Trúbenie do útoku
Britský premiér Tony Blair ani po nedávnom rokovaní s prezidentom USA Georgeom Bushom v jeho letovisku v Camp Davide neostal nič dlžný povesti odhodlaného stúpenca amerického kontroverzného plánu vojenskou silou zosadiť irackého prezidenta Saddáma Husajna. „Svoje spojenectvo v prípade potreby dokážeme aj preliatim našej krvi,“ vyhlásil bojovne súčasný obyvateľ sídla britského premiéra na londýnskej Downing Street 10. Britský predseda vládneho kabinetu je jedným z mála lídrov svetových mocností, ktorí neochvejne podporujú amerického prezidenta v jeho snahách silou dosiahnuť pád režimu v Bagdade. Pochybnosti o legálnosti prípadného vojenského zásahu bez mandátu OSN prezentujú najmä Francúzsko a Rusko, ktoré presadzujú diplomatické riešenie krízy a návrat zbrojných inšpektorov OSN do Iraku. S čím napokon Bagdad dávno súhlasí. Iracký vicepremiér Tárik Azis mal v tomto smere iba jedinú pripomienku: členov skupiny zbrojných inšpektorov bude zostavovať OSN a nie generáli v Pentagóne. Vráťme sa však k premiérovi Blairovi. Jeho výroky, napríklad „začalo sa odpočítavanie k vojne s Irakom“, či „vojenský zásah proti Bagdadu nemá alternatívu“, už dávnejšie zapálili pomyselnú zápalnú šnúru vojnového poplachu. Spustili lavínu, ktorá môže v konečnom dôsledku zmiesť aj jej iniciátorov. A to už nehovoríme o možnom rozpade svetovej protiteroristickej koalície, ktorá vznikla po útokoch z 11. septembra minulého roka. Blairova oddanosť myšlienke zvrhnúť iracký režim so zbraňou v ruke a po boku veľkého amerického spojenca, má však hneď niekoľko chybičiek krásy. V prvom rade jej chýbajú konkrétne dôkazy, ktoré by ospravedlnili vojenskú akciu proti Bagdadu. A tak britský premiér síce vyhlasuje, že do vojny pôjde, ale nehovorí prečo. Nečudo potom, že „iracká téma“ nepôsobí na Britov podľa predstáv ich premiéra a napokon i Bieleho domu. Navyše, na britských ostrovoch narastá počet tých, ktorí nechcú „prelievať“ krv v irackej púšti pod americkou či inou zástavou. Ak sa situácia nezmení, Blair bude mať aj doma ešte veľké problémy. Vo „zvyšku“ Európy si už totiž vybudoval nie celkom lichotivé meno trójskeho koňa amerických záujmov na starom kontinente. Zdá sa však, že britský šéf vlády, aj keď bude musieť brať do úvahy verejnú mienku, nebude sa ňou riadiť. Prečo? Odpoveď sa skrýva v jednom zo železných pravidiel britskej politiky: ak sa premiér a líder opozície zhodujú, že treba ísť do vojny, ako v tomto prípade, potom ich hlasy prevážia hlasy odporcov. Svedčí o tom aj fakt, že Blair sa cíti byť, aspoň zatiaľ, veľmi istý. Svoje sebavedomie potvrdil pred novinármi po skončení rokovania s Bushom, keď vo vzťahu k Bagdadu použil kľúčové spojenie: zmena režimu. Žiaľ, pravdepodobne si pritom ani neuvedomil, ako nezvratne spojil svoj politický osud s Georgeom Bushom. Je to ešte zvláštnejšie partnerstvo ako to, ktoré kedysi pred rokmi uzavreli Churchill a Roosevelt. Charakteristickou je titulná stránka jedného z britských denníkov, na ktorej je detail Blaira s prstami za opaskom. Tak, ako to poznáme z westernov.
