kovotokárov. Po istom čase Miloš odišiel do Bratislavy a Bohuš do Košíc. Ruppeldt pracoval ešte vo výrobe, potom ako redaktor Kultúrneho života až do predčasnej smrti 7. septembra 1967, niekoľko dní pred svojimi 45. narodeninami. Černý pôsobil v Košiciach v ľudovej správe, kým nezomrel ani nie 40-ročný na mozgovú príhodu.
